Videorozhovor pre týždeň: Vlády sa správajú ako nebankové subjekty

pod pianom:
http://www.tyzden.sk/rozhovory-dna/vlady-sa-spravaju-ako-nebankove-subjekty.html

titulok mi dali oni... zmienil som sa o tom len v bezprostrednej odpovedi na jednu otázku, inak to bolo o voľbách v Grécku a Francúzsku a tak... jednoducho sexy stuff sells

Marshall by sa v hrobe obracal...

Európa prehráva boj so závislosťou na dlhu. Keď eurokrati zistili, čo bolo niektorým dávno jasné, že so znižovaním dávok nového dlhu smeruje dlhom prefetovaná ekonomika do recesie, tak si jeho novú dávku odôvodnili potrebou investovať do ekonomického rastu. Európa teda síce bude konsolidovať bežné rozpočty, navyšovať ale bude kapitálové rozpočty a dlh bude veselo rásť ďalej. Akurát Európa dúfa, že tentokrát to bude inak, a HDP bude rásť rýchlejšie ako dlh. Lenže nebude...

Keď sú ale investície financované dlhom neefektívne minuté, tak dlh rastie rýchlejšie ako HDP. Z toho mi vychádza, že Brusel hodlá míňať peniaze efektívne. To ale už  zo svojej podstaty nedokáže, pretože aj pri prerozdeľovaní prostriedkov podľa najlepšieho vedomia a svedomia nemôžu úradníci z Bruselu vedieť, čo najviac a pri akej cene prináša úžitok pre ľudí a týmpádom aj najväčšiu prosperitu pre spoločnosť. Navyše, keď sa presunieme z ideálneho sveta do reálneho a začleníme do tejto rovnice aj gorilie skupiny nacicané na každú úroveň prerozdeľovania týchto peňazí,  tak je ešte jasnejšie, že to nebude fungovať.

Pomerne populárnym sa stalo porovnávanie tohto nového zázračného európskeho nápadu, ktorý pretláčajú vysokí predstavitelia EÚ Barroso, Van Rompuy, ako aj pravdepodobný víťaz francúzskych volieb Hollande, či séf ECB Draghi, s Marshallovým plánom, ktorý pomohol pri obnovovaní vojnou zničenej Európy. To je ale z môjho pohľadu silné kafe. Keď opomeniem politické a biznis pozadie pôvodného Marshallovho plánu, tak jeho účelom bolo poskytnúť Európe vojnou zničený kapitál a nie riešiť dlhový bordel s ním súvisiace zlé využívanie kapitálu. Pre praktickú ilustráciu si pod kapitálom predstavme napríklad stavené stroje. Problémom povojnovej Európy bolo, že nemala stavebné stroje, dnešná Európa tie stavebné stroje má, a dokonca dosť, akurát sa využívajú na stavanie stavieb na dlh, ktoré si nezarobia na to, aby ten dlh dokázali splatiť. A Európa to namiesto opustenia nerentabilných stavenísk chce riešiť otváraním ďalších stavenísk financovaných novým dlhom.

Už som podobné video k nejakému môjmu článku dával, ale keďže opakovanie je matkou múdrosti, tak sa pozrime, ako dopadlo investovanie do ekonomického rastu v Číne:

Celé toto stavanie budov, v ktorých nikto nebýva, ciest, po ktorých nikto nechodí, či letísk, z ktorých nikto nelieta v Číne odštartoval  podobný „Marshallovplán“ v novembri 2008, ktorý bol taktiež zameraný na rast a investície do infraštruktúry. Keď budú politici tento rastový kompakt, ako ho nazýva Draghi, na júnovom eurosummite prezentovať, tak na prípadné porovnanie s Čínou samozrejme zareagujú, že v Európe to bude inak, lebo Európa nie je Čína. Podobne ako podľa nich Írsko nebolo ako Grécko, Portugalsko ako Írsko s Gréckom, či Taliansko a Španielsko ako spomínané tri krajiny...

Zverejnené 7.5.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-55721900-marshall-by-sa-v-hrobe-obracal-span-class-koment-komentar-dna-span)

Bruselské monštrum potrebuje diétu

Vodu kážu, a víno pijú. Asi tak by sa dala označiť schyzofrénia eurokratov sediacich v Bruseli, ktorí očakávajú od celej Európy úsporné opatrenia, sami ale naopak vyžadujú od členských krajín viac peňazí pre svoje programy. A to dokonca o 6,8 %. Argumentujú to tým, že sú to práve oni, ktorí dokážu najlepšie vytvárať podmienky pre lepšiu konkurencieschopnosť a tvorbu pracovných miest pre EÚ.

Aj keď ohliadnem od toho, že čím ďalej je rozhodovací orgán od miesta použitia zdrojov, tak tým neefektívnejšie ich míňa, a tá vzdialenosť je v prípade Bruselu najväčšia aká v Európe môže byť, tak z môjho pohľadu žiadne prerozdeľovacie programy na paneurópskej úrovni  nepomôžu dlhodobo podporiť zamestnanosť a ani konkurencieschopnosť Európy. Obávam sa, že dôsledok ich krokov bude presne opačný.

Zdroje, ktoré pôjdu do Bruselu totiž nepadajú z neba, ale budú zobraté od súkromnej sféry, ktorej následne ostáva menej na spotrebu a investície. Tieto zdroje budú následne skrz eurofondy a iné paneurópske inštitúcie presmerované do projektov, ktoré by sami od seba nikdy nevznikli, pretože prinášajú nízky úžitok na investované euro. Zlikvidovanie pracovného miesta, ktoré by na trhu vytvorila súkromná sféra, skrz zdanenie, a vytvorenie pracovného či praktikantského miesta, ktoré by na trhu neprežilo, pretože o tento typ produktu či služby nie je záujem, ale nemá potenciál podporiť konkurencieschopnosť. Práve naopak vedie to k ešte horšej alokácii zdrojov a zníženiu konkurencieschopnosti.

Podobne to nepomôže ani zamestnanosti mladých, čo je ďalšou programovou prioritou EÚ. Vytvorenie praktikantského miesta na službu alebo produkt, o ktoré na trhu nie je záujem, nemá potenciál výraznejšie vylepšiť východiskovú pozíciu mladého človeka na trhu práce. Keďže takéto pracovné miesto potrebnú prax mladému človeku nedodá, tak jediné čo tým získa je lepší životopis. To ale môžu rovno v Bruseli rozdávať falošné potvrdenia o dvojročnej praxi, bude to mať rovnaký efekt, navyše náklady budú neporovnateľne nižšie.

A to ešte nehovorím o tom, že sa v Bruseli k dodatočnému prerozdeľovaniu naverbuje armáda solídne platených úradníkov, ktorí nevytvárajú žiadne hodnoty. Práve naopak, sú konzumentmi hodnôt vytvorených súkromnou sférou. Čím viac sa však bude armáda úradníkov rozrastať na úkor ľudí vytvárajúcich produkty a služby žiadané na trhu, tak tým menej ľudí bude pracovať na vytváraní prosperity pre celú spoločnosť.

Pokiaľ chce EÚ podporiť konkurencieschopnosť a vytváranie udržateľnej zamestnanosti, tak by mala práve znižovať mieru prerozdeľovania a znižovať svoj dosah na ekonomiku. Tá si nevyhnutne musí prejsť recesiou, ktorá ju vyčistí od nefunkčných investícií, ktoré odčerpávajú zdroje, a ktoré existujú len vďaka dlhodobo neudržateľným stimulom vlád a centrálnych bánk. Súkromná sféra následne prealokuje vrátené zdroje a začne produkovať tovary a služby po ktorých je reálny dopyt od ľudí a nie to, čo chcú centrálni plánovači z Bruselu a z jednotlivých členských krajín.

Požiadavka Bruselu na navýšenie zdrojov v čase kedy sa majú ostatní uskromňovať svedčí o tom, že ľudia na čele EÚ začínajú prepadať megalománii, že sú to práve oni, ktorí dokážu súčasnú situáciu vyriešiť a tým stále viac uzatvárajú do vlastnej izolovanej bubliny, v ktorej si nahovárajú, že ich riešenia spasia Európu. Realita však hovorí o niečom úplne inom, viaceré indikátory naznačujú, že aj napriek Bruselskému prerozdeľovaniu smeruje eurozóna aj EÚ do recesie, z fiškálneho kompaktu, ktorý mal byť iný ako pakt stability, už Španielsko dostalo výnimku, a euroval, ktorý rozhádal pol Európy je voči nedôvere na dlhopisových trhoch neúčinný.

S jedlom rastie chuť, a čím viac bude Európa nenásytné Bruselské monštrum živiť, tak tým horšie pre Európu to môže dopadnúť...

Zverejnené 30.4.2012 v printe Hospodárskych novín (pod pianom: http://hnonline.sk/nazory/c1-55647050-bruselske-monstrum-potrebuje-dietu)

TA3 Hosť v štúdiu: Eurozóna má problém s deficitom

http://www.ta3.com/clanok/13474/eurozona-ma-problemy-s-deficitom.html

Mýtus o gréckom nešetrení

Naivná predstava eurozóny, že všetci budú zvyšovať dane a šetriť, pričom ekonomiky budú rásť a následne každý vyrastie z dlhu, a že rozprávka o európskom supersociálnom štáte, ktorý dá svojim občanom nesplniteľné hory doly a je dlhodobo perfektne udržateľný, bude mať pekný koniec, sa rúca. A keď niečo nefunguje, tak sa klame. Klame sa napríklad, že euroval zachránil eurozónu, klame sa o tom, že zachraňovanie insolventných krajín zo strany ECB vôbecnemá nič spoločné s rekordnými cenami palív, a klame sa aj o tom, že problémové krajiny nešetria tak ako sa zaviazali. A práve tomuto údajnému nešetreniu sa budem venovať v dnešnom komentári.

Pozrime sa na čísla z Grécka. V rámci strednodobej fiškálnej stratégie, ktorej prijatie bolo podmienkou Trojky na uvoľnenie piatej tranže v júni minulého roka, sa na rok 2011 počítalo s príjmami verejnej správy 96,0 mld. a s výdavkami 112,7 mld. eur. A teraz sa pozrime na to, ako to dopadlo. Podľa Európskej komisie boli v roku 2011 príjmy verejnej správy 88,5 mld. a výdavky 108,5 mld. (grécke ministerstvo financií dokonca hovorí o 85,9., resp. 110,7mld., tvárme sa ale, že veríme krajším číslam z Európskej komisie). Grécko teda podľa Európskej komisie minulo v roku 2011 o 4,2 mld. menej ako sa zaviazalo a dokonca o 5,7 mld. menej ako v roku 2010. Deficit k HDP ale klesol len minimálne z 10,6 % na 9,3 % , a to z toho dôvodu, že príjmy podstrelili prognózy o 7,5 mld. eur, a HDP kleslo výraznejšie než sa prognózovalo. Takže tvrdiť, že Grécko nešetrí ako sa zaviazalo, je číre zavádzanie. Problémom Grécka je primárne príjmová stránka štátneho rozpočtu, a nie výdavková.

Očakávané vs. skutočné grécke príjmy a výdavky (ľavá os) a deficity (pravá os) v mld. eur

Kde teda nastal v Grécku problém? Strednodobá fiškálna stratégia počítala s poklesom nominálneho HDP z 230 mld. na 225 mld., podľa Gréckeho štatistického úradu však bolo nominálne HDP v roku 2011 na úrovni 215 mld. eur. Logicky, pokiaľ štát minie menej peňazí, ktoré si požičia zo zahraničia, a pokiaľ zoberie ľuďom viac na daniach, tak nemôže čakať, že domáci dopyt bude rásť, a pri najnižšej zahraničnej konkurencieschopnosti v eurozóne to taktiež nie je možné čakať ani pri exportoch (najmä keď sa dvíhajú dane a časť spoločností sa relokuje). Pokiaľ by bol zachovaný podiel z príjmov štátneho rozpočtu na HDP s akým sa počítalo, tak Grécko pri nižšom HDP vyberie len 91,6 mld., zvyšných 3,1 mld. čo chýba oproti prognózam buď prešlo pri vyššom zaťažení do čiernej ekonomiky (keby sa peniaze, čo odišli do čiernej ekonomiky, vybrali na daniach, tak to aj tak to veľa nerieši, pretože by ešte viac poklesol domáci dopyt a s ním aj HDP), alebo odišlo do zahraničia.

Ale Trojka a Gréci sú nepoučiteľní, a naďalej produkujú jeden hyperoptimistický scenár ekonomického rastu a výberu daní za druhým. Tabuľka nižšie ukazuje výhľad rastu gréckej ekonomiky na roky 2011-2015 z prvého gréckeho balíčka (05/10), zo Strednodobej fiškálnej stratégie (06/11) a z druhého balíčka (03/12). Samozrejme, nič sa zatiaľ nenapĺňa, a tak si viem ťažko predstaviť, že Grécko plánujúce zosekať deficit 9,3 % (podľa EK) pod 3 % do roku 2014, s s poklesom ekonomiky za dva roky len o 4,3 %. (Inak za zmienku stojí v tabuľke aj zvýšenie odhadov rastu od roku 2014 v marcovej správe metódou bulharskej konštanty, t.j. v roku 2020 potrebujeme dlh Grécka k HDP  na úrovni 120 %, tak keďže nám klesá súčasný rast, tak potrebujeme dosadiť vyšší budúci)

Podľa Európskej komisie sa o tento vysnívaný ekonomický rast majú postarať stále dookola omieľané štrukturálne reformy, ktoré majú byť akýmsi čarovným prútikom vyriešenia problémov dnešného západného sveta, ktorý od začiatku osemdesiatich rokov žije v jednom neustále sa pritvrdzujúcom monetárnom stimule skrz konštantný pokles úrokových sadzieb, rast množstva peňazí v ekonomike a rast objemu dlhu (aj k HDP).

Jediná štrukturálna reforma, ktorá v dôsledku centrálneho plánovania štrukturálne totálne zdeformovanému Grécku z môjho pohľadu pomôže, je vyhlásiť bankrot a odísť z eurozóny začať odznova s ďaleko nižším dlhovým bremenom a s ďaleko vyššou konkurencieschopnosťou a hlavne bez príkazov Veľkého brata z Bruselu, ktorého jediným doterajším účinným krokom voči dlhovej kríze bolo vytlačenie bilióna eur na tri roky (aj ten už prestáva zaberať).

Pokles daňových príjmov a problém so znižovaním deficitov čaká aj ďalšie krajiny, ktorých ekonomický rast bol primárne ťahaný zadlžovaním sa verejnej a súkromnej sféry. V Portugalsku, ktoré je ďalšou krajinou na odstrel, síce na rok 2011 čísla sedia, ale aj to len vďaka tomu, že si krajina pomohla účtovníckoufintičkou znárodnenia privátnych dôchodkových úspor zamestnancov štyroch bánk (okolo 3,3 % HDP), ktoré sa v národných účtoch okamžite prejavili ako príjmy, pričom záväzky budú realizované až v budúcnosti. De facto si teda požičalo od budúcich dôchodcov. Tak isto si pomohla krajina v roku 2010, kedy znárodnila tri dôchodkové fondy Portugal Telecom. Privátne dôchodkové fondy ale v Portugalsku pomaly dochádzajú, a tak tieto jednorázové „pôžičky“ na umelé navýšenie príjmov krajina nebude môcť robiť do nekonečna.

Portugalsko je ale malá ryba a z môjho pohľadu sa druhému balíčku a reštrukturalizácii dlhu súkromných veriteľov po vzore Grécka nevyhne. Potom sa povie, že podobne ako Grécko zlyhalo aj Portugalsko, keď nedokázalo šetriť, a že tieto dva prípady sú výnimočné a ako inak nehrozí, že by sa zopakovali. Keď sa ale konsolidácia nepodarí v Španielsku, kde ešte ani nezačali šetriť a už je nezamestnanosť na úrovni takmer 24 %, tak už Trojka nebude môcť strčiť hlavu do piesku a klamať že krajina nešetrí, a pri úspešnosti nula z troch krajín (Írsko ostáva otázne) bude musieť pripustiť, že pri niektorých krajinách tento postup nepomôže, a situácia sa bude dať vyriešiť len bankrotmi alebo vyššou infláciou.

Na šetrenie je už vo viacerých krajinách neskoro, na to sa malo myslieť keď centrálne banky uvoľňovali politiku a štáty a domácnosti ponúknuté vytlačené a namultiplikované peniaze s radosťou prijali vo forme nového dlhu, dnes im už pomôže len jeho likvidácia.

Zverejnené 23.4.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-55503730-mytus-o-greckom-nesetreni-span-class-koment-komentar-dna-span)

HNTV rozhovor týždňa: Euroval nefunguje, nikto mu neverí

http://tv.hnonline.sk/c3-55265150-kV0000_d-boros-euroval-nefunguje-nikto-mu-neveri-span-style-color-ff9933-video-span

Prečo sa kríza napokon skončí inflačne

V poslednej dobe sa už aj na Slovensku rozbieha celkom zaujímavá debata o úlohe monetárnej politiky, o inflácii vs. deflácii, asi najviac ma zaujala výmena názorov medzi Jurajom Karpišom z INESSu a Branislavom Žúdelom z  CERGE-EI. (skrz poslednú reakciu Branislava Žúdela sa môžete preklikať celou debatou). Rád by som do tejto debaty aj ja pripojil môj náhľad na vec.

Dlhová kríza sa z môjho pohľadu skončí inflačne, avšak nie z toho dôvodu, že komerčné banky začnú púšťať do reálnej ekonomiky stovky miliárd eur, dolárov a ďalších mien, ktorými ich zaplavili centrálne banky (to má v súčasnosti za následok tvorbu bublín predovšetkým na finančných trhoch, a v niektorých krajinách aj realitných, ale nie dlhšie obdobie vyššie inflácie), ale z toho dôvodu, že centrálne banky si budú musieť nájsť iný kanál než bankový, ktorým budú do reálnej ekonomiky dostávať nové peniaze na priamo, aby udržali frakčné bankovníctvo pri živote.

Najskôr sa pozrime na to, že čo v súčasnosti stojí za rastom HDP v eurozóne (pre väčšinu sveta platí to isté). Nasledujúci graf ukazuje vývoj zmeny kumulatívneho zadlženia domácností a štátov a HDP v eurozóne (v mil. eur). Ako dlh beriem dlh koncových spotrebiteľov v ekonomike – štáty a domácností. Keby som tam započítal aj dlh podnikovej sféry, tak by tento graf vyzeral ešte hrozivejšie, z dlhodobého hľadiska ale dlh podnikovej sféry ako smerodajný pre rast ekonomiky nepovažujem, pretože podniky sa nemôžu do nekonečna zadlžovať a podporovať tým ekonomický rast bez toho, aby si zarobili aspoň na splácanie dlhu.

Ako je z tohto grafu vidno, tak odkedy sú na eurostate relevantné dáta, tak dlh koncových spotrebiteľov v ekonomike rástol v každom jednom roku rýchlejšie ako HDP. A to vo veľkej miere vďaka neustálemu tlačeniu centrálnych bánk na pílu tým, že znižovali úročenie a pumpovali do finančného systému novú likviditu, čo umožnilo tak štátom ako aj domácnostiam viac sa zadlžovať. Na akých úrovniach sa nachádzame v súčasnosti, ukazuje nasledovná tabuľka, ktorá porovnáva kumulatívny dlh domácností a vlád k HDP krajín eurozóny v roku 2001 a v roku 2010, ktorý v každej jednej krajine vzrástol. Krajiny sú zoradené podľa nárastu zadlženia v tomto období.

Aby človek prišiel na to, čo sa v ekonomike udeje, keď začne kumulatívny dlh domácností a vlád klesať, nemusí mať tri doktoráty z ekonomiky. Aj preto je zrejmá evidentná snaha centrálnych bánk rozhýbať úverovanie, a podporovať HDP, ktoré rastie výhradne vďaka zadlžovaniu, s čím sa vôbec netaja. Lenže kanál, ktorý pri tom používajú, má svoje limitácie. Keď centrálna banka požičia bankám bilión eur (ECB), alebo od nich za bilión dolárov nakúpi nebonitné hypotekárne aktíva či štátne dlhopisy (FED) tak ich budú požičiavať len do tej úrovne, kým im nebude jasné, že ho neuvidia splatený v plnej výške. Kde je tá hranica na makro úrovni, kedy už do domácností a štátov viac dlhu naliať nejde, je ťažké povedať. Z tabuľky nad týmto odsekom nám však vyplýva, že by to mohlo byť okolo úrovne 200 % HDP, nad ktorou sú všetky štyri krajiny, ktoré v súčasnosti stratili prístup na finančné trhy (Grécko, Írsko, Portugalsko a Cyprus). Pri väčších ekonomikách to však môže byť pokojne aj vyššie.

Súhlasím s Branislavom Žúdelom, že súčasné ekonomické prostredie je deflačné. Ceny mnohých aktív v ekonomike sú vďaka dopytu podporovanému lacnými peniazmi nafúknuté, a ich prirodzeným ďalším vývojom je sfukovanie, najmä keď klesá dostupnosť nového dlhu a tým pádom aj dopyt po predražených aktívach. Deflácia je ale hlavným nepriateľom centrálnych bánk, a to z môjho pohľadu ani nie kvôli deflačným očakávaniam (ktoré ja osobne považujem skôr za hypotézu bez empirického základu ako reálny ekonomický jav), a ani nie kvôli tomu, že pri deflácii štátom klesajú daňové príjmy a týmpádom sa zvyšuje tlak na rast deficitov, ale kvôli tomu, že dlhodobejšia, alebo výraznejšia deflácia nie je zlučiteľná s existenciu frakčného bankovníctva.

V systéme frakčného bankovníctva sa totiž peniaze multiplikujú založením určitého aktíva - kolaterálu, za ktoré dostane žiadateľ o úver od banky peniaze (ktoré do nej vložil niekto iný, alebo ktoré si požičala z medzibankového trhu), a ktoré prepadne banke v prípade platbyneschopnosti dlžníka. Môže to byť napríklad rezidenčná nehnuteľnosť, výrobná hala, stroj, dokonca aj komodita, v prípade medzibankových pôžičiek sú bežné dlhopisy, či úvery.

Pozrime sa na to, čo s týmto mechanizmom narobí väčšia deflácia. Vezmime si dva príklady z posledných rokov – americkú hypotekárnu krízu a dlhovú krízu v eurozóne. Po prasknutí realitnej bubliny, ktoré naštartoval pokles objemu nových hypoték a následný nižší dopyt po nehnuteľnostiach, začali prudko klesať ceny nehnuteľností, ktoré boli založené v bankách ako kolaterál. Banky exekuovali nehnuteľnosti od neplatičov, ale predať ich dokázali za menej ako bola účtovná hodnota dlhu, a tak realizovali mnohomiliardové straty, zároveň boli hypotéky, resp. ich balíčky, používané ako kolaterál pri pôžičkách na medzibankovom trhu, čo presunulo straty takmer na celý finančný systém, ktorý by sa bez podpory FEDu a vlády zrútil ako domino.

Eurozóna detto, veľká časť medzibankových pôžičiek (alebo pôžičiek od ECB) je zaistená štátnymi dlhopismi, ktorých hodnota v dôsledku dlhovej krízy, ktorá opäť začala tým, že už viac dlhu do niektorých krajín naliať nešlo, výrazne klesla, čo sa staralo o nákazu v bankovom systéme. Situáciu nateraz vyriešila ECB a výrazne pod cenu sa obchodujú už len grécke, portugalské a cyperské dlhopisy, ale v prípade štátnych bankrotov by skolabovali ceny všetkých štátnych (a pravdepodobne aj korporátnych) dlhopisov, čo by taktiež finančný systém nerozchodil. A to sa zatiaľ bavíme len o deflácii v jednom segmente – v USA nehnuteľnosti, v eurozóne dlhopisy.

A dnes tu máme situáciu, kedy je cena väčšiny aktív v ekonomike, z ktorých veľká časť je používaná ako kolaterál, nafúknutá dopytom poháňaným lacným dlhom. Ale ako som vyššie písal, tak peniaze nebude možné cez banky donekonečna do ekonomiky nalievať vo forme dlhu, a bez prístupu k novému dlhu sa budú ďaleko menej nakupovať aktíva s nafúknutou cenou. Ako náhle sa rast kumulatívneho zadlžovania domácností a vlád pribrzdí, alebo nebodaj začne klesať, tak ceny mnohých aktív začnú kolabovať ako pri amerických hypotékach či pri dlhopisoch PIIGS, a keďže mnohé z nich sú založené v bankách ako kolaterál, tak sa celý finančný systém ocitne v existenčných problémoch.

Následne ostanú centrálnym bankám, keď nebudú chcieť pripustiť kolaps finančného systému, len dve možnosti. Buď vytvoriť komplet zombie bankový systém, kde budú požičiavať bankám, aby neschkrachovali, a potom im budú požičiavať peniaze na to, aby mali z čoho splatiť predošlý dlh voči centrálnym bankám, alebo vykupovať od bánk zlé aktíva a vyčistiť im súvahy. Ani jedna alternatíva však nedostane nebonitný dlh z ekonomiky, pri prvej budú domácnosti, štáty, firmy... dlžiť aj naďalej bankám, pri druhej centrálnym bankám. Takže ekonomické subjekty ostanú neudržateľne vysoko zadlžené, a len málo z nich prejde kritériami na nové pôžičky. Prísun nového dlhu minimálne do súkromnej sféry sa zastaví a v ekonomike budú aj naďalej prevládať deflačné tlaky.

V situácii, ktorú som vo vyššie uvedenom odseku popísal, je v súčasnosti Japonsko (to zabránilo kolapsu finančného systému po páde realitnej bubliny vytvorením zombie bánk). V Japonsku hlbšej deflácii zabraňuje štátne míňanie, ktoré z peňazí centrálnych bánk financujú kvôli arbitráži zombie banky a z peňazí budúcich dôchodcov štátne dôchodkové fondy, čo by pri serióznom manažmente rizika každého, čo rozhodol o nákupe japonských štátnych dlhopisov, stálo miesto, v autoritatívnejších spoločnostiach možno aj život. Od štátov a štátom podporovaných insolventých bánk ale seriózny manažment rizika očakávať nemožno. Pri pohľade na nižšie uvedený graf vývoja japonského dlhu k HDP ale musí byť každému jasné, že toto dlhodobo nemôže vydržať. 

Tento japonský kurz v súčasnosti naberá tak Európa, USA a aj väčšina ďalších západných krajín, a skôr či neskôr sa dostanú do štádia, kedy viac dlhu do ekonomiky nalejú už len skrz priame financovanie štátov centrálnymi bankami, alebo skrz pyramídoidný trojuholník medzi centrálnymi bankami, zombie bankami bankami a zombie štátmi, v rámci ktorého centrálne banky požičajú bankám, ktoré budú požičiavať štátom, ktorým nikto iný nebude chcieť požičať (a keby im nepožičali banky, tak by ich štátny bankrot stiahol nadol, takže im požičiavať peniaze od centrálnych bánk budú), aby sa verejným míňaním zabránilo väčšej recesii a deflácii.

A ako sa od japonskej deflácie dostaneme k inflácii? Táto stáza, v ktorej bude v ekonomike neustále narastať objem bez inflácie nesplatiteľného dlhu, nemôže trvať do nekonečna, a skôr či neskôr musí dôjsť k jeho likvidácii. Kým sa mainstreamové zmýšľanie, že bankroty sú zlo niekde na úrovní pedofílie, nezmení, tak ostane len možnosť vyčistiť ekonomiku od tohto dlhu infláciou. A to si ale budú centrálne banky musieť nájsť iný kanál ako nalievať peniaze do ekonomiky cez banky.

Napríklad ako v minulosti teoretizoval šéf FEDu Ben Bernanke, tak  môžu zhadzovať nové peniaze z helikoptéry (aj preto mu prischla prezývka helicopter Ben). Alebo centrálne banky vykúpia veľkú časť dlhu štátov a domácností od bánk a jednoducho im ich odpustia, čím tento dlh dostanú z ekonomiky a zvýšia bonitu všetkých ekonomických subjektov a vytvoria tak priestor pre nový dlh. Centrálne banky tým síce dosiahnu obrovské straty, ale keďže nie sú trhové inštitúcie a solventnosť si zabezpečujú tlačiarňami, tak pokojne môžu hospodáriť s negatívnym kapitálom na veky vekov. Toto sú len dve možnosti, ktoré ma napadli počas písania tohto odseku, keďže centrálni bankári sú kreatívni, tak ich určite ešte existuje široká škála.

Po historický príklad zbavenia sa dlhu infláciou v západnom svete netreba ísť ďaleko. Spojené štáty mali po skončení druhej svetovej vojny dlh k HDP zhruba na úrovni 120 %., ktorý v nasledujúcich rokoch výrazne klesol, ale len v rokoch 1946-1948 vzrástli ceny o tretinu, čo reálne vymazalo tretinu dlhu. USA síce po vojne tlačili len minimálne, ale počas vojny zvýšili monetárnu bázu zhruba trojnásobne a kvôli kontrole cien počas vojny sa tento efekt dostavil až po opätovnom uvoľnení cien.

Vývoj amerického dlhu k HDP (červená, ľavá os) a inflácie meranej CPI (modrá, pravá os)

Táto výrazne vyššia inflácia ešte nie je na programe, keďže centrálne banky stále snažia natlačiť nové peniaze do ekonomiky skrz banky, a tak ešte zrejme prejde viac rokov, možno aj dekád, dnešného deflačno-inflačného ping-pongu bez rastu HDP, kým k tomu pristúpia. Keď ale nechcú bankroty, raz k tomu pristúpiť budú musieť...

Zverejnené 2.4.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-55257600-preco-sa-kriza-napokon-skonci-inflacne-span-class-koment-komentar-span)