HNTV rozhovor týždňa: Euroval nefunguje, nikto mu neverí

http://tv.hnonline.sk/c3-55265150-kV0000_d-boros-euroval-nefunguje-nikto-mu-neveri-span-style-color-ff9933-video-span

Prečo sa kríza napokon skončí inflačne

V poslednej dobe sa už aj na Slovensku rozbieha celkom zaujímavá debata o úlohe monetárnej politiky, o inflácii vs. deflácii, asi najviac ma zaujala výmena názorov medzi Jurajom Karpišom z INESSu a Branislavom Žúdelom z  CERGE-EI. (skrz poslednú reakciu Branislava Žúdela sa môžete preklikať celou debatou). Rád by som do tejto debaty aj ja pripojil môj náhľad na vec.

Dlhová kríza sa z môjho pohľadu skončí inflačne, avšak nie z toho dôvodu, že komerčné banky začnú púšťať do reálnej ekonomiky stovky miliárd eur, dolárov a ďalších mien, ktorými ich zaplavili centrálne banky (to má v súčasnosti za následok tvorbu bublín predovšetkým na finančných trhoch, a v niektorých krajinách aj realitných, ale nie dlhšie obdobie vyššie inflácie), ale z toho dôvodu, že centrálne banky si budú musieť nájsť iný kanál než bankový, ktorým budú do reálnej ekonomiky dostávať nové peniaze na priamo, aby udržali frakčné bankovníctvo pri živote.

Najskôr sa pozrime na to, že čo v súčasnosti stojí za rastom HDP v eurozóne (pre väčšinu sveta platí to isté). Nasledujúci graf ukazuje vývoj zmeny kumulatívneho zadlženia domácností a štátov a HDP v eurozóne (v mil. eur). Ako dlh beriem dlh koncových spotrebiteľov v ekonomike – štáty a domácností. Keby som tam započítal aj dlh podnikovej sféry, tak by tento graf vyzeral ešte hrozivejšie, z dlhodobého hľadiska ale dlh podnikovej sféry ako smerodajný pre rast ekonomiky nepovažujem, pretože podniky sa nemôžu do nekonečna zadlžovať a podporovať tým ekonomický rast bez toho, aby si zarobili aspoň na splácanie dlhu.

Ako je z tohto grafu vidno, tak odkedy sú na eurostate relevantné dáta, tak dlh koncových spotrebiteľov v ekonomike rástol v každom jednom roku rýchlejšie ako HDP. A to vo veľkej miere vďaka neustálemu tlačeniu centrálnych bánk na pílu tým, že znižovali úročenie a pumpovali do finančného systému novú likviditu, čo umožnilo tak štátom ako aj domácnostiam viac sa zadlžovať. Na akých úrovniach sa nachádzame v súčasnosti, ukazuje nasledovná tabuľka, ktorá porovnáva kumulatívny dlh domácností a vlád k HDP krajín eurozóny v roku 2001 a v roku 2010, ktorý v každej jednej krajine vzrástol. Krajiny sú zoradené podľa nárastu zadlženia v tomto období.

Aby človek prišiel na to, čo sa v ekonomike udeje, keď začne kumulatívny dlh domácností a vlád klesať, nemusí mať tri doktoráty z ekonomiky. Aj preto je zrejmá evidentná snaha centrálnych bánk rozhýbať úverovanie, a podporovať HDP, ktoré rastie výhradne vďaka zadlžovaniu, s čím sa vôbec netaja. Lenže kanál, ktorý pri tom používajú, má svoje limitácie. Keď centrálna banka požičia bankám bilión eur (ECB), alebo od nich za bilión dolárov nakúpi nebonitné hypotekárne aktíva či štátne dlhopisy (FED) tak ich budú požičiavať len do tej úrovne, kým im nebude jasné, že ho neuvidia splatený v plnej výške. Kde je tá hranica na makro úrovni, kedy už do domácností a štátov viac dlhu naliať nejde, je ťažké povedať. Z tabuľky nad týmto odsekom nám však vyplýva, že by to mohlo byť okolo úrovne 200 % HDP, nad ktorou sú všetky štyri krajiny, ktoré v súčasnosti stratili prístup na finančné trhy (Grécko, Írsko, Portugalsko a Cyprus). Pri väčších ekonomikách to však môže byť pokojne aj vyššie.

Súhlasím s Branislavom Žúdelom, že súčasné ekonomické prostredie je deflačné. Ceny mnohých aktív v ekonomike sú vďaka dopytu podporovanému lacnými peniazmi nafúknuté, a ich prirodzeným ďalším vývojom je sfukovanie, najmä keď klesá dostupnosť nového dlhu a tým pádom aj dopyt po predražených aktívach. Deflácia je ale hlavným nepriateľom centrálnych bánk, a to z môjho pohľadu ani nie kvôli deflačným očakávaniam (ktoré ja osobne považujem skôr za hypotézu bez empirického základu ako reálny ekonomický jav), a ani nie kvôli tomu, že pri deflácii štátom klesajú daňové príjmy a týmpádom sa zvyšuje tlak na rast deficitov, ale kvôli tomu, že dlhodobejšia, alebo výraznejšia deflácia nie je zlučiteľná s existenciu frakčného bankovníctva.

V systéme frakčného bankovníctva sa totiž peniaze multiplikujú založením určitého aktíva - kolaterálu, za ktoré dostane žiadateľ o úver od banky peniaze (ktoré do nej vložil niekto iný, alebo ktoré si požičala z medzibankového trhu), a ktoré prepadne banke v prípade platbyneschopnosti dlžníka. Môže to byť napríklad rezidenčná nehnuteľnosť, výrobná hala, stroj, dokonca aj komodita, v prípade medzibankových pôžičiek sú bežné dlhopisy, či úvery.

Pozrime sa na to, čo s týmto mechanizmom narobí väčšia deflácia. Vezmime si dva príklady z posledných rokov – americkú hypotekárnu krízu a dlhovú krízu v eurozóne. Po prasknutí realitnej bubliny, ktoré naštartoval pokles objemu nových hypoték a následný nižší dopyt po nehnuteľnostiach, začali prudko klesať ceny nehnuteľností, ktoré boli založené v bankách ako kolaterál. Banky exekuovali nehnuteľnosti od neplatičov, ale predať ich dokázali za menej ako bola účtovná hodnota dlhu, a tak realizovali mnohomiliardové straty, zároveň boli hypotéky, resp. ich balíčky, používané ako kolaterál pri pôžičkách na medzibankovom trhu, čo presunulo straty takmer na celý finančný systém, ktorý by sa bez podpory FEDu a vlády zrútil ako domino.

Eurozóna detto, veľká časť medzibankových pôžičiek (alebo pôžičiek od ECB) je zaistená štátnymi dlhopismi, ktorých hodnota v dôsledku dlhovej krízy, ktorá opäť začala tým, že už viac dlhu do niektorých krajín naliať nešlo, výrazne klesla, čo sa staralo o nákazu v bankovom systéme. Situáciu nateraz vyriešila ECB a výrazne pod cenu sa obchodujú už len grécke, portugalské a cyperské dlhopisy, ale v prípade štátnych bankrotov by skolabovali ceny všetkých štátnych (a pravdepodobne aj korporátnych) dlhopisov, čo by taktiež finančný systém nerozchodil. A to sa zatiaľ bavíme len o deflácii v jednom segmente – v USA nehnuteľnosti, v eurozóne dlhopisy.

A dnes tu máme situáciu, kedy je cena väčšiny aktív v ekonomike, z ktorých veľká časť je používaná ako kolaterál, nafúknutá dopytom poháňaným lacným dlhom. Ale ako som vyššie písal, tak peniaze nebude možné cez banky donekonečna do ekonomiky nalievať vo forme dlhu, a bez prístupu k novému dlhu sa budú ďaleko menej nakupovať aktíva s nafúknutou cenou. Ako náhle sa rast kumulatívneho zadlžovania domácností a vlád pribrzdí, alebo nebodaj začne klesať, tak ceny mnohých aktív začnú kolabovať ako pri amerických hypotékach či pri dlhopisoch PIIGS, a keďže mnohé z nich sú založené v bankách ako kolaterál, tak sa celý finančný systém ocitne v existenčných problémoch.

Následne ostanú centrálnym bankám, keď nebudú chcieť pripustiť kolaps finančného systému, len dve možnosti. Buď vytvoriť komplet zombie bankový systém, kde budú požičiavať bankám, aby neschkrachovali, a potom im budú požičiavať peniaze na to, aby mali z čoho splatiť predošlý dlh voči centrálnym bankám, alebo vykupovať od bánk zlé aktíva a vyčistiť im súvahy. Ani jedna alternatíva však nedostane nebonitný dlh z ekonomiky, pri prvej budú domácnosti, štáty, firmy... dlžiť aj naďalej bankám, pri druhej centrálnym bankám. Takže ekonomické subjekty ostanú neudržateľne vysoko zadlžené, a len málo z nich prejde kritériami na nové pôžičky. Prísun nového dlhu minimálne do súkromnej sféry sa zastaví a v ekonomike budú aj naďalej prevládať deflačné tlaky.

V situácii, ktorú som vo vyššie uvedenom odseku popísal, je v súčasnosti Japonsko (to zabránilo kolapsu finančného systému po páde realitnej bubliny vytvorením zombie bánk). V Japonsku hlbšej deflácii zabraňuje štátne míňanie, ktoré z peňazí centrálnych bánk financujú kvôli arbitráži zombie banky a z peňazí budúcich dôchodcov štátne dôchodkové fondy, čo by pri serióznom manažmente rizika každého, čo rozhodol o nákupe japonských štátnych dlhopisov, stálo miesto, v autoritatívnejších spoločnostiach možno aj život. Od štátov a štátom podporovaných insolventých bánk ale seriózny manažment rizika očakávať nemožno. Pri pohľade na nižšie uvedený graf vývoja japonského dlhu k HDP ale musí byť každému jasné, že toto dlhodobo nemôže vydržať. 

Tento japonský kurz v súčasnosti naberá tak Európa, USA a aj väčšina ďalších západných krajín, a skôr či neskôr sa dostanú do štádia, kedy viac dlhu do ekonomiky nalejú už len skrz priame financovanie štátov centrálnymi bankami, alebo skrz pyramídoidný trojuholník medzi centrálnymi bankami, zombie bankami bankami a zombie štátmi, v rámci ktorého centrálne banky požičajú bankám, ktoré budú požičiavať štátom, ktorým nikto iný nebude chcieť požičať (a keby im nepožičali banky, tak by ich štátny bankrot stiahol nadol, takže im požičiavať peniaze od centrálnych bánk budú), aby sa verejným míňaním zabránilo väčšej recesii a deflácii.

A ako sa od japonskej deflácie dostaneme k inflácii? Táto stáza, v ktorej bude v ekonomike neustále narastať objem bez inflácie nesplatiteľného dlhu, nemôže trvať do nekonečna, a skôr či neskôr musí dôjsť k jeho likvidácii. Kým sa mainstreamové zmýšľanie, že bankroty sú zlo niekde na úrovní pedofílie, nezmení, tak ostane len možnosť vyčistiť ekonomiku od tohto dlhu infláciou. A to si ale budú centrálne banky musieť nájsť iný kanál ako nalievať peniaze do ekonomiky cez banky.

Napríklad ako v minulosti teoretizoval šéf FEDu Ben Bernanke, tak  môžu zhadzovať nové peniaze z helikoptéry (aj preto mu prischla prezývka helicopter Ben). Alebo centrálne banky vykúpia veľkú časť dlhu štátov a domácností od bánk a jednoducho im ich odpustia, čím tento dlh dostanú z ekonomiky a zvýšia bonitu všetkých ekonomických subjektov a vytvoria tak priestor pre nový dlh. Centrálne banky tým síce dosiahnu obrovské straty, ale keďže nie sú trhové inštitúcie a solventnosť si zabezpečujú tlačiarňami, tak pokojne môžu hospodáriť s negatívnym kapitálom na veky vekov. Toto sú len dve možnosti, ktoré ma napadli počas písania tohto odseku, keďže centrálni bankári sú kreatívni, tak ich určite ešte existuje široká škála.

Po historický príklad zbavenia sa dlhu infláciou v západnom svete netreba ísť ďaleko. Spojené štáty mali po skončení druhej svetovej vojny dlh k HDP zhruba na úrovni 120 %., ktorý v nasledujúcich rokoch výrazne klesol, ale len v rokoch 1946-1948 vzrástli ceny o tretinu, čo reálne vymazalo tretinu dlhu. USA síce po vojne tlačili len minimálne, ale počas vojny zvýšili monetárnu bázu zhruba trojnásobne a kvôli kontrole cien počas vojny sa tento efekt dostavil až po opätovnom uvoľnení cien.

Vývoj amerického dlhu k HDP (červená, ľavá os) a inflácie meranej CPI (modrá, pravá os)

Táto výrazne vyššia inflácia ešte nie je na programe, keďže centrálne banky stále snažia natlačiť nové peniaze do ekonomiky skrz banky, a tak ešte zrejme prejde viac rokov, možno aj dekád, dnešného deflačno-inflačného ping-pongu bez rastu HDP, kým k tomu pristúpia. Keď ale nechcú bankroty, raz k tomu pristúpiť budú musieť...

Zverejnené 2.4.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-55257600-preco-sa-kriza-napokon-skonci-inflacne-span-class-koment-komentar-span)

TA3 Hosť v štúdiu: O problémoch Španielska

http://www.ta3.com/clanok/12002/host-v-studiu-kamil-boros-o-problemoch-spanielska.html

Monti povedal že Španielsko má problémy, tak údajne je celý svet hore pupkom, samozrejme ale nič sa nestalo... Ma fascinuje z čoho už dokáže TA3 urobiť katastrofický scenár :)

TA3 Hosť v štúdiu: O ECB a dlhovej kríze

http://www.ta3.com/clanok/11809/host-v-studiu-kamil-boros-o-dlhovej-krize-v-eurozone.html

ECB len skrz vyššie ceny PHM zdanila všetky príjmy v ekonomike v priemere 0,5% sadzbou

Dnes budeme na tomto mieste trochu viac počítať . Konkrétne sa pozrieme na to, koľko Slovákov a aj ďalších občanov eurozóny stojí súčasné besnenie centrálnych bánk (v eurozóne predovšetkým ECB), ktorých politiky absolútne nič neriešia, iba nabaľujú problémy do budúcna, len na cenách pohonných hmôt.

Na úvod sa pozrime na to, o čom sa pri súčasnom sústredení sa na dolárové ceny až tak nehovorí, a teda že cena severomorskej ropy (brent) v eurách sa pohybuje na historických maximách:

Aspoň približné vyčísľovanie dopadu tohto vývoja na ekonomiku začneme tým, že do akej miery vstupujú ceny ropy do ceny pohonných hmôt (bez daní a marží). K tomu nám pomôže porovnanie cien benzínu a dieslu na rotterdamskej burze s cenami ropy brent (obrázok dole, v USD za barel). Keď vezmeme ako referenčné obdobie posledný rok, tak bol barel (a teda aj liter) benzínu v priemere o 4,1 % drahší a barel dieslu v priemere o 15,6 % drahší ako liter ropy brent.

Tieto vstupy použijem v nasledujúcej tabuľke. Tá ukazuje ceny PHM bez veľkoobchodných a maloobchodných marží (teda len zložky, ktoré sa týkajú cien ropy, výrobných nákladov a daní) v jednotlivých krajinách eurozóny pri cenách ropy vo výške 80, 90, 95 a 100 eur za barel. Stĺpec 95 eur som farebne vyznačil, pretože to je úroveň, na ktorej sa cca nachádzame v súčasnosti.

Ešte v decembri, kedy ECB prepla tlačiarne na vyššie obrátky a naliala do finančného sektora na tri roky takmer 500 mld. eur (tento počin potom koncom februára zopakovala, a celková nová trojročná likvidita v európskom finančnom systéme presiahla 1 bil. eur), sa cena ropy v eurách pohybovala okolo úrovne 80 eur za barel. Masívne uvoľňovanie vo vidine ďalšej rally aktivovalo obrovskú masu neaktívnych peňazí vo finančnom sektore a tie začali pritekať aj na komoditné trhy, a dnes je už cena barelu ropy v eurách okolo úrovne 95.

Z predošlej tabuľky vyplýva, že takýto rast cien ropy zvýšil eurovú cenu (bez marže) benzínu o cca. 0,118 centov a cenu nafty o cca 0,131 centov. Keď tieto čísla vložíme do nasledujúcej tabuľky, ktorá obsahuje odhad ročnej spotreby PHM krajín eurozóny na hlavu podľa amerického Ministerstva energetiky (je to síce za rok 2009, ale vo vyspelých ekonomikách má spotreba ropy tendenciu stagnovať), tak keďže inflácia nie je nič iné ako skrytá daň, si vieme tento rast cien ropy premeniť na dodatočnú daňovú záťaž pre príjmy všetkých ekonomických subjektov (keď sa na HDP pozeráme cez príjmovú metódu). Pre Slovensko predstavuje rast cien ropy o 15 eur ekvivalent zaťaženia všetkých príjmov v ekonomike zhruba pol percentnou daňou, čo je na úrovni priemeru eurozóny. Rast ceny ropy o jedno euro je pre Slovensko a aj eurozónu pri súčasnej cene ropy ekvivalentom zvýšenia celkového daňového zaťaženia o 0,034 %.

V prospech koho sa táto dodatočná skrytá daň vyrubená ECB a spol. prerozdeľuje? Pri cene ropy 95 eur ide podľa mojich prepočtov v priemere pre celú eurozónu niečo vyše 52 % vo forme daní štátu (pre Slovensko je to cca. 51 %), zvyšná časť ide producentom ropy a tým, ktorí do ropy investovali (resp. na jej rast špekulovali). V tomto modeli som pre zjednodušenie počítal s konštantnou absolútnou veľko- a maloobchodnou maržou, čo v reáli nie je úplne pravda, a tak nad rámec neho je potrebné dodať, že malá časť tejto „dane“ sa prerozdeľuje aj v prospech spracovateľských a distribučných spoločností.

A to sme ešte len pri rope, ďalšia vlna globálneho uvoľňovania pritom poslala nahor eurové ceny aj ďalších komodít, jej negatívny dopad na ekonomiku je teda ešte väčší. A potom sa páni v ECB čudujú, že prečo musia znižovať prognózy ekonomického rastu aj napriek tomu, že podľa ich názoru hlavná príčina ekonomického spomalenia – nedôvera v dôsledku dlhovej krízy, nateraz pominula (a aj to len vďaka tomu, že ECB požičala bankám zo vzduchu vytvorených bilión eur, s ktorými môžu gamblovať na dlhopisových trhoch).  Aj pokiaľ pôjdu talianske a španielske dlhopisy na dračku a ceny komodít  budú pokračovať v raste, tak sa dlhodobejšieho ekonomického oživenia nedočkáme, pretože vyššie ceny komodít budú stláčať marže podnikovej sféry, ktorá bude nútená šetriť – prijímať menej ľudí, menej investovať, šetriť na prevádzkových nákladoch, čo bude ekonomickú aktivitu tlmiť...

ECB ale samozrejme strčila hlavu do piesku, a ona s tým nič spoločné nemá. Draghi na poslednejtlačovej konferencii vyhlásil, že neexistuje žiadna korelácia medzi tým, čorobí ECB a rastom cien komodít. Rád by som teda touto cestou pánovi Draghimu a aj ďalším, čo podľahli centrálnobankárskej a mediálnej lobotómii, že za rast cien pohonných hmôt môže geopolitické napätie a nie tlačenie peňazí, na záver ukázal 2 grafy objemu aktív ECB (v mld. eur) a rastu cien ropy (prvý do predošlých maxím v r. 2008 a druhý do súčasnosti), kde som navyše modrým krúžkom vyznačil aj vývoj cien ropy počas posledného konfliktu v Perzskom zálive v roku 2003. 

Viac ako Fica je potrebné báť sa ECB....

Zverejnené 19.3.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-55069530-viac-ako-fica-sa-treba-bat-ecb-span-class-koment-komentar-dna-span)

STV Komentáre: O výmene gréckych dlhopisov

http://www.stv.sk/online/archiv/komentare?date=2012-03-08&id=48258 (od cca 13:50)

S Jurajom Bártom (SLSP)

Už nezachraňujeme európske banky, ale európskych politikov

Vráťme sa späť do mája 2010, kedy Grécko dostalo prvú pôžičku. Takmer unisono sa tvrdilo, že tento krok je potrebný, aby sa zabránilo dlhovej nákaze a kolapsom bánk, ktoré by v konečnom dôsledku museli zachraňovať štáty. Druhý balíček však s týmito pôvodnými dvoma dôvodmi nemá nič spoločné (hoci eurozóna tvrdí opak), dokonca je v ich kontexte kontraproduktívny. Pozrime sa prečo

Bankové straty:

Súkromní grécki veritelia, teda finančný sektor, odpustia Grécku zhruba 70 % z čistej súčasnej hodnoty gréckych dlhopisov, čo predstavuje účtovnú stratu 53,5 % z istiny (zvyšné percentá sú získané skrz nižšie úroky a predĺženie splatnosti). Už tento samotný fakt je v protiklade s tým, prečo sa Grécku požičiavalo v roku 2010.

Je síce možné oponovať, že súčasné straty sú nižšie, keď ale predpokladáme, že keby došlo ku gréckemu bankrotu, po ktorom by sa veritelia s krajinou dohodli na znížení dlhu na 50 % HDP, by bola účtovná strata bánk zhruba 70 % z istiny, tento rozdiel by určite európsky bankový sektor určite nepoložil. Podobne by ho nepoložil ani väčší objem súkromného dlhu, na ktorý by Grécko zbankrotovalo v roku 2010, oproti súčasnosti. Nasledujúca tabuľka ukazuje, že na likvidačné straty pre európsky bankový systém by bol potrebný väčší šok ako grécky bankrot, ktorý by stál európske banky niečo vyše 60 mld. eur.

Sú v nej štyri scenáre bankrotov – 1. Grécko samotné, 2. plus Írsko a Portugalsko, 3. plus Taliansko, 4. plus Španielsko, pre Grécko som počítal so haircutom na istinu 70 %, pre ostatné krajiny s haircutom 50 %. Čísla sú v mil. eur. Dáta o objeme dlhopisov vo vlastníctve bánk som čerpal z letného záťažového testovania, teda skutočné straty by mohli byť o niečo vyššie, nakoľko najmenšie banky sa ho nezúčastňovali. Straty bánk (v mil. eur) v jednotlivých krajinách sú farebne odlíšené, pre prehľad, ktoré krajiny by následne mali najväčšie problémy.

Podobne by európsky bankový sektor ako celok nezložil ani bankrot Írska a Portugalska. To by už ale neplatilo pri talianskom a španielskom bankrote, a tak sa dostávame k tomu podstatnejšiemu argumentu pre pomoc Grécku, ktorým je snaha o zabránenie rozšírenia nedôvery na Taliansko a Španielsko.

Rozšírenie dlhovej nákazy:

Samotná logika, že talianske a španielske problémy sa vyriešia v Grécku (alebo Írsku či Portugalsku), je zvrátená. Ostatne sa to aj ukázalo v druhej polovici uplynulého roka, kedy došlo k masívnym výpredajom ich dlhopisov, a situáciu napokon zahasila ECB (a nie nejaké záchranné balíčky), ktorá za zo vzduchu vytvorené eurá skupovala dlhopisy a požičala bankám stovky miliárd, aby mali za čogamblovať na dlhopisových trhoch.

Hoci nedávna história hovorí niečo iné, aj keby sme pripustil, že záchrana Grécka môže pomôcť zabrániť rozširovaniu dlhovej krízy, tak to čo sa chystá v súvislosti s gréckymi dlhopismi, musí výrazne ubrať akémukoľvek záujemcovi o štátne dlhopisy problémových krajín z nákupnému apetítu.

Eurozóna si na októbrovom summite zaumienila, že skrz dobrovoľné zapojenie súkromných veriteľov sa zníži grécky dlh o 100 mld. (reálne to tak či tak nebude ani polovica, lebo grécke banky budú sanované pôžičkou 50 mld., aby prežili straty v dôsledku haircutu, a v budúcnosti si Grécko bude musieť požičať na sanáciu dôchodkových fondov, ktoré reštrukturalizáciou gréckeho dlhu prídu o vyše 15 mld. eur). Toľko altruistov, aby Grécky dlh klesol o 100 mld., ale neexistuje, a tak  táto reštrukturalizácia napokon s veľkou pravdepodobnosťou nebude až tak dobrovoľná.

Grécko prijalo zákon, ktorý retrospektívne vybavil všetkých držiteľov gréckych dlhopisov doložkou o kolektívnom vyjednávaní. Tá spočíva v tom, že keď sa kvalifikovaná väčšina, ktorou sú v tomto prípade dve tretiny, držiteľov dlhopisov s touto doložkou dohodne na podmienkach reštrukturalizácie, tak sú záväzné pre všetkých držiteľov týchto dlhopisov. Pomoc MMF a eurozóny bola vo forme úverov a nie dlhopisov, takže ich sa to netýka, a ECB bezprecedentne vymenila s Gréckom svoje dlhopisy za nové, ktoré majú rovnaké podmienky až na to, že sa ich táto doložka netýka, (za to bude mať pravdepodobne spolu s Gréckom na krku žaloby) a tak nám ako držitelia týchto dlhopisov ostali len súkromní veritelia.

Grécke banky a grécke dôchodkové fondy, budú robiť to, čo im povedia zhora, podobne aj európske banky a poisťovne, ktoré môžu vďačiť za to, že ešte existujú ECB a vládam, a keďže tieto subjekty majú v rukách zhruba dve tretiny gréckeho súkromného dlhu, tak s dvojtretinovou väčšinou by problém nemal byť, a schváleniu reštrukturalizácie nebude stáť nič v ceste. Pre zvyšných súkromných veriteľov Grécka to ale bude znamenať nedobrovoľnú reštrukturalizáciu, a vyzerá to tak, že bude vyhlásená kreditná udalosť, tí všetci čo boli skrz CDS-kontrakty poistení voči gréckemu bankrotu dostanú plnenie.

Keď sa môžu bez oficiálneho bankrotu súkromným veriteľom nanútiť straty z dlhopisov v Grécku, tak sa môžu takisto aj v Portugalsku, Írsku, Taliansku, Španielsku a v podstate vo všetkých krajinách. Z pohľadu investorov to teda znamená, podstatne vyššie riziko, keďže si verejný sektor, ktorý na plnú hubu tvrdí, že ich pôžičky nie sú ostatnému dlhu nadriadené (s výnimkou MMF), vie preniesť straty na súkromných veriteľov. Eurozóna takto poslala potenciálnym kupujúcim odkaz, že my síce v prípade problému požičiame, ale straty budeme presúvať (kým sa to bude dať) na vás, čo si neviem predstaviť ako má zvýšiť dôveru súkromných investorov v dlhopisy problémových krajín a zamedziť ďalšiemu šíreniu dlhovej nákazy.

Zrazu je teda všetko inak ako v roku 2010, banky môžu mať vyše päťdesiatpercentné straty z gréckych dlhopisov, a zo súkromných veriteľov je bez akéhokoľvek precedensu možné retrospektívne urobiť najpodradenejších držiteľov štátnych dlhopisov, po čom si neviem predstaviť prečo by mal vôbec niekto nakupovať štátne dlhopisy nielen PIIGS ale vo všeobecnosti. (okrem ECB, kde by centrálni plánovači prišli v prípade zosypania sa eurosystému o teplé fleky). Všetky pôvodné dôvody pre pôžičku Grécku už teda pominuli a neriadený bankrot sa stal len prázdnou frázou, ktorou eurokrati strašia ľudí. Ostatne, keby ho chceli mať riadený, tak ho už ako zo slova riadený vyplýva dávno zariadia, tak ako v najbližších dňoch zariadia bankrot na dlh súkromných veriteľov. A to som ani nemusel použiť argument, že eurozónu nedržia pokope záchranné pôžičky, ale tlačiarne vo Frankfurte.

Prečo teda Grécko dostalo ďalšiu pôžičku, o ktorej splatení pochybujú aj samotní európski politici? Jediný dôvod, ktorý ma napadá, je aby nateraz o peniaze neprišli verejné subjekty, ktoré spravili chybné rozhodnutia – 14 krajín eurozóny, ktoré Grécku požičali (hoci dobová logika hovorí, že 14 krajín sa nemôže mýliť :), a ECB, ktorá nakupovala Grécke dlhopisy na sekundárnom trhu. (MMF má štatút nadriadeného veriteľa, takže by pravdepodobne peniaze z Grécka dostal späť). Týmto sa však problém len odkladá, lebo v roku 2014, kedy bude Grécko potrebovať ďalšie peniaze, tak už bude podľa mojich prepočtov viac ako 80 % gréckeho dlhu v rukách verejných veriteľov, a aby sa dostal grécky dlh na udržateľné úrovne, tak už budú musieť odpúšťať aj oni (alebo nebonitný grécky dlh skúpi ECB). A teraz je skrz euroval do toho zatiahnuté aj Slovensko, ktoré pôvodne na toto chybné rozhodnutie nepristúpilo.

Toto je úplne choré...

Zverejnené 5.3.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-54891400-uz-nezachranujeme-banky-ale-europskych-politikov)