V mojich komentároch na
tomto mieste často kritizujem Trojku za
nelogické a hyperopitmistické prognózy vývoja dlhu a ekonomiky (napr. TU,
TU,
či TU).
Naposledy v apríli, kedy som v komentári „Brusel sa odmieta prebudiťz ríše snov“
pri úplne od veci prognózach pre Cyprus na konci položil nasledovnú
otázku:
Sú teda len dve možnosti. Buď sú títo ľudia, ktorí za naše peniaze
lietajú po Európe v prvej triede, bývajú v päťhviezdičkových hoteloch
a na recepciách jedia kaviár neschopní, alebo nás úmyselne zavádzajú
hausnumerami. Sám neviem, ktorá možnosť je horšia...
Dnes tu máme odpoveď. Síce sa
netýka priamo Trojky, ale jedného jej člena Medzinárodného menového fondu (MMF).
Denníku Wall Street Journal sa dostal do ruky tajný interný dokument z MMF,
v ktorom analyzuje vlastné chyby pri programe pre Grécko. V článku
Wall Street Journal o tomto dokumente stojí napríklad toto:
„MMF ohol vlastné pravidlá, aby sa masívny grécky dlh zdal udržateľný,
a to aj napriek tomu, že krajina nespĺňala tri zo štyroch kritérií pre
pomoc“
„Počas posledných troch rokov, vysokí predstavitelia MMF, vrátane jeho
šéfky Christiny Lagardovej, opakovane vyhlasovali, že grécky dlh je udržateľný
a bude pravdepodobne splatený na čas v plnej výške. Dokument pritom
opisoval neistotou ohľadom pomoci ako „tak výraznú, že personál sa nedokázal
zaručiť, že verejný dlh krajiny je s veľkou pravdepodobnosťou udržateľný.“
“
Odpoveď na mnou nastolenú otázku teda
je, že MMF a pravdepodobne aj celá Trojka, úmyselne klamali celý svet. Pokiaľ by v roku 2010 povedali pravdu,
Grécko by už po bankrote, prípadne aj po vystúpení v eurozóny mohlo
dávno ekonomicky rásť a nie pasovať s nekonečnou depresiou a dvadsaťsedempercentnou
nezamestnanosťou, ktorá neprestáva rásť. Na druhej strane by veriteľské krajiny
mohli mať buď nižší dlh, alebo by ho mohli využiť zmysluplnejšie ako utopiť
v gréckej čiernej diere, napr. u nás na stavbu diaľnic.
Aký mali v MMF k tomuto
klamstvu dôvod? V článku Wall Street Journal sa píše, že MMF bráni svoje
konanie získaním čas na limitovanie nákazy v eurozóne. To sa mu ale zjavne
nie úplne podarilo, keď o pomoc museli požiadať Írsko a Portugalsko,
a Taliansko so Španielskom zachránila pred bankrotom až ECB
prísľubom neobmedzených nákupov
dlhopisov. Keby MMF spolu s eurovalom už vtedy nezachrániteľnému Grécku
nepomohli, tak by ECB vytiahla túto zbraň najťažšieho kalibru o dva roky
skôr a nákaza by bola zažehnaná tak či tak.
A aj keby nebola
v pozadí ECB a na pleciach MMF by stál osud eurozóny, tak určite nie
je poriadku, že nadnárodná verejná inštitúcia vodí celý svet za nos. A podobne
aj Európska komisia (EK), ktorá sa mi nechce veriť, že došla po spolupráci
s MMF k iným záverom ohľadom udržateľnosti gréckeho dlhu. Čosi
naznačil aj vtedajší šéf eurogroup Juncker, ktorý v roku 2011 vyhlásil, že
„Keď sa veci stanú vážnymi, musíte klamať.“
Úspech úsudku MMF a EK, kedy
použiť klamstvo pre „všeobecné dobro ľudu“ dokumentuje súčasná šesť kvartálov
trvajúca recesia v eurozóne. Tá je logickým dôsledkom míňania vzácnych
zdrojov na udržiavanie nerentabilných, resp. málo rentabilných investícií pri
živote, ktorých objem MMF a EK nielenže neznížili, ale dokonca zvýšili. Na
druhej strane si vďaka zavádzaniu množstvo ľudí žijúcich z peňazí daňových
poplatníkov udržalo svoje fleky, a možno aj cez túto perspektívu je
potrebné pozrieť sa na dôvod klamstiev.
Ako povedal na minulotýždňovej
tlačovej konferencii šéf ECB Mario Draghi, cesta k rastu priateľskej
konsolidácii je tá ťažšia – znižovanie neproduktívnych výdavkom vlád a nie
zvyšovanie daní, ktorým ide veľká časť Európy. Pokojne pri ich škrtaní môžeme
začať pri MMF a EK. Ročné
prevádzkové náklady MMF sú zhruba 1 mld. eur, EK ich má dokonca vyše 8 mld.
eur, pričom dodatočné škody, ktoré MMF a EK nalievaním peňazí do čiernych
dier páchajú, sa počítajú v desiatkach, keď nie stovkách miliárd eur.
