utorok 6. decembra 2011
pondelok 5. decembra 2011
Centrálne banky môžu o exit stratégiách nanajvýš snívať
Kroky popredných centrálnych bánk z uplynulého týždňa sú ďalším jasným dôkazom, že súčasný monetárny systém založený na nekrytých peniazoch je v totálnom kolapse a že predĺženie jeho životnosti je možné len za pomoci tonera.
FED znížil úroky na dolárové pôžičky neamerickým bankám odstaveným od medzibankového trhu o 50 bázických bodov, čím defacto zachraňuje insolventné európske banky odrezané od dolárových pôžičiek z medzibankového trhu tak, že vytlačí nové doláre a im ich skrz ECB požičia. People's Bank of China znížila povinné minimálne rezervy o 50 bázických bodov, aby bankám vytvorila priestor pre ďalšie úverovanie, čím sa snaží zmierniť dopady praskajúcej úverovej bubliny v krajine. A v neposlednom rade šéf ECB Draghi si aj napriek tomu, že ECB už má problémy svoje nákupy dlhopisov sterilizovať, vo svojom prejave vytvoril priestor pre výraznejšie zapojenie frankfurtských tlačiarní do záchrany insolventných európskych krajín, ktoré možno začne už po tohtotýždňovom summite eurozóny. Tri najväčšie centrálne banky teda len niekoľko mesiacov odvykačky od nových dolárov, štartujú ďalšie kolo globálneho uvoľňovania a znehodnocovania papierových mien.
Samozrejme, tieto kroky boli opäť sprevádzané obvyklými kecami typu, že tieto opatrenia sú len dočasného charakteru a že výnimočné časy si vyžadujú výnimočné opatrenia. Do absurdít slovo dočasný dohnal FED, ktorý vo svojom vyhlásení uvádza, že predĺžil dočasné dolárové swapové linky. O dočasnosti uvoľňovania centrálnych bánk svedčí aj vývoj úrokových sadzieb v USA, Nemecku a Británii za posledných 30 rokov v nasledujúcom grafe, ktorý ukazuje jasne klesajúci trend, čo svedčí tom, že o dočasnosti uvoľňovania monetárnej politiky nemôže byť v žiadnom prípade reč, práve naopak sme svedkami nepretržitého uvoľňovania.
A keď uvoľňovanie na čas prestane, teda centrálne banky nepumpujú do globálneho finančného systému ďalšie peniaze, tak svetová ekonomika a bankový systém sa okamžite dostane do problémov. Toho sme najnovšie svedkami od júla, kedy FED ukončil druhé kolo kvantitatívneho uvoľňovania. Keďže systém kolabuje už pri netlačení peňazí, tak dočasnosť neštandardných opatrení, teda ich sťahovanie z finančného systému, o ktorom centrálne banky hovoria, je úplne z ríše snov...
Zverejnené 5.12.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-53975260-kP0000_d-centralne-banky-mozu-o-exit-strategiach-nanajvys-snivat)
pondelok 21. novembra 2011
Slovinský prípad demonštruje kolaps dôvery v štátne dlhy
Rast výnosov zo slovinských dlhopisov nabral únikovú rýchlosť a pri desaťročných splatnostiach sa pohybujú okolo úrovní 7,5 %. Teda vyššie ako v prípade Talianska a Španielska, na ktoré sa v súčasnosti sústredí celý svet.
Výnosy z desaťročných slovinských dlhopisov
Pozrime sa ale, čo za touto nedôverou môže stáť:
Verejný dlh k HDP (2010) to zjavne nebude...
V kontexte nízkeho dlhu ako argument neobstojí ani v európskom meradle nadpriemerný deficit naplánovaný na budúci rok, ktorý dlh vyženie v budúcom roku na úroveň 44 % HDP. Ten ale bude aj naďalej znamenať tretie miesto od konca v eurozóne v eurozóne...
Záväzky súkromnej sféry (2010), ktoré vytvárajú priestor pre obdobný kolaps bankového systému ako v Írsku to tiež nebudú*...
* Z praktického hľadiska je tabuľka bez Luxemburska (záväzky finančného sektora k HDP 12466 % a nefinančného sektora k HDP 696 %); Malta štatistiky nevedie
Slovinský bankový sektor zároveň nemá ani žiadnu výraznú expozíciu voči krajinám PIIGS, ktoré by ho v prípade haircutov mohli položiť (pomer expozície voči PIIGS k Tier 1 kapitálu)..
Viaceré médiá citujú slabšie ekonomické vyhliadky, Európska komisia však Slovinsku na budúci rok odhaduje reálny rast dvojnásobne vyšší ako celej eurozóne...
Často sa ako dôvod spomína ekonomická závislosť Slovinska od Talianska v podobe exportov. Do Talianska putuje každý ôsmy slovinský výrobok...
Keby sa ale skutočne investori reálne obávali, že by výrazný prepad Talianskych exportov, ktoré dosahujú 12,4 %, dokázal poslať Slovinsko do platbyneschopnosti, tak by sa minimálne otriasli aj dlhopisy Nemecka, na ktorého exportoch má Taliansko presne polovičný podiel – 6,2 %.
Ďalší z dôvodov, ktoré si médiá ako dôvod výpredajov slovinských bondov našli je to, že Slovinsko nemá vládu. Podľa tejto logiky by však už bolo Belgicko, ktoré nemá vládu už viac ako 500 dní, a má takmer trikrát vyšší dlh k HDP ako Slovinsko, už dávno skrachované.
Dôvody výpredajov dlhopisov Slovinska, ktoré je fiškálne a aj čo sa týka rizík bankového sektora na tom lepšie ako väčšina eurozóny, je potrebné z môjho pohľadu hľadať niekde úplne inde. Slovinsko má v budúcom roku splatný dlh vo výške 1,2 mld. eur, ktorý musí refinancovať z finančných trhov. Zároveň krajina počíta s deficitom 5,3 % HDP, čo predstavuje ďalších 1,9 mld. eur. Pokiaľ by Slovinsku nikto nepožičal, tak by krajina okamžite musela znížiť výdavky verejnej správy o takmer 20 %, keby sme sa pozreli na výdavky štátneho rozpočtu, tak tie by museli dokonca klesnúť o zhruba tretinu. To samozrejme je takmer nerealizovateľné a pokiaľ by Slovinsko si nedokázalo požičiavať, tak by sa s veľkou pravdepodobnosťou stalo insolventným. A to je na tom fiškálne na tom pomaly najlepšie v eurozóne, pri ďalších krajinách (s výnimkou Estónska a Luxemburska) sú tieto percentá ešte vyššie.
To, pred čím som varoval pred rokom v tomto článku, sa teda napĺňa a keďže vlády nevyužili draho kúpený čas na to, aby výrazne znížili výdavky ale len naďalej sľubujú, že niekedy v budúcnosti budú hospodáriť vyrovnane, tak investori strácajú záujem o štátne dlhopisy, ktoré nie sú pri súčasných úrovniach zadlženia nič iným než pyramídovou hrou, ktorá môže fungovať len dovtedy, kým si niekto bude ochotný kúpiť nové dlhopisy. Dnes už ale vidia, že im pokojne môže v prípade kúpy štátneho dlhopisu ostať v rukách Čierny Peter.
Prípad Slovinska, ktoré je na tom fiškálne ďaleko lepšie ako krajiny PIIGS ukazuje, že sme svedkami kolapsu dôvery v štátne dlhopisy vo všeobecnosti, nielen voči najproblémovejším krajinám. Náznakov ale máme viacero – v uplynulom týždni prudko rástli výnosy nielen z belgických, ale už aj z francúzskych a rakúskych dlhopisov, EFSF dokázal predať štvrtý balík svojich dlhopisov v objeme 3 mld. len vďaka vlastným nákupom a nákupom zo strany európskych inštitúcií, a viaceré krajiny vrátane Slovenska boli nútené zrušiť aukcie.
Dôvera v dlhopisy teda skolabovala, už ostáva ako alternatíva k masovým bankrotom ako veriteľ poslednej inštancie ECB. Tá ale trh neoklame a monetizácia dlhu sa Európe vráti na vyššej inflácii, kam to až môže zájsť ukazuje nedávna hyperinflácia v Zimbabwe...
pondelok 14. novembra 2011
piatok 11. novembra 2011
štvrtok 10. novembra 2011
Taliansko musí ukázať viac ako ochotu „vyrásť“ z dlhu
Výnosy z talianskych dlhopisov aj naďalej lámu rekordy od vstupu do eurozóny a situáciu je nútená aj za cenu vyšších inflačných rizík hasiť ECB. Tá v uplynulom týždni nakúpila na sekundárnych trhoch dlhopisy v objeme 9,5 mld. eur, väčšinou talianskych, a vo veľkom intervenuje aj tento týždeň. Snaží sa tak spolu s eurozónou, ktorá sa nedávno dohodla na posilnení eurovalu prostredníctvom pákového efektu a jeho flexibilizácii, Taliansku kúpiť čas na vyriešenie problémov.
Keď ale ECB a eurozóna dúfajú, že Taliansko zachráni plán vyrovnať rozpočet v roku 2013, tak sa podľa môjho názoru mýlia. Problém, ktorému súčasný svet čelí nie je nedostatok likvidity na trhoch s niektorými štátnymi dlhopismi, ale kolaps dôvery v štátne dlhopisy, ktoré krajiny v histórii takmer stále splácali len vydávaním nových štátnych dlhopisov, ku ktorým každoročne pribalili nejaký ten deficit. Dnes začína byť investorom jasné, že keď kúpia štátny dlhopis, tak sa im môže stať, že im ostane v rukách čierny Peter, a práve oni budú tými, ktorí svoje peniaze nedostanú späť. Čím väčšie má krajina dlhy a deficity, tým je väčším kandidátom na stratu dôvery. A tak sme svedkami postupnej premeny štátnych dlhopisov na toxické aktíva, ktoré ich držiteľom produkujú straty, akými sú napríklad aj americké hypotekárne deriváty.
Prečo z môjho pohľadu vyrovnaný rozpočet v Taliansku problém nevyrieši? Vyrovnaný rozpočet totiž len zastabilizuje dlh na úrovni 120 % HDP, čo je síce lepšie, ako keby krajine naďalej rástol dlh, ako je to pri ostatných krajinách PIIGS, na druhej strane ale naďalej nevyzerá splatiteľne. Pokiaľ by totiž Taliansku nikto v roku 2012 nepožičal, tak by krajina musela len na splátku istiny dlhu nájsť zhruba 350 mld. eur, čo predstavuje zhruba 45 % príjmov verejnej správy. A znížiť výdavky o 45 % v rámci jedného roka je neuskutočniteľná záležitosť.
Taliansko vyrovnaným rozpočtom predpokladá, že z dlhu časom vyrastie, teda že jeho dlh k HDP sa bude znižovať vďaka rastu HDP. Optimistické prognózy rastu HDP, ktoré mám dojem že vo väčšine prípadov nie sú dielom výpočtov, ale sú bulharskou konštantou, aby vyšli pekné čísla v budúcich rokoch, sa nenapĺňajú, a podľa najnovších ekonomických ukazovateľov Európa smeruje k negatívnemu ekonomickému rastu. Takže plán vyrásť z dlhu vo svete, kde je vďaka politike centrálnych bánk spotreba tak domácností, ako aj verejného sektora, na neudržateľne vysokých úrovniach, a jej návrat do normálu musí nevyhnutne priniesť recesiu, nemá z môjho pohľadu veľkú šancu na úspech.
Taliansko však má ako jediná krajina PIIGS, ktorá neprodukuje vysoké deficity, možnosť urobiť niečo s časom, ktorý mu eurozóna a ECB kupujú. To čo je potrebné urobiť ale nie je čakanie na „vyrastenie z dlhov“, ale priamo ich postupné splácanie z príjmov rozpočtu (a nie novými dlhmi). Znižovanie dlhu nominálne, a nielen v pomere k HDP, by bolo pre investorov ďaleko väčším lákadlom pre talianske dlhopisy ako len čakanie na rast a dokonca by dávalo akú-takú nádej na vyriešenie situácie.
Podobné riešenia by mali prijať aj ostatné krajiny. Keď chcú efektívnejšie využiť čas, ktorý draho kupujú euvrovalom a nákupmi dlhopisov cez ECB, tak nech sa okamžite snažia o vyrovnané rozpočty a znižovanie zadlženia, a nie stanovujú nejaké ciele vo vzdialenej budúcnosti, kedy už pri moci budú iní ľudia.
Ohľadom ďalšieho vývoja ale ostávam skeptický, keďže dnes politici nedokážu prijať opatrenia, na ktoré bolo neskoro už včera. A tak som toho názoru, že eurozóna pri neochote pripustiť bankroty, smeruje k inflačnému riešeniu dlhovej krízy, v rámci ktorej bude hrať hlavnú úlohu ECB, ktorá bude tlačiť nové eurá na financovanie dlhov a deficitov insolventných krajín. Kam to až môže v extrémnom prípade zájsť nám ukazuje nedávna hyperinflácia v Zimbabwe.
Zverejnené 8.11.2011 v Hospodárskych Novinách (http://pdfcast.org/pdf/taliansko-mus-uk-za-viac-ako-ochotu-vyr-s-z-dlhu)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)