Ekonomický tiger odhaľuje prvé časované bomby

V laboratóriu tlačenia peňazí Číne sa začínajú v súvislosti s obrovskou úverovou expanziou začínajú objavovať prvé časované bomby. Podľa agentúry Bloomberg je ohrozené splatenie takmer štvrtiny zo 7,7 bil. juanov, ktoré Čínske banky požičali lokálnym vládam na infraštruktúrne projekty.

Práve vďaka prudkému rastu úverov, ktoré výrazne podporili štátnu a privátnu spotrebu, sa čínskej ekonomike podarilo v krízovom roku 2009 rásť o 8,7 %. V roku 2009 rozdali čínske banky 9,6 mld. juanov v nových úveroch, zhruba trojnásobne viac ako v rokoch pred prepuknutím krízy, a v tomto roku sa ich objem odhaduje na 7,5 mld. Nové peniaze si našli cestu do množstva sektorov čínskej ekonomiky, obrovský boom zažíva realitný trh, Čína stihla od Spojených štátov prebrať prvenstvo v predaji automobilov a štátne investície rastú medziročne dvojciferným tempom.

Ekonomické zázraky z rozdávania úverov však môžu trvať len dovtedy, kým nepríde čas splácania. Pôžičky na nerentabilné projekty miestnych samospráv sú len začiatkom. S rastúcimi cenami nehnuteľností sa blíži aj kolaps na realitnom trhu, kam putuje najviac peňazí z nových úverov. Keď zrýchľujúca inflácia prinúti čínsku centrálnu banku výrazne spomaliť rozdávanie úverov a hypoték, z realitného trhu sa začnú vytrácať kupujúci a ceny nehnuteľností naberú smer nadol. Následná ekonomická korekcia a pokles cien nehnuteľností, ktoré boli použité ako zábezpeky pre nové úvery, sa postarajú bankám ešte o väčšie straty z privátnych úverov.

Ekonomický tiger, ktorý v súčasnosti pri nízkej ochote vysoko zadlžených západných domácností míňať, pomáha držať globálnu ekonomiku v zelených číslach, tak onedlho vôbec nemusí takým oporným stĺpom ako doteraz...

Zverejnené 2.8. na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-45382750-kP0000_d-ekonomicky-tiger-odhaluje-prve-casovane-bomby-span-class-koment-komentar-dna-span)

Dokedy dokáže ECB sterilizovať nákupy štátnych dlhopisov?

Aj napriek nákupom štátnych dlhopisov problémových európskych krajín sa ECB snaží držať svojho primárneho cieľa, ktorým je cenová stabilita. Každý týždeň uskutočňuje sterilizačný sedmdňový tender, ktorým sa snaží odčerpať z finančného systému presne toľko prostriedkov, koľko od nej banky kumulatívne dostali za málo likvidné dlhopisy problémových krajín, aby nezvyšovala množstvo prostriedkov vo finančnom sektore a tým pádom aj tlak na rast cien. Celé to má však jeden veľký háčik - že to ECB nemá vo vlastných rukách.

Problémy tejto sterilizácie ukázal posledný júnový tender, ktorý sa uskutočnil krátko pred splatnosťou minuloročnej mega likviditnej operácie, v rámci ktorej ECB poskytla európskym bankám 442 mld. eur na jeden rok za jednopercentý úrok. Hoci ECB vyhlásila ďalší tender, v ktorom si banky požičať koľko len chceli na ďalšie 3 mesiace, banky sedeli pred splatnosťou obrovskej sumy na peniazoch a nechceli ich dať ECB, aby ich na týždeň odsala z obehu. ECB sa v tom týždni podarilo sterilizovať len 31,9 mld. eur z plánovaných 55, vo finančnom sektore tak ostalo na týždeň visieť 23 mld. eur .

Následný už spomínaný trojmesačný neobmedzený tender, v rámci ktorého si európske banky od ECB požičali 132 mld. eur napätie povolil, a banky opäť začali parkovať svoju nadbytočnú likviditu mimo finančný sektor do ECB. (Pripájam graf doterajšieho vývoja ponuky a dopytu po sedemdňových depozitných certifikátoch, ktorých predajom ECB nákupy štátnych dlhopisov sterilizuje).

Podobná situácia ako koncom júna sa však pokojne dobudúcna môže opakovať a nie je vylúčený ani scenár, že ECB pravidelne nebude schopná sterilizovať nákupy štátnych dlhopisov problémových členov eurozóny. Riziko neúspechu sterilizácie budú dobudúcna totiž zvyšovať obidve strany ekonomickej rovnice:

Pri pokračujúcich nákupoch štátnych dlhopisov bude rásť objem prostriedkov, ktoré bude musieť ECB sterilizovať, teda ponuka tendrovaných depozitných certifikátov. Už v súčasnosti sa nachádzame na hranici 60 mld. eur, pričom priemerný dopyt po sedemdňových depozitných certifikátoch bol za 9 týždňov fungovania programu 84 mld. eur (toto číslo je navyše ešte deformované nahor 162 mld. z prvého týždňa).

A pokiaľ sa budú problémy v európskom bankovom sektore naďalej prehlbovať (minimálne v Španielskom sa určite budú), čomu zatiaľ neustupujúce napätie na medzibankovom trhu nasvedčuje, tak budú európske banky čoraz viac sedieť na peniazoch a dopyt po depozitných certifikátoch ECB nemusí byť dostatočný na pokrytie ponuky. Navyše situáciu môže ešte viac vyhrotiť splatnosť súčasných trojmesačných pôžičiek pre európske banky od ECB, ktoré odčerpajú od centrálnou bankou zhýčkaných európskych bánk ďalšiu likviditu.

Zatiaľ sa teda síce ECB darí inflačné riziká vyplývajúce z nákupu štátnych dlhopisov eliminovať, pokiaľ však bude pokračovať s nákupmi tak bude riziko neúspechu sterilizácie narastať a nové peniaze môžu ostať pri bankách sediacich na peniazoch visieť vo finančnom sektore...

Zverejnené 19.7.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-44991230-kP0000_d-dokedy-dokaze-ecb-odcerpavat-prebytocne-peniaze-span-class-koment-komentar-dna-span)

Nová americká regulácia krízam nezabráni

Obamova administratíva prezentuje svoje nové pravidlá pre finančný sektor ako tie, ktoré zabránia vzniku ďalšej krízy. Jadro tejto novej legislatívy spočíva v obmedzení rizikových transakcií a prísnejších kapitálových pravidlách pre banky, sprísnení bankového dohľadu a vo väčších právomociach pre FED. Je však skutočne tento koktejl opatrení tým, ktorý má zabrániť vzniku ďalšej krízy? Ani zďaleka...

Hlavným dôvodom krízy totiž neboli rizikové transakcie finančných inštitúcií, ale hypotekárna bublina, ktorej vznik, zdá sa, amerických zákonodarcov netrápi. Tak si teda jej vznik pripomeňme: V snahe podporiť ekonomiku po prasknutí technologickej bubliny znížil FED v rokoch 2000-2002 cieľové úrokové sadzby zo 6,5 % na 1,25 %.  Takéto výrazné zníženie bezrizikovej sadzby sprístupnilo hypotéky (ale aj iné úvery) domácnostiam s podstatne nižšou bonitou a „párty" na americkom trhu s bývaním sa mohla začať.

Vysoký dopyt po domoch financovaný lacnými hypotékami (ktoré navyše ešte viac zvýhodňovala štátna podpora) vyhnal priemernú cenu nového domu od roku 2000 do prvého kvartálu roku 2007 z 210 tis. až na 330 tis. USD, teda takmer o 60 %. Na toto prehrievanie sa nielen trhu s bývaním, ale aj celej americkej ekonomiky musel FED reagovať zvýšením úrokových sadzieb. To malo dva následky:

 

1. menej bonitní dlžníci začali mať pri vyšších úrokoch problémy so splácaním hypoték;

2. pri drahších hypotékach a vysokých cenách domov sa začali z trhu s bývaním vytrácať kupujúci.

Keď teda banky začali predávať zexekuované domy od neplatičov, nepodarilo sa im pri minime kupujúcich nájsť na trhu s bývaním protistranu a ceny domov nabrali špirálovitý smer nadol. Banky tak boli nútené preceňovať hodnotu svojich hypoték vo svojich súvahách a začali vykazovať obrovské straty. Odobne veľké straty utrpeli banky aj pri preceňovaní hypotekárnych derivátov, ktoré predstavovali balíky hypoték predávané hypotekárnymi bankami ďalším finančným inštitúciám v snahe znížiť svoje kreditné riziko.

Práve straty z preceňovania týchto hypotekárnych derivátov, neskôr nazývaných aj toxickými, ktorými bolo prenesené riziko nesplácania hypoték na ďalšie finančné inštitúcie, položili Lehman Brothers, ktorý bol ich popredným upisovateľom. Podobne sa do problémov dostali aj ďalšie banky so širokými portfóliami hypoték a hypotekárnych derivátov a kalich horkosti si do dna musela vypiť AIG, ktorá prostredníctvom ďalších derivátových produktov (kreditné deriváty) ručila za dlh pomaly celému americkému finančnému sektoru. Ako vyplýva posledných riadkov, banky z Wall Street majú prostredníctvom derivátových transakcií leví podiel na nákaze vo finančnom sektore, keď fatálne zlyhali pri vyhodnocovaní rizík investovania do derivátov, za krízu však ani zďaleka nemôžu.

Hypotekárne deriváty len prenášali riziko nesplatenia z jedného subjektu na druhý, konečná sekera by teda bez týchto transakcií bola podobne vysoká, akurát by nemalá časť z nej neskončila na Wall Street, ale ostala u samotných hypotekárnych bánk. Na tie sa však už americkí zákonodarcovia vo svojich pravidlách akosi zabudli. Pritom je potrebné pripomenúť, že len rekapitalizácia pološtátnych hypotekárnych agentúr Fannie Mae a Freddie Mac stála amerických daňových poplatníkov viac ako rekapitalizácia AIG, okolo ktorej je bolo v médiách ďaleko viac rozruchu.

Freddie Mac a Fannie Mae, ktoré mali na vrchole slávy rozdané hypotéky a garancie na hypotéky v hodnote takmer 7 bil. dolárov, dostali od štátu po 100 mld. dolárov, a v snahe rozhýbať rozdávanie hypoték od nich odkúpil FED hypotekárne aktíva a dlh za ďalšie stovky mld. dolárov. Tieto dve agentúry mali dlhy voči ďalším finančným inštitúciám vo výške 1,5 bil. dolárov, takže len ich samotný bankrot by dokázal položiť americký finančný systém. Pokiaľ by svoje hypotéky nepredávali v balíčkoch ďalej, boli by pritom ich problémy podstatne väčšie a štát a FED by síce museli poskytnúť menej prostriedkov investičnejšie zameraným bankám, vrátilo by sa im to však na tomto fronte.

Suma sumárum, hoci väčšia regulácia vo finančnom sektore, hlavne v oblasti derivátových transakcií, pomôže znížiť riziko, do ktorého komerčné banky vstupujú a tým pádom znížiť aj riziko pre klientov, ďalšej kríze nezabráni.

Na začiatku príbehu totiž neboli (a ani dobudúcna nebudú) deriváty, ale monetárna politika centrálnych bánk, ktoré sa snažia podporiť ekonomický rast podporiť zvyšovaním množstva peňazí v obehu. To však môže fungovať len dovtedy, kým sa ekonomická rovnováha nezačne nastolovať prostredníctvom vyšších cien, o ktoré sa postará zvýšený dopyt v dôsledku rozdávania úverov (a hypoték). Potom existujú už len dve cesty – zrýchlenie inflácie, alebo spľasnutie bubliny prostredníctvom zvýšenia úrokových sadzieb, pričom obe z nich sa dajú nazvať krízovými.

Najväčším fórom na navrhovanej regulácii finančného sektora je to, že ďalšej kríze majú zabrániť aj zvýšené právomoci pre FED, teda pre inštitúciu, ktorá kategorickým odmietnutím svojho podielu na súčasnej kríze strčila hlavu do piesku a tvrdí, že ceny domov poskočili o 60 % svojvoľne šibnutím čarovného prútika a nie kvôli výraznému zníženiu úverových štandardov z jej strany.

Zverejnené 8.7.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-44698190-kP0000_d-nova-americka-regulacia-krizam-nezabrani)

Eurozóna spravila významný krok k svojmu prežitiu

Väčšinou vo svojich komentároch (ne)riešenie problémov eurozóny zo strany jej politických špičiek kritizujem, ale tento krát ma pozitívne prekvapili a budem chváliť. Návrh vytvorenia účelovej spoločnosti (special purpose vehicle), ktorá bude pre potreby premosťovacieho financovania dlhu problémových krajín vydávať dlhopisy kryté garanciami zo strany krajín eurozóny, je podľa môjho názoru významný krok správnym smerom, pokiaľ chce eurozóna prežiť.

O čo vlastne ide? V prípade, že by napríklad Portugalsko nebolo schopné splácať svoj dlh, tak by táto účelová spoločnosť vydala dlhopisy, ktoré by Portugalsku pomohli zabezpečiť financovanie v období robenia vynútených reforiem a fiškálnej konsolidácie. Tieto dlhopisy by boli podstatne nižšie úročené ako napr. portugalské dlhopisy, keďže vďaka garancii všetkých krajín eurozóny by tieto dlhopisy mali vysoký rating.

V snahe zaistiť si najvyšší AAA rating dokonca návrh počíta s garantovaním vyplatenia až 120 % záväzkov zo strany jednotlivých krajín. Táto charakteristika má zabezpečiť, že keď niektoré krajiny nebudú schopné alebo ochotné sa podieľať na splácaní záväzkov v prípade, že by ich napokon Portugalsko nebolo schopné splácať, tak to za nich zatiahnu ďalšie. Portugalsku by nižšie náklady na financovanie dlhu umožnili ľahšie dýchať a týmpádom aj vykonať potrebné reformy, ktoré by krajine umožnili splatiť dlhopisy vydané účelovou spoločnosťou a dlhodobo sa financovať z kapitálových trhov.

Prečo si myslím, že to je správna cesta pre eurozónu? Pretože podľa môjho názoru jedinou možnosťou, ako môže eurozóna z dlhodobého hľadiska prežiť, je jej hlbšia integrácia, ktorá v konečnom dôsledku vyústi do federácie. Vytvorenie takejto účelovej spoločnosti by aspoň čiastočne riešilo jeden z najboľavejších problémov eurozóny, ktorým je neexistencia spoločného štátneho dlhopisu. Praktické dôsledky fungovania zlepenca krajín so spoločnou menou avšak s mimoriadne odlišnou kvalitou štátnych dlhopisov a verejných financií vidíme v súčasnosti.

Tým, že sa dlhopisy problémových krajín eurozóny dostali pod predajný tlak, dostalo sa pod predajný tlak aj euro. Euro je teda v zlých časoch tak silné, ako je najslabší dlhopis v eurozóne. Navyše jeho ďalšia existencia je z môjho pohľadu podmienená pomocou ďalších členov pre problémové krajiny, keďže investori by v prípade vystúpenia jednej krajiny z eurozóny húfne prestali veriť mene, o ktorej nikto nemôže vedieť, ktorých krajín by vlastne na ďalší deň bola menou.

Existencia účelovej spoločnosti by umožnila znížiť rozdiely medzi úrokmi na štátne dlhy jednotlivých krajín, čo by eurozóne pomohlo viac vystupovať ako jednotná ekonomika. Na jednotný úrok na dlh, ktorý je pre všetky krajiny s vlastnou menou charakteristický, však plánované garancie v objeme 440 mld. eur ani zďaleka nebudú stačiť. Treba si však uvedomiť, že by to bol len prvý krok.

Okrem vyriešenia problematiky rozličného úročenia čaká eurozónu v záujme prežitia ešte množstvo ďalších domácich úloh. Tou najdôležitejšou je zabezpečenie jednoznačných fiškálnych pravidiel, ktoré budú musieť jej členovia dodržiavať. Garancie by totiž zaručili pre mnohé krajiny eurozóny nižší úrok, ako by platili bez členstva v eurozóne, čo by im umožnilo zadlžovať sa podstatne viac, ako by boli schopné mimo eurozóny, a v konečnom dôsledku by za nich museli platiť účty iní. Na to by sa však nemusela nájsť politické vôľa a rozpad eurozóny by opäť visel na vlásku.

Záverom chcem povedať, že nie som žiadnym veľkým zástancom eurozóny. Tá má svoje výhody a nevýhody a veľmi nejasnú budúcnosť. Osobne jej nedávam veľa šancí na prežitie, keďže vždy v krízovej situácii bude jej prežitie závisieť na ochote politikov povýšiť európske záujmy nad záujmy domáce, ktorá však raz pod tlakom domácich voličov nemusí prísť. Týmto komentárom som chcel povedať len toľko, že keď chce eurozóna prežiť, tak si myslím, že sa väčšej integrácii nevyhne, a v tomto smere by bolo vytvorenie takejto účelovej spoločnosti pre ňu správny krok. Podstatne lepší ako je súčasné hasenie situácie Európskou centrálnou bankou, ktorá za doteraz neexistujúce peniaze nakupuje dlhopisy problémových krajín eurozóny. Nie je to však žiaden všeliek a eurozónu ešte čaká kopec práce.

Zverejnené 14.6.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-44238350-kP0000_d-eurozona-spravila-vyznamny-krok-k-prezitiu?p=kP0000_mapa)

„Zlí“ špekulanti a „zlé“ banky opäť v centre pozornosti politikov

S príchodom nedôvery na finančné trhy sa začínajú množiť útoky politikov na trhové sily, prostredníctvom ktorých sa snažia vyťažiť politický kapitál. Pritom ich opatrenia riešia len dôsledky, a nie príčiny ekonomických problémov, ktoré je potrebné hľadať práve v kruhoch politikov a centrálnych bankárov. O tejto téme som sa prednedávnom písal už dvakrát (http://finweb.hnonline.sk/c3-41993200-kP0000_d-grecka-tragikomedia-span-class-koment-komentar-dna-span; http://finweb.hnonline.sk/c3-40281360-kP0000_d-obamov-navrh-riesi-dosledky-nie-priciny), dve udalosti z posledných týždňov ma priviedli k tomu, aby som opäť túto tému otvoril.

Tou prvou bol nemecký zákaz nekrytých predajov na krátko. Podľa môjho názoru je tento zákaz na mieste, keďže predávať finančný inštrument bez toho, aby ho obchodník vlastnil alebo minimálne mal požičaný, mi príde ekonomicky zvrhlé. Vadí mi skôr kontext, v akom bol tento zákaz prijatý. Nemecko tento prezentovalo ako snahu obmedziť špekulácie na pokles hodnoty štátnych dlhopisov problémových krajín a na akcie nemeckých finančných spoločností, ktoré vlastnia široké portfóliá štátnych dlhopisov týchto krajín.

Odkaz nemeckých politikov verejnosti bol teda nasledovný: Krajiny eurozóny, tým že umožnili periférnym ekonomikám extrémne sa zadlžovať, a že dnes nie sú ochotné šetriť síce nesú určitý podiel na vine, ale za súčasné výpredaje sú zodpovední v prvom rade špekulanti. Pritom keby existovala výraznejšia ochota európskych krajín, a to nielen tých v súčasnosti problémových, utiahnuť si opasky, čo by sa síce krátkodobo negatívne prejavilo na ekonomickej aktivite, z dlhodobého hľadiska by však prispelo k udržateľnejšiemu rastu, by špekulanti dôvodov vyjadrovať svoje negatívne očakávania prostredníctvom nekrytých predajov na krátko mali podstatne menej.

Ešte bizarnejší mi príde návrh Európskej komisie na zavedenie dane pre finančné inštitúcie, z ktorých by sa vytvoril fond pre rekapitalizáciu problémových bánk pre prípad budúcich kríz. Bizarné mi to príde najmä z toho dôvodu, že príčinou bankových kolapsov je poskytovanie úverov dlžníkom s nižšou bonitou a práve do toho v súčasnosti opäť tlačí európske banky ECB. Jej guvernér Trichet pomaly na každej tlačovej konferencii po zasadnutí rady guvernérov nezabudne pripomenúť, že chce aby banky rozširovali úverovanie a podporovali tak rast ekonomiky novým dlhom. Pri presýtenosti ekonomických subjektov dlhom však nezadlžených bonitných klientov ubúda a tak musia zákonite prísť na rad tí menej bonitní.

Snaha ECB podporovať rast ekonomiky novým dlhom je jednoznačná: Po prvé, refinančná sadba, od ktorých sa odvíjajú sadzby na komerčné úvery, je na historických jednopercentných minimách, aby tak nižšie úrokové náklady sprístupnili úvery ešte širšiemu spektru ekonomických subjektov. Zároveň ECB napumpovala do finančného systému v uplynulom roku prostredníctvom svojho ročného tendra vyše 600 mld. eur, aby bolo z čoho požičiavať. A v neposlednom rade, keď zlyhajú niektoré aktíva v bankových súvahách, čo zvyšuje averziu bankového sektora k úverovaniu, tak od bánk tieto málo likvidné aktíva ECB odkúpi, podobne ako sa to v súčasnosti deje s dlhopismi periférnych krajín eurozóny.

Ochota úverovať a zadlžovať sa je však pri neistom vývoji na trhu práce stále ďaleko od predstavy ECB, a tak bude tlačenie na pílu z jej strany pokračovať ešte minimálne niekoľko mesiacov. Keď sa však úverový kolotoč opätovne rozbehne, začnú sa nové peniaze premietať do cenovej hladiny. Na to bude musieť ECB a aj ďalšie centrálne banky reagovať zvýšením úrokových sadzieb, čo výrazne zhorší bonitu nemalej časti dlžníkov. Či svoje dlhy nebudú schopné platiť dlhy štáty, domácnosti, alebo korporátna sféra nie je dôležité, do obrovských problémov sa opätovne dostane ich hlavný veriteľ - finančný sektor.

Suma sumárum, Európska komisia chce zdanením bánk vytvoriť fond, z ktorého sa budú pri budúcich krízach upratovať bankové súvahy od zlyhaných úverov a dlhopisov, do ktorých rozdávania tlačí banky ECB. Kreativitu v preventívnom riešení dôsledkov Európskej komisii uprieť nemožno, opäť však rieši len dôsledky a nie príčiny a navyše si prihrieva politickú polievočku zdanením bánk, voči ktorým nie je verejná mienka veľmi naklonená. Keď chce Európska komisia zabrániť ďalším krízam, mala sa tak skôr zamerať priamo na monetárnu politiku ECB.

Nerobím si však ilúzie, že politici si zoberú na mušku dosahovanie ekonomického rastu prostredníctvom rastu ponuky peňazí, pretože novými peniazmi sa ekonomický rast dosahuje podstatne jednoduchšie ako udržateľným zvyšovaním produktivity práce. Navyše bez prílevu nových peňazí by svetová ekonomika musela prejsť väčšou korekciou, počas ktorej by sa vyčistili neefektívne investície, ktoré dokážu byť životaschopné len pri mimoriadne nízkych úrokových sadzbách, čo by taktiež ohrozilo znovu zvoliteľnosť súčasných garnitúr. V budúcnosti sa však tento bumerang môže vrátiť v podobe ešte väčšej krízy, to už však pravdepodobne svetu budú vládnuť iné špičky, tie súčasné tak nemajú motiváciu riešiť problémy z dlhodobého hľadiska. A tie nové politické špičky to opäť hodia na banky a špekulantov...

Zverejnené 31.5.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c6-10188110-43937760-kP0000_d-politici-opat-hadzu-vinu-na-zlych-spekulantov-a-zle-banky)

Eurozóna a MMF sľúbili peniaze, ktoré nemajú

Účty tak napokon bude možno musieť zatiahnuť Európska centrálna banka

V snahe vyriešiť obrovskú nedôveru voči štátnym dlhom krajín PIIGS a samotnému euru sa krajiny eurozóny a Medzinárodný menový fond uchýlili k zúfalému kroku – sľúbili 750 mld., ktoré nemajú. Naivne pritom dúfajú, že prísľub veriteľa poslednej inštancie, ktorý by v prípade platby neschopnosti tej ktorej krajiny za ňu „zatiahol účty,“ zaistí dlhodobú dôveru finančných trhov v dlhopisy krajín PIIGS a aj ďalších nadmerne zadlžených európskych krajín.

Podobný plán už raz nefungoval, a z rovnakých dôvodov podľa môjho názoru nebude fungovať ani teraz. Bolo to vo februári, kedy po prudkých výpredajoch gréckych dlhopisov eurozóna a MMF taktiež prisľúbili Grécku pomoc v očakávaní, že upokoja situáciu a prostriedky uvoľniť nebudú musieť. Situácia sa aj na čas upokojila, Gréci sa však so šetrením neponáhľali a keď im opäť investori prestali veriť a došlo na lámanie chleba, ochota uvoľniť prostriedky zrazu vymizla. Napokon k pôžičke došlo, k tomu však eurozónu prinútili najmä výpredaje dlhopisov ďalších krajín PIIGS.

Podobne ako v prípade Grékov, ochota výraznejšie si utiahnuť opasky neexistuje ani teraz. Španielsko a Portugalsko síce ohlásili opatrenia na zníženie obrovských deficitov o zhruba 1 % HDP, na obnovu dôvery v ich dlh však v konečnom dôsledku nemusia stačiť ani deficity na úrovni 3 % HDP, takže keď chcú obnoviť dôveru, musia prijať podstatne drastickejšie opatrenia, ohľadom čoho som však skeptický, keďže sociálnych vymožeností sa bez úplného zatlačenia do kúta (ako v prípade Grécka) vzdáva mimoriadne ťažko. Keď tak neučinia, predajný tlak na ich štátne dlhopisy sa opäť vyostrí a do centra pozornosti sa dostane 750-miliardová záchranná sieť.

500 mld. eur z nej by malo prísť zo strany krajín eurozóny. Veľmi však neverím, že na ich uvoľnenie sa nájde politická vôľa. Jedná sa totiž o vyše šesťnásobok pomoci pre Grécko, ohľadom ktorej sa stále vedú ostré politické debaty, a pre mnohých politikov by poskytnutie takejto sumy znamenalo politickú samovraždu. Ako voliči dokážu zrátať nepopulárnu pomoc cudzím krajinám, ukázali krajinské voľby v nemeckej spolkovej republike Severné Porýnie-Westfálsko, ktoré stáli nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú väčšinu v hornej komore nemeckého parlamentu a spravili z nej tak prú politickú obeť pomoci Grécku.

A pokiaľ by sa zázračne aj politická vôľa pre uvoľnenie 500 mld. eur našla, stále sa jedná o vyše 5,5 % HDP eurozóny. Krajiny eurozóny by si pri súčasnom deficitnom hospodárení museli na takúto pomoc požičať, čo by dostalo deficity mnohých z nich do dvojciferných čísel a neochota finančných trhov financovať deficity a rastúci štátny dlh by sa tak presunula aj na nich, čo by mimoriadne sťažilo získavanie si takejto sumy.

Ďalších 250 mld. eur by mal v prípade potreby poskytnúť MMF. Ten však v súčasnosti toľkými prostriedkami ani nedisponuje. Disponuje síce prísľubom solventnejších členov v prípade potreby poskytnúť ďalšie miliardy, disponibilita týchto prostriedkov však podobne ako v prípade eurozóny bude závisieť od politickej vôle, ktorá sa ako som písal nájsť nemusí.

Aký bude mať tento príbeh koniec? Podľa môjho názoru zasiahne ako veriteľ poslednej inštancie Európska centrálna banka, ktorá v tomto týždni ukázala, že nie je vôbec tak konzervatívna, ako sa tvári. Začala totiž prostredníctvom národných centrálnych bánk zo sekundárnych trhov nakupovať štátne dlhopisy krajín PIIGS. Tento krok naznačuje, že v krajnom prípade, ktorý by nastal v prípade nedostatočného šetrenia a neuvoľnenia neexistujúcich prostriedkov zo 750 miliardového balíčka, ECB nebude musieť odolať vytiahnutiu zbraní najväčšieho kalibru v podobe priameho financovania štátneho dlhu. Toto je však vysoko inflačné riešenie, a keďže centrálne banky v súčasnosti nepripúšťajú vyrovnanie nerovnováh, ktoré nové peniaze spôsobujú, vysokou infláciou, tak sa problémy ako bumerang opäť vrátia po prudšom zvýšení úrokových sadzieb, ktorými zareagujú na rast cenovej hladiny.

zverejnené 17.5.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-43567200-kP0000_d-eurozona-a-menovy-fond-slubili-peniaze-ktore-nemaju)

Bez šetrenia čaká svet dominový efekt

Podobne ako finančné trhy prestali veriť Grécku, môžu pokojne prestať veriť aj ďalším krajinám

Neschopnosť európskych politikov spraviť výraznejšie rozhodnutie ohľadom Grécka dostáva eurozónu na pokraj rozpadu. Dvojciferné úroky prakticky odstavili Grécko od možnosti požičiavať si na finančných trhoch a Grécko sa tak bez pomoci zvonka nachádza dva týždne pred bankrotom, keďže má 19. mája splatný dlh vo výške vyše 8,5 mld. eur.

Teatrálne pôsobiace výstupy zo stretnutí predstaviteľov eurozóny (ktoré sa v poslednom čase konávajú niekoľkokrát do týždňa) vzbudili obavu aj o osud ďalších vysoko zadlžených krajín, ktorým to začali investori spočítavať v podobe vyšších úrokov a ratingové agentúry v podobe zníženia ratingov na záväzky (Portugalsko, Španielsko). V uplynulom týždni sa vyšplhali úroky na desaťročné portugalské a írske dlhopisy nad úroveň 5 % a sú v súčasnosti tam, kde úroky na grécky dlh pred piatimi mesiacmi po odhalení falšovania štatistík.

Znamená to jediné, a to že bez ráznych krokov, ktoré by finančné trhy presvedčili, že eurozóna to myslí s prežitím vážne (o nich som na finwebe písal pred niekoľkými týždňami: http://finweb.hnonline.sk/c3-40811470-kP0000_d-grecko-posuva-eurozonu-do-dalsej-vyvojovej-etapy), sa začne domino rúcať a ďalšia existencia eura začne byť podmienená pôžičkami pre Írsko a Portugalsko, časom možno aj pre Španielsko a Taliansko. O tom, že Grécko pomoc dostane, vôbec nepochybujem. Okrem obnovenia aspoň čiastočnej dôvery voči euru, majú totiž nemecké a francúzske banky v Grécku napožičiavaných zhruba 120 mld. eur, takže osud Grécka nemôže byť minimálne týmto dvom európskym mocnostiam ľahostajný.

V čom však eurozóna môže zlyhať, je vytvorenie pravidiel, za akých podmienok v budúcnosti dostanú problémové krajiny pomoc, a zároveň systému pravidiel prísnych trestov pre krajiny, ktoré si budú z paktu stability robiť trhací kalendár, ktorý by znížil pravdepodobnosť platbyneschopnosti krajín do budúcna (v tom mi príde celkom konštruktívny Merkelovej návrh dočasného odobratia hlasovacieho práva).

Zaviazanie sa k prípadnej ďalšej pomoci a vládne šetrenie sú však témy, ktoré voliči nepočúvajú radi, čo môže ich prijatie skomplikovať. A tlak verejnej mienky je mimoriadne silný, čo ukázali s nadchádzajúcimi voľbami v Severnom Porýní-Westfálsku aj Merkelovej antigrécke vyhlásenia, ktoré boli jedným z hlavných spúšťačov výpredajov minulotýždňových výpredajov dlhopisov ďalších problémových európskych krajín.

Keď sa to nestane, tak podľa môjho názoru finančné trhy časom pri pokračujúcich vysokých deficitoch južných krajín úplne prestanú veriť podobne ako Grécku aj ďalším krajinám a môže to byť spúšťačom dlhovej krízy (samozrejme, ten môže časom prísť aj od inokadiaľ než z eurozóny, v súčasnosti je však úroveň štátneho zadlženia kritická najmä v eurozóne). Prvé by išli pravdepodobne na odstrel Portugalsko a Írsko (onedlho aj Španielsko a Taliansko), čo by prinútilo krajiny eurozónu v záujme udržania zoskupenia pohromade poskytovať ďalšiu pomoc, tá by však už mohla byť pre mnohé vlády politickou samovraždou a v jednom momente by už pomoc neprišla, čo by osud eurozóny asi definitívne spečatilo.

Dominový efekt by následne neochotu finančných inštitúcií financovať štátne dlhy rozšíril aj na ďalšie krajiny, z ekonomických mocností by si pravdepodobne finančné trhy zobrali ako prvé na mušku britské dlhopisy, keďže Británia bude už druhý rok hospodáriť s dvojciferným deficitom a jej štátne zadlženie sa blíži k 100 % HDP. Pokiaľ by ani po týchto varovaniach nezačali krajiny šetriť, tak by ako posledná inštancia opäť zaúradovali centrálne banky. Ich jediným receptom na platby neschopnosť dlžníkov (či už sú to štáty, hypotekárny dlžníci, alebo iné subjekty), ktorú oni sami lacnými peniazmi spôsobili, je však len ďalšie tlačenie peňazí a odkladanie problémov do budúcna, ktoré sa raz vrátia s ešte s horšími dozvukmi.

Zverejnené 3.5.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-43082590-kP0000_d-bez-setrenia-caka-svet-dominovy-efekt)