Európska komisia sa odmieta prebudiť z ríše snov

Európskej komisii sa z ríše snov precitnúť nechce. Po úplnom fiasku jej prognóz pre Grécko, ktorého ekonomika sa od roku 2010, kedy sa spustila konsolidácia. Namiesto prognózovaného sedempercentného poklesu tesne po prvom záchrannom balíčku sa prepadla už o vyše 17 % a jej pokles ešte stále neskončil, nám najnovšie tlačia z Bruselu do hlavy kaleráby, že ekonomika Cypru začne v roku 2015 rásť.  A to po kumulatívnom poklese ekonomiky v tomto a nasledujúcom roku o niečo cez 12 %.  

Podľa logiky Bruselu je teda pre ekonomiku menej škodlivá kombinácia vydrancovania úspor vo výške 30 % HDP v krajine (toto ešte nie je konečné číslo, najnovšie sa hovorí už o dvojnásobku), zavedenia obmedzení na pohyb peňazí a snahy stlačiť nadol deficit na úrovni 5,5 % HDP ako doterajšie grécke zníženie deficitu z 15,6 % na 6,6 % HDP.

Z môjho pohľadu bude Cyprus rád, keď sa ekonomický pokles zastaví na úrovni 20 %. Hoci krajina nemá až taký deficit ako malo Grécko, tak ju pri masívnom odlive kapitálu, strate úspor a obmedzenia toku peňazí čaká masívny pokles ekonomickej aktivity, pri ktorej sa bude deficit znižovať mimoriadne ťažko. Nenaplnenie cieľov rastu bude následne tlačiť na ďalšiu konsolidáciu, ďalší pokles ekonomiky a sociálne nepokoje. Ako som písal prednedávnom, tak situácia na Cypre pokojne môže vyústiťdo jeho odchodu z eurozóny . Aký vývoj HDP, deficitu a dlhu očakáva pre roky 2013-2016 EK ukazuje nasledovná tabuľka:

Už samotné čísla v tejto tabuľke nedívajú logiku: Keď počítame s infláciou okolo 2 %, tak nominálny pokles HDP v roku 2013 by mal byť zhruba 6,7 % (= -8,7 % + 2 %), čo nám naznačuje o koľko by zhruba mohli prepadnúť daňové príjmy. Keď má teda z roku 2012 na 2013 pri poklese daňových príjmov o zhruba 6,7 % deficit narásť len o 0,5 % HDP, tak musí dôjsť ku konsolidácii či už na strane príjmov alebo výdakov na úrovni okolo 6 % HDP. To sa pokiaľ ma pamäť neklame v jednom roku ešte nepodarilo v žiadnej krajine s jednocifernou infláciou. A nevídím žiaden dôvod prečo by mal byť Cyprus prvým.

Sú teda len dve možnosti. Buď sú títo ľudia, ktorí za naše peniaze lietajú po Európe v prvej triede, bývajú v päťhviezdičkových hoteloch a na recepciách jedia kaviár neschopní, alebo nás úmyselne zavádzajú hausnumerami. Sám neviem, ktorá možnosť je horšia...

Zverejnené 15.4.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59688950-brusel-sa-odmieta-prebudit-z-rise-snov-komentar-dna)

TA3 Hosť v štúdiu: Kto bude ďalším žiadateľom o pomoc?

http://www.ta3.com/clanok/1017730/host-v-studiu-k-boros-o-situacii-v-eurozone.html

Dnes som bol netradične optimistický :)

TA3 Hosť v štúdiu: Čo bude ďalej s cyperskou ekonomikou

http://www.ta3.com/clanok/1017342/host-v-studiu-kamil-boros-o-nasledkoch-zachranneho-planu-pre-cyprus.html

Cypru sa otvorili dvere z eurozóny. Vďaka Trojke

Obmedzenia na pohyb kapitálu výrazne znížili náklady Cypru na vystúpenie z eurozóny

Už dlhšie tvrdím, že keď sa raz rozpadne eurozóna, tak to bude z nasledujúceho dôvodu – obyvateľstvu niektorej z krajín prijímajúcej pomoc dôjde trpezlivosť s príkazmi Trojky.  Následne si kvôli tomu zvolia si niekoho, kto ich z eurozóny vyvedie. Okrem nefunkčných riešení, ktoré Trojka navrhuje to privoláva aj diametrálne odlišným prístupom k jednotlivými krajinám. A ten vyvoláva pocit krivdy.  

Najviac si to zatiaľ odniesol Cyprus. Do súčasných problémov ho dostalo zachraňovanie Grékov, konkrétne druhý balíček, na ktorý sa skladali aj súkromní veritelia Grécka. Keďže boli cyperské banky naložené gréckymi dlhopismi, tak realizovali masívne straty. Podobne ale na tom boli aj grécke banky. Kým ale Grékom eurozóna peniaze na rekapitalizáciu bánk dala, Cypru už nie.

Straty z vkladov nad 100 tisíc eur a obmedzenia na pohyb kapitálu výrazne poškodia cyperskú ekonomiku. A to nielen skrz zastavenie prílivu kapitálu a jeho pozvoľného odlivu (ktorý síce do krajiny neprúdil preto, aby sa na Cypre zhodnotil, ale aby sa co najmenej zdanil). Vo veľkej miere totiž budú mať dosah na miestnu ekonomiku aj straty na účtoch podnikateľských subjektov, rovnako aj výrazne nižšia cirkulácii peňazí v ekonomike v dôsledku obmedzení na tok kapitálu. Pekná reportáž k tejto téme bola vo Financial Times. V nej musel majiteľ stavebnej firmy kvôli zmrazeným účtom v Laiki Bank prepustiť 19 z 25 zamestnancov. Stavím sa, že to nie je ojedinelý prípad. Naopak skôr pravidlo.

A teraz sa môžu Cyperčania opýtať – prečo neniesli straty nepoistení klienti v Grécku, Írsku, či Španielsku? Prečo v týchto krajinách nezmrazili klientom účty? Zachovala by sa Trojka rovnako, pokiaľ by sa nejednalo o Laiki Bank a Bank of Cyprus, ale o Deutsche Bank a Commerzbank? Bude musieť aj ďalšia krajina, ktorá požiada o pomoc, taktiež siahnuť na nepoistené vklady v bankách?

A v podobných úvahách môžeme ísť ešte ďalej. Grécko, Portugalsko a Írsko sa môžu opýtať, že prečo prišla ECB s programom neobmedzených nákupov dlhopisov až vtedy keď sa do problémov dostali veľké krajiny – Taliansko a Španielsko. Teda presne tie, ktoré sa nezmestia do eurovalu. Prečo si tieto krajiny môžu ďalej vďaka ECB požičiavať na trhoch a nemusia implementovať minimálne pochybné opatrenia nariadené Trojkou? Majú väčšie krajiny výsostnejšie postavenie než menšie?

Íri sa môžu opýtať – prečo si Španieli mohli z eurovalu požičať na rekapitalizáciu bánk bez toho, aby ich Trojka vypojila z finančných trhov a žiadala od nich konsolidačné opatrenia a reformy? Veď ich problém taktiež spočíval primárne v bankách. Takisto sa môžu opýtať, že prečo bolo na Cypre dovolené bankám reštrukturalizovať svoje nadradené dlhopisy a írskym bankám to dovolené nebolo. Ich držiteľov musela vyplatiť vláda. A to aj napriek tomu, že Íri o to žiadali.

Ďalej sa takmer všetky krajiny eurozóny môžu opýtať, že prečo je eurozóna zhovievavejšia k deficitom v Španielsku. Pri ňom napriek tomu, že míňa rozpočtové ciele o obrovské cifry, eurozóna netlačí na ďalšie konsolidačné opatrenia. Prečo ostatní musia konsolidovať, a to aj napriek tomu, že konsolidácia tlačí nadol ich HDP, a Španielsko môže pohodlne s vyše šesťpercentnými deficitmi využívať, že za ním stojí ECB?

Rôzny meter na rôzne krajiny, ktorý navyše zvýhodňuje väčšie krajiny oproti tým menším, (pre eurozónu systémovo nedôležitým) určite nepridáva dôvere k eurozóne v problémových krajinách. Najmä v tých, v ktorých sú opatrenia najdrastickejšie a prechádzajú si hlbokou recesiou. Bez možnosti zlepšiť si konkurencieschopnosť slabšou menou ale tieto recesie nemajú konca a v záujme udržateľnosti dlhu Trojka tlačí na ďalšie nepopulárne opatrenia. A to ešte viac zvyšuje občiansku nespokojnosť. Práve tá je najväčším rizikom pre udržanie eurozóny pohromade.

Doteraz bolo mojím tipom na najhorúcejšieho kandidáta na vystúpenie Grécko. Tam totiž hrozí, že pokiaľ ekonomika v blízkej dobe nezačne rásť, tak sa  k moci sa pravdepodobne dostane strana Syriza odmietajúca európsku pomoc. Najnovšie je ale mojím kandidátom číslo jeden na odchod z eurozóny Cyprus. A to ani nie kvôli tomu, že krajinu čaká brutálny ekonomický prepad,. Dôvodom sú predovšetkým kontroly pohybu kapitálu, ktoré výrazne znížili náklady na vystúpenie krajiny z eurozóny.

Keď Cyprus ostane v eurozóne, čaká ho minimálne to čo Grécko – masívne sfukovanie platov na zvýšenie konkurencieschopnosti. Práve tú bude po páde biznis modelu „Sme daňovým rajom posielajte k nám peniaze“ nevyhnutne potrebovať. Ako vidíme, Grécku sa zmena štruktúry ekonomiky bez možnosti využitia menového kanála nedarí. Krajina je už päť rokov v recesii a svetlo na konci tunela je ešte stále ďaleko.

Vyriešenie problémov menovým kanálom by pre Grécko či pre ktorúkoľvek inú problémovú krajinu znamenalo obrovskú infláciu. Stálo by za ňou  jednak výrazné zdraženie importov po prechode na novú menu a zároveň aj tlačenie peňazí na vykrytie diery po zastavených tokoch kapitálu zo zahraničia (v tomto prípade predovšetkým od Trojky a ECB). V skratke – Gréci by prišli o úspory.

V prípade Cypru je tu ale jeden zásadný rozdiel - Cyperčania už o úspory prišli. Tí čo mali v banke nad 100 tis. eur priamo, a tí čo mali v banke menej výrazným obmedzením prístupu k nim. A tieto obmedzenia môžu pokojne trvať aj niekoľko rokov. A tu vystáva otázka čo je pre Cyperčanov lepšie – vystúpiť z eurozóny a obnoviť prístup k úsporám s nižšou hodnotou, alebo možnosť s úsporami disponovať len obmedzene?

Keď si to vezmeme z toho hľadiska, krajina môže mať svoju transformáciu na konkurencieschopnejšiu ekonomiku a zastavenie prepadu zamestnanosti za sebou ďaleko rýchlejšie ako v eurozóne. Dokonca si môže ponechať aj štatút daňového raja,. Cena za to je nižšia ako pri ostatných krajinách, keďže jej časť už v podobe stratených úspor obyvateľstvo zaplatilo, tak je pokušenie pre Cyprus opustiť eurozónu veľké. A je ešte o to väčšie, že sa k nemu Trojka zachovala škaredšie ako k ostatných hriešnikom.

Z týchto dôvodov som po prvý krát v histórii eurozóny toho názoru, že je niektorá krajina bližšie vystúpeniu, ako zotrvaniu v nej. 

Zverejnené 4.2.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59608050-cypru-sa-otvorili-dvere-z-eurozony-vdaka-trojke)

TA3 Hosť v Štúdiu: O pomoci Cypru

http://www.ta3.com/clanok/1016865/cyprus-sa-zachranil-ziskal-zachranny-uver.html

Bankroty neznamenajú dobu kamennú

To, že je v súčasnosti na finančných trhoch pokoj, v žiadnom prípade neznamená, že sa kríza skončila. Vývoj v popredných svetových ekonomikách (s výnimkou Číny) je slabý, nezamestnanosť ďaleko nad historickými priemermi, a čo je najhoršie ukazovatele dlhu koncových spotrebiteľov v ekonomike (domácností a štátu) k HDP naďalej rastú. Bol to práve nadmerný dlh domácností (USA, Británia, Írsko, Španielsko, Cyprus) a štátu (Grécko, Taliansko), resp. ich kombinácia (Portugalsko), ktorý spustil súčasné ekonomické problémy.

Vývoj súčtu dlhu domácností a vlády k HDP v USA, eurozóne a Británii

Dáta za eurozónu a Britániu k roku 2012 síce nie sú k dispozícii, vzhľadom na recesie v oboch ekonomikách, tieto ich krivky predovšetkým kvôli slabému HDP opäť naberú smer výraznejšie nahor. A podobne tomu bude aj v roku 2013. Asi toľko k úspešnosti súčasných stratégií boja voči kríze. Tie majú v súčasnosti dve formy – stimulácia lacným dlhom a štátnym zadlžovaním sa (USA, Japonsko) a stimulácia lacným dlhom a fiškálna konsolidácia (Európa). V oboch prípadoch však zadlženie k HDP rastie.

V tom prvom prípade to kvôli podpore nerentabilných investícií skrz stimuly, ktoré prinášajú menej (častokrát ďaleko menej) jednotiek nového HDP ako jednotiek nového dlhu. Keď sa totiž stratovej firme poskytne stimul, či daňové prázdniny, tak tá viac nevyprodukuje, akurát vzrastie dlh. V druhom prípade je proces čiastočne opačný – konsolidácia likviduje nerentabilné investície, ktoré boli vytvorené vďaka predošlým stimulom, čo tlačí nadol HDP. Na toto je pekný príklad Grécko, kde bolo na štátnom rozhadzovaní postavené veľké množstvo ekonomickej aktivity, ktorá by sa bez tejto deformácie realizovala v iných sektoroch a lokalitách, a tak sa pri konsolidácii rúca toto celé domino postavené na stimuloch.

Proponenti fiškálnych stimulov dúfajú, že rast nominálneho HDP raz predbehne úroveň rastu dlhu verejnej a súkromnej sféry a dlh k HDP tak začne klesať. Zástancovia konsolidácie zase dúfajú, že sa špirála ekonomického poklesu a nutnosti ďalšej konsolidácie zastaví na takých úrovniach, na ktorých bude dlh k HDP aspoň zubami nechtami udržateľný.

Za súčasných podmienok (pri predpoklade +/- dvojpercentnej inflácie) ale z môjho pohľadu jediné, čo môže učiniť tieto stratégie realizovateľnými je technologický pokrok, ktorý zvýši produktivitu práce, a produktívnejšie investície v ekonomike dokážu vykompenzovať štátne plytvanie, resp. pokles ekonomickej aktivity v dôsledku likvidácie nerentabilných investícií pri konsolidácii. (To isté by docielilo pre niektoré krajiny napríklad nájdenie väčších nálezísk ropy). Paralelu je možné nájsť s plytvaním vodou. To výrazne ukrajovalo zo zdrojov domácností povedzme dve generácie dozadu, dnes ho už vnímame len sotva, a to práve vďaka tomu, že tých reálnych zdrojov, ktoré majú domácnosti k dispozícii je výrazne viac.

Podobne by aj vyššia produkcia potrebných zdrojov (nie takých ako na Kube alebo v Severnej Kórei, ich potrebnosť sa stanoví na trhu), mohla znížiť dosahy plytvania či likvidácie nerentabilných investícií, ktoré vznikli vo veľkej miere vďaka predošlému plytvaniu. Ale aby to tak bolo, tak by vlády mali zamraziť svoje nominálne výdavky, resp. aspoň nominálne deficity, a nepúšťať sa do kdejakých „Maršalových plánov“ mega-fiškálnych stimulov, po ktorých dlh nebude mať šancu dobehnúť ani technologický pokrok. Tým odstrašujúcim príkladom je Japonsko, kde sa dlh k HDP v dôsledku stimulácie málo produktívnymi investíciami vyšplhal nad 200 %.

Keďže sú ale väčšinou ciele väčšiny populácie a tým pádom aj politikov s dlhodobým ekonomickým zdravím nezlučiteľné, tak sú mnohí vrátane mňa ohľadom realizovateľnosti stratégie „technologický pokrok to vyrieši“ za nás skeptickí. Nehovorím, že to nie je možné, ale doteraz mi až na určité výnimky žiadna svetová vláda, neukázala, že to je realizovateľné. A tak skôr či neskôr prídu na rad radikálnejšie riešenia. Tie vidím dve – upustenie od zachraňovania všetkého možného a pripustiť masívnu reštrukturalizáciu dlhu a prečistenie finančného systému, alebo vyššiu infláciu na určité obdobie. Druhú alternatívu spočívajúcu v transfere bohatstva od sporiteľov k dlžníkom protažuje napríklad vplyvný americký ekonóm Paul Krugman.

Keďže ale zníženie dlhu infláciou jednak absolútne nerieši podstatu problému (takmer žiadna horná hranica pre stimuly), ktorý sa teda môže v budúcnosti opakovať, a zároveň nie je spravodlivá (transfer bohatstva by mal prebiehať od veriteľov, ktorí urobili chybu, k insolventným dlžníkom nie od všetkých sporiteľov k všetkým dlžníkom), tak by som sa obšírnejšie chcel venovať predovšetkým prvej alternatíve. Túto druhú, inflačnú, alternatívu ale považujem za pravdepodobnejšiu, nakoľko znamená menej ľudí v uliciach a menej rozbitých áut a výkladov.

Prvú alternatívu mnohí označujú ako návrat do doby kamennej. A to z toho dôvodu, že by znamenala bankrot mnohých firiem a bankových domov. V histórii sme boli svedkami takéhoto „očistca“ už mnohokrát a pri pohľade na súčasný stav spoločnosti je zrejmé, že s dobou kamennou má spoločné pramálo. Zdroje (budovy, stroje, komunikácie, spotrebiče...), ktoré sa vyrobili, by pri bankrotoch nezanikli, stalo by sa to, že by sa zreálnila ich hodnota.

A práve precenenie aktív na trhovú hodnotu je hlavným ekonomickým prínosom likvidácie. Aktíva, ktoré ostávajú vďaka rôznym záchranným operáciám precenené, sú pre ekonomiku ťarchou, ktorú je potrebné dotovať. Naopak, pokiaľ ich cena klesne na reálne úrovne, tak sa opäť tieto aktíva môžu začať v ekonomike „točit“. Problémom na trhoch nehnuteľností v mnohých krajinách nie je nedostatok dopytu sám o sebe, ale nedostatok dopytu pri súčasných cenách. Pokiaľ by banky neboli zachraňované, tak by ceny založených nehnuteľností, ktoré neboli dlžníci schopní splácať, v snahe bánk speňažiť ich na vyplácanie záväzkov išli nadol ešte výraznejšie, a to až na úrovne za ktoré by ich boli ochotné domácnosti nakupovať. A po zreálnení cien v celom dodávateľskom reťazci by následne pri takýchto nižších cenách mohlo dôjsť k oživeniu v stavebníctve.

Pekným príkladom je aj vývoj po krachu americkej železničnej bubliny v sedemdesiatych rokoch 19. storočia (ku ktorým mimochodom stáli aj vládne dotácie a rozdávanie pôdy železničným spoločnostiam), kedy klesla hodnota dlhopisov popredných železničných spoločností na menej ako pätinu hodnoty a noví investori, ktorí ich spolu s akciami za zlomok hodnoty skúpili, dokázali vďaka likvidácii dlhu výrazne znížiť ceny za prepravu osôb, v niektorých prípadoch zhruba na polovicu. Pokiaľ by sa uplatnil súčasný prístup zachraňovania, tak bez týchto bankrotov by cestovné znížiť nebolo možné (naopak by pravdepodobne kvôli snahám vyplatiť apoň úroky na dlh šlo nahor) a železnice by si na seba neboli bývali pri nižšom dopyte pri vysokých cenách pravdepodobne zarobili a dotovať by ich bolo potrebné minimálne dlhé roky.

Samozrejme, v ekonomike je stále niečo za niečo, a najviac by domino bankrotov odniesli veritelia, ktorí urobili zlé rozhodnutie a požičali peniaze subjektom, ktoré ich nie je schopný splácať. Tie sú prítomné predovšetkým vo finančnom sektore, ale boli by medzi nimi aj domácnosti, ktoré majú nainvestované vo fondoch.

Najcitlivejším problémom sú banky , keďže v nich má svoje úspory veľká časť obyvateľstva a s ich pádom by ľudia o tieto peniaze prišli. Tým ale ako dnes centrálne banky bankám dávajú, resp. požičiavajú peniaze na vyplácanie záväzkov (aj voči klientom), je ale tento jeden medzikrok pokojne možné vynechať a centrálne banky by pokojne mohli vytlačiť peniaze a vrátiť ich klientom bánk. Je to ďaleko spravodlivejšia cesta ochrany klientských vkladov, ako zachraňovať banky, v ktorých naďalej sedia vysoko platení ľudia, ktorí svojimi zlými rozhodnutiami dostali banku tam kde je.

Inflačné by to nebolo, keďže vkladatelia počítali s tým, že tieto peniaze si raz tak či tak vyberú a tomu prispôsobili aj svoje ekonomické správanie sa, žiadne dodatočné peniaze by nedostali. Banky, ktoré by sa bez pomoci vlád a centrálnych bánk nedokázali prežiť, by zbankrotovali (vzhľadom na minimum kapitálu, ktoré dnes banky držia, by to asi bola značná časť) a straty by znášali len držitelia ich dlhopisov. Obdobný prístup by sa dal uplatniť pri dôchodkových fondoch.

Toto riešenie by mohlo pomôcť prebudovať aj finančný systém, ktorý sa z môjho pohľadu stal pre ekonomiku väčšou záťažou ako prínosom. Zdroje v ekonomike je určite možné využívať lepšie ako k vysokým platom v bankách, ktoré žijú vo veľkej miere z toho, že majú štátny monopol na tvorbu nových peňazí. Tento monopol spolu s ochotou centrálnej banky požičať banke, keď má problém s prístupom k peniazom, a s ochotou štátu rekapitalizovať banky keď sú v stratách, motivuje rozdávať úvery, keďže zarobia tým viac, čím viac úverov poskytnú, a týmpádom aj vytvárať bubliny.

Pokiaľ by sa vláda a centrálne banky stiahli z finančného sektora (ochrana vkladov by mohla byť zabezpečená tým, že centrálna banka v prípade krachu vyplatí priamo klientov, nie banku), tak by sa museli banky správať ďaleko zodpovednejšie, pretože zlé rozhodnutia by pre nich znamenali definitívu. A situácia, kedy by neproduktívny biznis tvorby nových peňazí neustále zvyšoval svoj podiel na HDP (obrázok dole), by sa nezopakovala. Finančný sektor by sa tak mohol vrátiť od tvorby peňazí späť k svojej pôvodnej funkcii – prepájanie úspor a investícií.

Vývoj podielu finančného sektora na HDP v USA

Banky sú ale aj naďalej ultra-chráneným artiklom. Ukazuje to aj posledný návrh riešenia situácie na Cypre, kde je eurozóna ochotná radšej siahnuť na peniaze klientov (aj tých najmenších, ktorí s pochybnými peniazmi nemajú nič spoločné), ako by mali príjmať straty priamo banky či držitelia bankových dlhopisov.

Netvrdím, že môj názor je nevyhnutne ten správny, ako som písal vyššie, sú aj ďalšie cesty. Každopádne história zakaždým ukázala, že ekonomika sa z masívnej korekcie dokázala spamätať sama, a naopak zakaždým, keď sa vlády a centrálne banky snažili jej zabrániť, tak sa nerovnováhy ešte viac prehĺbili a bolo to ešte horšie. 

Zverejnené 18.3.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59520940-likvidacia-dhu-neznamena-dobu-kamennu-komentar)

Ako nám zatiaľ neexistujúci inteligentní roboti zoberú prácu

Zakaždým, keď sme svedkami vysokej nezamestnanosti, tak sa vynoria hlasy voči automatizácii, ktorá údajne likviduje pracovné miesta. Zakaždým sa tieto výčitky ukázali byť nesprávne a ekonomika aj napriek pokračujúcemu pokroku dokázala časom opäť generovať viac pracovných miest. Bohužiaľ aj napriek tomu, že bol tento názor n-krát vyvrátený, je tento názor stále hlasný, a to niekedy aj medzi poprednými ekonómami.

Posledne tento názor vyjadril Paul Krugman, o ktorého politickej neangažovanosti ako ekonóma vypovedá jeho blog na NY Times, v ktorom všetko čo urobí a povie Obama je dobré a naopak všetko čo spravia a povedia republikáni je zlé (a to píšem ako osoba, ktorá nijako neinklinuje k republikánom). Asi aj preto, že podľa Obamu sú zdrojom vysokej nezamestnanosti napríklad aj bankomaty, ktoré nahradzujú prácu ľudí, napísal prednedávnom Krugman toto:

Inteligentné stroje môžu vytvoriť vyššie HDP, ale zároveň znižujú dopyt po ľuďoch – vrátane chytrých ľudí. Mohli by sme mať spoločnosť, ktorá sa stáva bohatšou, ale v ktorej všetok prírastok bohatstva bude pripadať tým, ktorí vlastnia roboty.

Toto vyjadrenie z konca roka 2012 mi v zmysle toho, že z automatizácie majú zisk len vlastníci kapitálu a že ostatným škodí pripomína vyjadrenie prvej dámy Spojených štátov Eleanor Rooseveltovej z roku 1945, kedy povedala nasledovné:

Kým sú vytvárané nové pracovné príležitosti, po ktorých môžu ľudia siahnuť, tak automatizácia, ktorá prospieva len zamestnávateľovi, nemá citeľnejšie dopady. Dnes sme ale dosiahli bod, kedy je automatizácia dobrá len v tom prípade, keď v jej dôsledku žiaden pracovník nepríde o prácu. Je dobré, že sa vyrába viac vecí ako kedykoľvek predtým, z toho ale musí profitovať tak zamestnávateľ ako aj zamestnanec. Musíme mu dať príležitosť pracovať menej hodín, a zároveň mu umožniť robiť veci s nízkymi nákladmi a zachovať mzdu, ktorá mu umožni spotrebovávať. Jeho mzda je časť nášho bohatstva, ktoré je konštantne v obehu, tak isto ako je dôležitá mzda farmára, pretože je okamžite minutá.

Táto scestná idea má ale ešte hlbšie korene, napríklad v roku 1786, ktorý písali nespokojní robotníci vlastníkom odevného závodu v anglickom Leedse, ktorých žiadalio zastavenie automatizácie::

Každý stroj dokáže vykonať za dvanásť hodín toľko práce, ako desať ľudí holými rukami. Keď počítame, že stroj pracuje vo dne a v noci, tak dokáže vykonať prácu za dvadsiatich. Pokiaľ budú pri každom stroji pracovať štyria ľudia vo dne a v noci, bude na jeho obsluhu potrebných osem ľudí, tak jednoduchá matematika hovorí, že za každý nový stroj príde o prácu 12 ľudí. Celkovo sa jedná o 4 tisíc ľudí, ktorí stratia živobytie a budú odkázaní na pomoc charity.

Ako sa majú títo prepustení ľudia postarať o svoje rodiny? K akému povolaniu majú dať vyučiť svoje deti, aby mala nasledujúca generácia istotu práce, aby sa z nich nestali leniví vagabundi? Niektorí hovoria, nauč sa inému povolaniu. Predstavte si, že urobíme. Kto sa postará o naše rodiny, kým sa budeme vyškoľovať, a keď sa už vyučíme, tak ako si môžeme byť istý, že sme to nerobili zbytočne, pretože príde nový stroj, ktorý nám tú prácu vezme.

Ako história ukázala, nič také čoho sa Rooseveltová alebo odbory v Leedse obávali sa nestalo, a hoci sme boli v histórii svedkami periód s vyššou mierou nezamestnanosti, tak korelácia týchto období s technologickým pokrokom je minimálna. Ani počet tých Obamových bankomatov, ktoré údajne môžu za vysokú nezamestnanosť v USA, nemá žiaden súvis s mierou nezamestnanosti (prieskum počtu bankomatov bol robený za roky 1999-2008): 

Navyše z technologického pokroku bohatne celá spoločnosť, vôbec nie len vlastníci kapitálu. Keby tí svoje výrobky nemali komu predávať, tak by si mohli so svojimi strojmi a robotmi akurát tak pískať, a nie užívať si nadštandardný luxus. Logika je v tom jednoduchá. Automatizácia umožňuje prudko zvyšovať objem výroby pri nasadení menšieho množstva práce. To znamená, že uvoľňuje prácu pre ďalšie činosti, ktoré uspokojujú vyššie potreby ľudí. Pokiaľ by ľudia museli stále pracovať v poľnohospodárstve, aby vyprudkovali toľko, aby sa uživili, tak by nemal kto vyrábať autá.  A keďze spoločnosť zatiaľ ani zďaleka nedosiahla stav, kedy majú ľudia ľudia veľkú časť potrieb uspokojenú (a možno ju ani nikdy nedosiahne), tak priestoru na ďalšie nasadzovanie práce a kapitálu k ich uspokojeniu je stále dostatok.

A prečo z toho neťažia len vlastníci kapitálu? Pretože keď niekto napríklad vlastní automobilku, tak pokiaľ by sa jednalo len o jeho vlastné uspokojenie, tak mu môže byť totálne jedno či vyrobí ročne tisíc alebo desaťtisíc áut, pretože reálne mu viac ako štyri či päť poskytne len minimálne dodatočné uspokojenie jeho potrieb. Aby z nich niečo mal, tak tie autá musí za niečo vymeniť. Tým že v ekonomike existuje viac áut, tak ich hodnota voči ostatným tovarom a službám musí klesať a teda sa autá stanú viac dostupnými pre všetkých, čím rastie kvalita ich života. Pokiaľ by sa výrobca áut rozhodol s cenami nepoľaviť, tak by ich nedokázal predať a nič by z nich teda nemal, čo určite nie je stav, ktorý by bol pre neho žiaduci.

Pokiaľ by sa neautomatizovalo, tak ako to chceli odbory v Leedse, či Rooseveltová, a čiastočne aj Krugman, tak by stále drvivá väčšina populácie bola nútená pracovať v poľnohospodárstve, aby ľudstvo dokázalo vôbec vyprodukovať toľko potravín, aby dokázalo prežiť. Voľnej práce a aj kapitálu by v takom prípade bolo extrémne málo na zabezpečenie iných potrieb obyvateľstva ako je strava a celá civilizácia by bola pár storočí dozadu. Keby sme teda začali nahrádzať stoje manuálnou prácou, aby sme podporili zamestnanosť, tak by objem vyrobených produktov a služieb klesal a s ním aj životný štandard obyvateľstva.

Namiesto toho, aby politici a etatistickí ekonómovia povedali, že to pokašlali a že v naháňaní hlasov vo voľbách, resp. protažovaním ekonomických teórií ako je za nič možné dostať niečo, dopovali ekonomiku stimulmi a keď už dnes nie je za čo doping kúpiť, tak musí dôjsť k vytriezveniu prostredníctvom recesie, vinia za súčasnú situáciu kdekoho a kdečo. Napríklad aj technologické inovácie, ktoré priniesli ľudstvu kvalitu života prednedávnom úplne nepredstaviteľnú. Toto sú veľmi, veľmi nebezpečné názory, ktoré keď sa vo veľkom rozšíria, tak hrozí ľudstvu degres.

Jednu podobnú situáciu si z histórie poznáme, keď technologickému pokroku bránili cirkevné dogmy a množstvo strojov uľahčujúcich ľuďom život sa na niekoľko storočí stratilo. Našťastie tieto chybné názory slabnú a po tom, čo ich história čím ďalej tým viac vyvracia, a tak ich proponenti svoju kritiku neustále zužujú na špcifickejšie prípady. Kým odborom v Leedse (1876) vadila automatizácia vo všeobecnosti, Rooseveltovej (1945) len vtedy, keď nevznikali nové pracovné miesta, Krugmanovi (2012) už vadia len inteligentní roboti, ktorí ešte ani poriadne neexsitujú.

Ostáva len dúfať, že tento trend zužovania spektra situácií, pri ktorých podľa určitých vplyvných hláv technologický pokrok škodí ekonomike, bude pokračovať. Najlepšie pre celý svet by bolo, keby tento trend dospel do toho štádia, že sa zúži len na technológiu v kanceláriách týchto intelektuálov, ktorí by následne pri odmietnutí technologických výdobytkov svoje názory vytĺkali na kamenné tabule, aby zachraňovali prácu v kamenárskom priemysle. Tým, že by sa sami držali tejto ortodoxnej doktríny, a svoje názory by následne dokázali rozšírovať v minimálnej miere, by ľudstvu urobili obrovský osoh.

Poznámka: Na list odborov z Leedsu a prejav Eleanor Rooseveltovej som si pri čítaní Krugmanovho blogu spomenul vďaka referenciám v knihe Henriho Hazlitta Economics in One Lesson

Zverejnené 4.3.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59434370-neexistujuci-inteligentni-roboti-nam-zoberu-pracu-komentar-dna)