Európsky výkladový slovníček slovíčka bankrot

Keby ste sa bežného človeka spýtali na ulici, čo podľa neho znamená bankrot (default), tak vám odpovie niečo v zmysle, že je to situácia, kedy dlžník nie je schopný splácať svoje dlhy. Keď sa ale spýtate europolitika, čo znamená default, dostali by ste dosť bizarné odpovede:

Trichet

Pre guvernéra ECB predstavuje štátny bankrot rating, ktorý mu udelí ratingová agentúra, pretože v prípade ratingu na úrovni bankrot by musela ECB, aby neskolaboval grécky bankový sektor, požičiavať gréckym bankám, ktoré sa zaručujú za nové pôžičky oficiálne bankrotovanými gréckymi dlhopismi. Čo by bolo dosť bizarné.

Nič na tom, že na sekundárnych trhoch sa grécke dlhopisy obchodujú už niekoľko mesiacov za niečo vyše polovice nominálnej hodnoty, teda na úrovni takmer päťdesiatpercentného haircutu, v preklade trh očakáva bankrot. A podobne sú na tom aj írske a portugalské dlhopisy. Najnovšie sa našlo riešenie, aby mohla ECB akceptovať zbankrotovaný grécky dlh ako zábezpeku, a to formou garancií gréckeho dlhu z eurovalu.

Sarkozy/Merkelová

Chudák Trichet je aspoň viazaný určitými pravidlami, ale štvrtková dohoda eurozóny o ďalšom financovaní Grécka priniesla úplnú atrapu bankrotu. Podľa nej niektoré európske banky dobrovoľne odpustia 21 % z čistej súčasnej hodnoty (NPV) gréckeho štátneho dlhu (pričom väčšina z nich bude pri započítaní úrokov na tom tak či tak zisková), čo zníži úroveň gréckeho štátneho dlhu k HDP o celých 12 percentuálnych bodov. Teda keď bola úroveň gréckeho dlhu ku koncu minulého roka 143 % HDP, tak teraz bude 131 % (a to nepočítam deficit v tomto a aj budúcich rokoch). Toto má byť prosím pekne úroveň štátneho dlhu po gréckom „bankrote“.

Štvrtkové riešenie teda nemôžem považovať za nič iné, iba za hru európskych politikov pred voličmi, ktorí „úspešne“ zapojili do gréckeho bankrotu aj súkromných veriteľov a bremeno tak nepadá na úplne na daňových poplatníkov. Najvtipnejšie na tom je, že podľa štvrtkovej eurodohody bude okrem iného môcť byť euroval využitý na rekapitalizáciu bánk, t.j. pokiaľ by niektoré banky mali veľké straty (či už z gréckych alebo iných dlhopisov, alebo aj nebonitných hypoték), tak štátne bankroty v konečnom dôsledku tak či tak zaplatia daňoví poplatníci.

V mojich očiach má byť účelom štátneho bankrotu zníženie štátneho dlhu na udržateľnú úroveň (povedzme niekam k úrovni 50-80 % HDP), aby sa krajina po fiškálnych reformách následne dokázala vrátiť po nové peniaze na finančné trhy. Iste uznáte, že 131 % HDP ani zďaleka nie je úroveň, pri ktorej bude niekto niekedy ochotný Grécku požičať, a krajina bude naďalej živená z eurovalu. A pokiaľ sa budú hrať európski politici na slovíčkárenie a nedôjde k skutočnému bankrotu, tak dovtedy to aj tak ostane.

Akurát, že kým bude eurozóna ochotná vnímať realitu, tak sa môže stať, že drvivá väčšina gréckeho dlhu ostane v rukách ECB a eurovalu a zaplatia to daňoví poplatníci. A to či už cez haircut, alebo vyššiu infláciu, ktorá bude následkom prípadnej monetizácie gréckeho dlhu (prípadne aj dlhu ďalších krajín).

Zverejnené 25.7.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-52384340-kP0000_d-europsky-vykladovy-slovnicek-slovicka-bankrot-span-class-koment-komentar-span)

Najnovším nepriateľom eurozóny sú ratingové agentúry

Ako nám ukazuje história, tak vždy keď niečo nefunguje, najlepšie je vinu hodiť na niekoho externého. Keď sa v prvých mesiacoch minulého roka investori s vedomím, že neuvidia späť všetky svoje peniaze zbavovali gréckych dlhopisov, tak na vine nebolo Grécko, ktoré každoročne míňalo o niekoľko desiatok percent viac ako vybralo na daniach, ale tí, čo nechceli držať grécke dlhopisy, resp. nakupovali poistenia voči jeho bankrotu, a boli európskymi špičkami označovaní za špekulantov.  Napokon sa ukázalo, že najväčším „špekulantom“ bola grécka štátna banka Hellenic PostBank.

Dnes, keď už dlhová kríza pokročila, a zachraňované krajiny sa rozrástli na tri (pričom Španielsko a Taliansko sú na dobrej ceste ich doplniť), a Grécko prednedávnom delili od bankrotu len dni, tak už Európa nemôže viniť „špekulantov“, ktorí nechcú držať očividne bezcenné Grécke, Írske a Portugalské dlhopisy. A tak si Európa našla nového vinníka všetkých jej problémov – ratingové agentúry.

Po tom, ako minulý pondelok agentúra S&P oznámila, že pokiaľ banky akceptujú tzv. francúzsky návrh spoluúčasť súkromného sektora, tak to (úplne logicky) bude považovať za default (čím prinúti ECB v blízkej budúcnosti požičiavať gréckym bankám, ktoré sa zaručia s defaultovanými gréckymi dlhopismi) a v utorok agentúra Moody's znížila Portugalsku rating o štyri stupne do špekulatívneho pásma, sa na adresu ratingových agentúr spustila z európskeho tábora silná kritika:

„Musíme zlomiť oligopol ratingových agentúr“ (Wolfgang Schäuble)

„Ratingové agentúry sú trhoví hráči a tak nie sú imúnni voči trhovým cyklom, omylom a preháňaniam, ktoré s tým prichádzajú“ (José Manuel Barroso)

„Je jasné, že mala oligopolistická štruktúra nie je to, čo je žiaduce na úrovni globálnych financií“ (Jean Claude Trichet)

Najvtipnejšie na novom „nepriateľovi spoločnej Európy“ je, že ratingové agentúry už dnes asi okrem ECB a médií nikto nepočúva. Dokazuje to aj fakt, že na sekundárnych trhoch sa írske a portugalské dlhopisy už niekoľko mesiacov obchodujú na úrovni bankrotu, pričom všetky tri popredné agentúry majú na írske dlhopisy investičný rating a dve z troch aj na portugalské.

Pokiaľ by ste dnes chceli predať írske dlhopisy splatné v roku 2020 na sekundárnom trhu v nominálnej hodnote 100 eur, dostali by ste za ne zhruba 62,5 eur, v prípade portugalských by to bolo zhruba 64 eur, a pre porovnanie v prípade gréckych, o ktorých sa už otvorene hovorí o bankrote, je to len o niečo menej - 55 eur. Trh teda v prípade Portugalska a Írska počíta s haircutom (znížením nominálnej hodnoty) 30-40 %, kým ratingové agentúry na nich majú investičný rating. Pre porovnanie, španielskych dlhopisov, ktoré sú ďalšie v poradí v rebríčku nedôvery, by ste sa zbavili za viac ako 90 eur. (viď. graf)

Graf: Vývoj ceny dlhopisov GR (modrá), IE (biela), PT (zelená) a ES (červená) splatných v roku 2020

Európske politické špičky teda plačú na nesprávnom hrobe, a väčšou reguláciou ratingových agentúr, pre ktorú sa tu pomaly pripravuje pôda, dosiahnu len to, že dlhopis ktorý bude mať v očiach celého sveta nulovú hodnotu bude mať taký rating ako chce ECB, aby vytvorila ilúziu, že sa jej pri pôžičkách grécke, portugalské a írske banky zaručujú dlhopismi, ktoré majú nejakú hodnotu.

Zverejnené 11.7.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-52277050-kP0000_d-najnovsim-nepriatelom-eurozony-su-ratingovky)

Bernanke nevie vysvetliť vlastné zlyhanie

„Nemáme presné vysvetlenie, prečo naďalej pretrváva slabšie tempo ekonomického rastu.“ Aj táto veta odznela minulú stredu na tlačovej konferencii po zasadnutí americkej centrálnej banky FED z úst jej šéfa Bena Bernankeho.

Tak keď ho nemá on, tak ja ho skúsim priblížiť – sú to úsporné opatrenia v podnikovej sfére v reakcii na prepad podnikových marží v dôsledku nafukovania cien komodít (o ktorých som prednedávnom písal tu). A za rast cien komodít nie je zodpovedný nikto iný než Bernanke so svojím FEDom a jeho kumpánmi v ďalších centrálnych bankách (predovšetkým v PBOC), ktorých natlačené peniaze (ehm, pardon, dodávanie likvidity) posúvali ceny komodít prudko nahor.

Signálov toho, čo sa v ekonomike deje, je neúrekom. Stačí sa pozrieť napríklad na ISM indexy americkej výrobnej a nevýrobnej dôvery, v rámci ktorých sú zverejňované aj komentáre podnikov z jednotlivých sektorov ekonomiky na súčasný vývoj. V májových reportoch sa objavili aj nasledovné:

• Tlak na rast cien chemikálií sa zvyšuje, tlačia ho ceny vstupných surovín a transportu. (chemické výrobky)
• Dopyt ostáva silný, na druhej strane je však inflácia očividná, a to pri každom nakúpenom materiáli. (papierové výrobky)
• Biznis ide OK. Ceny palív a dostupnosť nákladných automobilov však začínajú byť negatívnym faktorom nášho dodávateľského reťazca. (poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybolov a lov)
• Neistota na komoditných trhoch, predovšetkým pri ropných a palivových produktoch, vytvára tlak a núti nás škrtať, keďže hľadáme stabilitu. Očakávame, že zvyšok roka 2011 a minimálne prvé dva kvartály roku 2012 budú turbulentné. (maloobchod)
• Volatilné ceny komodít nepriaznivo doliehajú na výrobcov mäsových a mliečnych výrobcov, rastúce ceny palív sú problémom pre mnohých. (veľkoobchod)

Rastúce ceny vstupov dokáže podniková sféra pretlačiť pri slabom spotrebiteľskom dopyte a vysokej konkurencii na konečných spotrebiteľov len veľmi obmedzene a výrazne jej klesá ziskovosť. Aspoň čiastočne sa tento trend snažia zvrátiť úspornými opatreniami. A koleso sa pomaly roztáča, podniková sféra nakupuje menej, čím tlačí nadol tržby svojich dodávateľov, čo aj ich núti k úsporným opatreniam.

Tie už (predovšetkým v USA) začínajú byť aj personálneho charakteru, naznačuje to aj pravidelná týždňová štatistika nových žiadostí o podporu v nezamestnanosti, ktorá je mierou počtu ľudí, ktorí prišli v USA o prácu. Nové žiadosti sa už jedenásty týždeň v rade držia nad 400 tisíc a pohľad na doleuvedený graf len potvrdzuje, že v USA v posledných týždňoch prichádza o prácu viac ľudí ako začiatkom roka.

Bernanke, samozrejme, nemôže pripustiť, že ekonomické spomalenie je dôsledkom súčasnej politiky FEDu, pretože by musel pripustiť vlastné zlyhanie. A tak sa hrá na mŕtveho chrobáka, ktorý nevie prečo, prišlo ekonomické spomalenie a podľa ktorého je komoditná inflácia dôsledkom všetkého iného (sucha v Rusku, nepokojov v arabskom svete, silného dopytu z rozvojového sveta...) ako politiky FEDu.

Ale v súčasnosti má jeden dôvod na radosť – ceny komodít začali klesať. Opäť však za tým nie je nič magické a nevysvetliteľné, ale slabší dopyt v dôsledku ekonomického spomalenia. Ceny komodít teda klesajú kvôli tomu, že ekonomika ide do hája, teda z kaluže do blata. A keďže ceny komodít začínajú byť na ústupe a západné ekonomiky chrlia jedno horšie číslo za druhým, tak budú mať centrálne banky opäť dôvod tlačiť peniaze, aby podporili ekonomiku, ktorá z nejakých im neznámych príčin spomaľuje.

Zverejnené 27.6.2011 na http://www.finweb.sk/

ECB blafuje, grécky dlh bude akceptovať kým nepadne opona

Predstavitelia Európskej centrálnej banky v poslednom čase pri každej možnej príležitosti vyhlasujú, že by v prípade reštrukturalizácie gréckeho dlhu (či už mäkkej, alebo tvrdej) prestali akceptovať grécke štátne dlhopisy ako collateral (zábezpeku) pri refinančných operáciách. Toto stanovisko ECB potvrdil na svojej štvrtkovej tlačovej konferencii aj šéf ECB Trichet. Hoci by pokračovanie akceptovania gréckeho dlhu aj po reštrukturalizácii malo za následok ďalšie straty ECB a je dosť možné, že banka by potrebovala novú kapitálovú injekciu, alternatíva B je však pre ECB skutočne hororová a tak je možné považovať súčasné vyjadrenia vrcholových predstaviteľov ECB len za blaf, ktorým tlačia politikov na vyriešenie situácie, ktorá sa nedá vyriešiť nijako inak ako likvidáciou dlhu, t.j. bankrotom (alebo extrémne vysokou infláciou).

Ale poďme pekne od začiatku. Začneme tým, ako tento „skvelý“ intervencionistický výmysel zvaný bankovníctvo založené na frakčných rezervách funguje. Banky majú väčšinu svojich aktív viazaných dlhodobo (hypotéky, dlhopisy..), a hoci určitú smiešnu sumu  držia v rezervách, tak na financovanie svojich krátkodobých záväzkov (splatný krátkodobý dlh, výbery depozitov...) si požičiavajú z medzibankového trhu.  Samozrejme, pokiaľ sa jedná o grécke banky, ktoré majú nainvestovaných do dlhopisov defacto skrachovaného Grécka väčší objem ako majú kapitálu na vykrytie strát, tak im z medzibankového trhu nikto nepožičia. Tu ale prichádza biely rytier, ECB, ktorá požičiava  gréckym bankám prostriedky na splatenie krátkodobého dlhu (najväčšia sranda je, že väčšinu krátkodobého dlhu majú po vyplatení bankových veriteľov grécke banky voči ECB, takže ECB im požičiava, aby splatili krátkodobý dlh voči nej samotnej...).  Ako zábezpeku pritom grécke banky používajú práve grécke dlhopisy.

Podľa gréckej centrálnej banky si grécke banky takto v apríli požičali od ECB 86,8 mld. eur. Pokiaľ by ich nedostali, boli by insolventné, teda by skrachovali. A presne to isté by sa stalo aj v prípade, keby ECB prestala akceptovať dlhopisy Grécka ako zábezpeku za refinančné operácie, keďže pochybujem, že grécke banky majú dostatok kvalitných aktív, ktoré môžu byť použité ako zábezpeku (grécke štátne dlhopisy majú od ECB výnimku, za normálnych okolností je možné použiť len cenné papiere s minimálnym ratingom BBB- ) na splatenie minimálne 87 miliardových záväzkov.

Poďme v úvahe ďalej. Keď skrachujú grécke banky, tak ich krajina nebude mať z čoho rekapitalizovať, pretože je insolventná, a ďalšie desiatky miliárd eur potrebných na rekapitalizáciu bánk, ktoré by vyhnali dlh krajiny niekde k úrovniam 200 % by im už asi Európa nedala. A tak by už Grékov v eurozóne nedržalo absolútne nič a oveľa výhodnejšie by bolo pre nich vystúpiť z eurozóny a spraviť si vlastnú centrálnu banku, ktorá by peniaze, ktoré grécke banky nedostali od ECB, vytlačila. Samozrejme, Gréci by za to zaplatili obrovskou devalváciou a vysokou infláciou. Na druhej strane by sa ale výrazne podporila konkurencieschopnosť krajiny, ktorá je v súčasnosti pri fixnom kurze a neschopnosti znižovať platy mizivá.

Pokiaľ by ale Grécko vystúpilo z eurozóny, tak by sa začali veľké otrasy v európskom bankovom systéme. Tie by boli podstatne väčšie ako v prípade gréckeho bankrotu v eurozóne, pretože okrem tak či tak insolventnej gréckej vlády, by sa pri prepade kurzu novej meny výrazne zvýšil objem dlhu aj súkromným dlžníkom. Pokiaľ by drachma (alebo čokoľvek by už vzniklo), klesla voči euru o 50 %, tak by objem eurového dlhu gréckych domácností, podnikov, bánk... vzrástol na dvojnásobok. Záväzky voči gréckym inštitúciám by boli pravdepodobne splatné v novej mene, problém by ale bol v záväzkoch voči zahraničiu. Podľa minulotýždňovej správy Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS), objem gréckeho štátneho dlhu, ktoré vlastnia európske banky mimo gréckych dosahuje 52,3 mld., spolu so súkromnou sférou je to vyše 136 mld., a pri započítaní potenciálnych položiek (garancie, deriváty...) dokonca viac ako 162 mld. eur. To by samozrejme pre gréckych súkromných veriteľov zarábajúcich v novej sume bola nesplatiteľná suma. Dajme tomu, že by z tejto sumy museli európske banky odpísať 50 % a európska banková kríza je na svete. Keby nedôvera preskočila aj na ďalšie problémové krajiny, a tie by nasledovali Grécko preč z eurozóny, tak by to zrejme bol pre mnohé európske banky rozsudok smrti. Nasledujúca tabuľka ukazuje, koľko gréckeho dlhu (súkromného, verejného, a aj potenciálnych záväzkov) majú banky v Európe celkovo, koľko v Nemecku a Francúzsku.

Je jasné, že pre ECB najlepšou alternatívou vyriešenie situácie bez gréckeho bankrotu. Tomu, že táto možnosť je reálna, už nemôžu veriť asi ani najväčší optimisti. A tak prichádza na rad druhá najlepšia alternatíva pre ECB a aj hlavnú os eurozóny Nemecko-Francúzsko, ktorých banky majú silnú expozíciu voči Grécku, – bankrot Grécka v rámci eurozóny, ktorý je pre ECB ďaleko, ďaleko prijateľnejší ako jeho vystúpenie z nej, a práve preto bude ECB požičiavať gréckym bankám v rámci refinančných operácií aj výmenou za dlhopisy, ktoré v tom čase bude celý svet považovať za toxické. A to až kým sa problémy nejako neututlajú (čo je menej pravdepodobné, lebo to by museli všetci ostatní začať znižovať výdavky, čo je pri neustálych protestoch takmer nemožné), alebo sa celý systém nezrúti a za kapitolou Európska menová únia padne opona.

Zverejnené 13.6.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-52062380-kP0000_d-ecb-blafuje-s-greckymi-dlhopismi-span-class-koment-komentar-dna-span)

Realitné bubliny v západnom svete: Kto bude ďalší?

Cyklus na realitnom trhu pri dlhoročnej politike vlád a centrálnych bánk na celom svete, ktorú odôvodňujú slovným spojením „stimulácia spotreby“ (akurát že im nedochádza, že stimulovať súčasnú spotrebu novým dlhom sa dá len na úkor spotreby budúcej, z ktorej pri snahe neustále stimulovať tú súčasnú neostane pomaly nič...), vyzerá nasledovne:

Centrálna banka zníži v reakcii na spomalenie ekonomiky úrokové sadzby, samozrejme v snahe podporiť spotrebu, v tom horšom prípade sa pridá aj vláda (ako inak, s cieľom stimulovať spotrebu) štátnou prémiou na hypotéky, či iným opatrením, ktoré ešte viac motivuje ľudí zadlžiť sa na kúpu nehnuteľnosti. Nižšie mesačné splátky, ktoré sú dôsledkom nižších úrokových sadzieb a štátnych prémií, tak znížia požiadavky na bonitu dlžníkov, a tak sa hypotéky sprístupnia širšiemu okruhu obyvateľstva. Čím je vyššie zníženie sadzieb, tým potenciálnych dlžníkov pribúda, a keďže každý má sen mať vlastné bývanie (ideálne už od dvadsiatich piatich rokov, kedy nemá nasporené takmer nič), tak tým väčšia je následná hypotekárna expanzia, ktorá pri širokej dostupnosti hypoték a pomaly rastúcej ponuke nehnuteľností posiela ich ceny výrazne nahor.

Problém ale nastáva, keď sa títo všetci „stimulovaní“ kupujúci z trhu začnú vytrácať. Dôvodom sú v drvivej väčšine vyššie úrokové sadzby, ktorými centrálne banky reagujú na infláciu (ktorú sami rozpútali vytlačením nových peňazí na financovanie kúpy nehnuteľností na ktoré by inak neboli peniaze, keďže toľko úspor v ekonomike neexistuje), pri ktorých sú nové hypotéky menej dostupné. Ďalšími dôvodmi vytrácania sa kupujúcich môže byť aj neochota bánk požičiavať z dôvodu zlej finančnej situácie, či dosiahnutie tak vysokej miery zadlženia domácností, že už nemajú kapacitu na navyšovanie svojho dlhu, tieto dôvody sú ale vo veľkej miere symptómami predošlej nadmernej hypotekárnej a úverovej expanzie. K čím väčšiemu odlivu kupujúcich z trhu s bývaním dôjde, tým väčší je následný pokles cien. Keďže s nižšími cenami klesá aj hodnota zábezpeky v banke, ktorou sú hypotéky kryté, tak sa do problémov dostane aj domáci bankový sektor a s ním aj reálna ekonomika...

Skutočne veľkých prepadov cien nehnuteľností v západnom svete sme sa v tomto hospodárskom cykle, ktorý odštartovalo drastické zníženie úrokových sadzieb po celom svete v reakcii na menšiu recesiu po prasknutí technologickej bubliny začiatkom milénia, dočkali len v dvoch krajinách – USA a Írsku. Jeden z varovných signálov, ktorým je miera zadlženia domácností (keďže väčšinu záväzkov domácností tvorí práve hypotekárny dlh), však ukazuje, že realitné bubliny existujú aj v ďalších krajinách, a je možné predpokladať, že USA a Írsko budú mať v blízkej budúcnosti spoločnosť.

Krajiny OECD s  pomerom nekonsolidovaných záväzkov domácností k HDP nad 90 % v roku 2009

Ako je z predchádzajúceho grafu zjavné, Írsko je treťom mieste a USA až na siedmom. Prečo došlo k najväčším prepadom práve v týchto dvoch krajinách, a nie u „vyššie umiestnených“?  Možnú odpoveď nám poskytuje nasledovný graf, ktorý porovnáva zmenu cien nehnuteľností a zmenu záväzkov domácností od konca roka 2007 do konca roka 2010. (Švajčiarsko od roku 2008 finančné účty nezverejňuje, takéto porovnanie teda pre túto krajinu nie je možné)

Ako je z tohto grafu zjavné, boli to práve tieto dve krajiny, kde objem záväzkov domácností klesal, teda ľudia sa prestali zadlžovať a naopak začali svoje dlhy splácať (prípadne sa stali insolventnými a dlh sa odpísal), kupujúcich na trhu s bývaním teda výrazne ubudlo. O dôvodoch prečo sú to práve tieto krajiny je možné špekulovať. Ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie sa ponúkajú najväčšie problémy v bankovom sektore (Írsko malo s veľkým odstupom najviac zadlžené banky na svete a v USA boli bankové súvahy zaplavené toxickými hypotekárnymi derivátmi), ktoré znížili ochotu bánk úverovať.

Naopak v krajinách, kde zadlžovanie sa domácností a pokračuje ďalej, dokonca nebývalým tempom (červený krúžok), ceny rezidenčných nehnuteľností sledovanom období rástli (s výnimkou Dánska, kde svoje pravdepodobne zohrala aj ďaleko najvyššia zadlženosť domácností k HDP). V týchto krajinách vlády a centrálne banky svojim antikrízovými opatreniami úspešne „stimulovali spotrebu“ a ich ekonomiky sa vďaka novému súkromnému a verejného dlhu nafukujú aj naďalej.  Ďalšou skupinou sú krajiny, kde objem záväzkov domácnosti rástol len miernym tempom (žltý krúžok), podstatne miernejším ako v predošlých rokoch, čo znamená, že nových kupujúcich pribúdalo pomenej. To síce zatlačilo na pokles cien, ten ale ani zďaleka nedosiahol úrovne Írska či USA, kde sa kupujúci vytratili takmer úplne.

Keďže ale podiel záväzkov domácností na HDP nemôže rásť do nekonečna, a raz sa musí zastaviť, tak sa podľa môjho názoru viaceré z týchto krajín skôr či neskôr írskej, či americkej ceste nevyhnú. Mojím horúcim tipom na ďalšie prasknutie hypotekárnej bubliny (mimo Španielska a Portugalska, kde realitný trh pocíti okrem vyšších sadzieb ECB aj vynútené vládne šetrenie) je Austrália, kde úrokové sadzby od októbra 2009 vzrástli z historických miním 3 % p.a. až na úroveň 4,75 %, s odstupom najrýchlejšie v západnom svete, a z jej trhu s bývaním už prichádzajú prvé signály o nadchádzajúcich problémoch.

Objem úverov na bývanie sa od začiatku roka 2011 prudko prepadáva, nové žiadosti o hypotéku sa v prvom kvartáli prepadli medziročne o vyše 15 %, a počet hypotekárnych dlžníkov s omeškanými dokonca vzrástol na historické maximá.

Zverejnené 30.5.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-51964160-kP0000_d-realitne-bubliny-v-zapadnom-svete-kto-bude-dalsi)

Investujte s eurozónou. Do gréckeho dlhu

Výnos 4,88 % za peniaze európskych daňových poplatníkov

Niekoho možno prekvapilo, že de facto zbankrotovanému Grécku sa podarilo v utorok predať štátne pokladničné poukážky so splatnosťou 6 mesiacov v hodnote 1,63 mld. eur . Keď sa však na túto aukciu pozrieme bližšie, tak je silný dopyt po polročnom gréckom dlhu, aj napriek tomu, že sa už otvorene hovorí o gréckom bankrote, logický.

Za všetkým zdanlivo nelogickým čo sa deje na finančných trhoch je potrebné hľadať politiku. Keď v máji 2010 krajiny eurozóny a MMF rozhodli o pôžičke Grécku vo výške 110 mld., počítali s tým, že Grécko sa v roku 2012 vráti na finančné trhy a splatí túto pôžičku vydávaním nových dlhopisov, o ktoré už v tom čase bude záujem. Keďže po niekoľkoročnej žúrke na úkor nového štátneho dlhu je šetrenie prakticky nemožné, pretože celý národ vyjde protestovať do ulíc, tak Grécko samozrejme svoje výdavky na udržateľnú úroveň znížiť nedokáže, a tak je pri súčasných výnosoch na grécke štátne dlhopisy návrat na finančné trhy v roku 2012 nereálny.

Vývoj výnosov na desaťročné grécke dlhopisy

V roku 2012 tak bude mať krajina 2 možnosti – bankrot, alebo ďalšia pôžička. Keďže ale 80 miliónov Grécku išlo z daňových poplatníkov štrnástich členských krajín eurozóny, tak považujem za nereálne, že Európa pripustí v roku 2012 grécky bankrot, naopak si myslím, že sa Grécko bude snažiť zubami-nechtami udržať pri živote do roku 2013. Práve v roku 2013 sa má zaviesť nový, permanentný euroval (ESM), ktorý podľa súčasného návrhu počíta so štatútom prednostného veriteľa. V praxi to znamená, že pokiaľ by dlžník vyhlásil bankrot, tak budú prednostne uspokojené záväzky ESM a až potom záväzky ostatných veriteľov.

A práve štatút prednostného veriteľa ESM (alebo prípadne aj inej budúcej pôžičky) je pri gréckej neschopnosti šetriť jedinou možnosťou pre politikov krajín, ktoré Grécku požičali, ako z tejto situácie ako tak vykľučkovať. V roku 2013, za predpokladu, že bude ESM schválený, tak Grécko bude môcť splatiť svoj dlh týmto krajinám pôžičkami z ESM, a potom ho budú môcť nechať zbankrotovať, keďže ESM ako prednostný veriteľ dostane pravdepodobne všetky peniaze, ktoré požičia Grécku späť.

Snaha udržať Grécko nažive do roku 2013 je očividná, v uplynulom týždni začali európski politici až s netradičnou ochotou hovoriť o ďalších miliardách pre Grécko, ktorým mu majú zabezpečiť financovanie na roky 2012 a 2013. Médiá hovoria o sume 60 – 100 mld. eur. Opäť je podpora európskych politikov logická, do roku 2013 budú vo viacerých krajinách voľby, pred ktorým nechcú súčasné politické špičky vysvetľovať voličom, prečo sa peniaze z čiernej diery zvanej Grécko nevrátili späť, čo by výrazne znížili ich šance na znovuzvolenie.

A ako do celej tejto schémy spadá utorková aukcia? Keďže grécky bankrot je do roku 2013 politicky neprípustný, tak investori môžu pokojne nakupovať polročný grécky dlh, ktorého splatenie dovtedy garantuje eurozóna, prakticky bez rizika za výnos 4,88 % p.a. Pre porovnanie, Slovensko za polročný dlh naposledy zaplatilo 1,25 % p.a.  Tento skvelý obchod pre finančný sektor za peniaze európskych daňových poplatníkov ilustruje, ako sa prerozdeľujú prostriedky v rámci socializácie štátnych dlhov v Európe.

Zverejnené 16.5.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-51834020-kP0000_d-investujte-s-eurozonou-do-greckeho-dlhu-span-class-koment-komentar-dna-span)

Ako sa naposledy USA vysporiadali s dlhom nad 100 percent HDP

S tým, ako sa dlh Spojených štátov nezadržateľne blíži k úrovni 100 % HDP, sa v rámci dnešného komentára budem venovať tomu, ako sa najväčšia svetová ekonomika naposledy s takýmto vývojom vysporiadala.

Naposledy dlh Spojených štátov prekročil 100 % HDP počas druhej svetovej vojny, a kulminoval v roku 1946 na úrovni 126 % HDP. Do desiatich rokov sa krajine tento dlh podarilo stačiť na polovicu. V žiadnom prípade to ale nebolo dôsledkom splácania dlhu, ten bol splatený len v minimálnej miere (viď. graf), keď dosiahol svoje dno 252,3 mld. dolárov v roku 1948, čo bol len minimálny pokles z úrovne 269,4 mld. v roku 1946. Stálo za tým znehodnotenie americkej meny zo strany americkej vlády a FEDu.

Graf: Vývoj amerického verejného dlhu v rokoch 1940-1959 (v mld. USD)

V rokoch 1946-48 dosiahla v expanzívnej politiky FEDu (tlačenia chýbajúcich peňazí) priemerná medziročná miera inflácie 8,3 %, 14,4 %, a 8,1 %. Teda len v samotných týchto troch rokoch bol dolár v reálnej miere znehodnotený o viac ako tretinu (pri nedokonalosti merania inflácie to pokojne mohlo byť ešte dokonca viac), keďže ale americká vláda platila dlhy v nominálnych dolároch, tak reálne len počas týchto troch rokov klesla hodnota úrokov a istiny o tretinu, čo jej umožnilo ľahšie dýchať. Nie je to však žiaden ekonomický zázrak, v konečnom dôsledku to zaplatili všetci občania znehodnotením zárobkov a úspor.

Graf: Vývoj dlhu k HDP (červená, ľavá os) a priemernej medziročnej zmeny indexu spotrebiteľských cien (modrá, pravá os) v USA

Keď sa pozerám na dnešnú situáciu, kedy v minulom týždni FED potvrdil, že neplánuje uťahovať monetárnu politiku, tak som čoraz viac presvedčený, že pre podobnú stratégiu si nielen FED, ale aj ďalšie centrálne banky, pripravujú pôdu aj v súčasnosti. Detaily nejdem rozoberať, písal som o tom už vo viacerých článkoch, a je toho plný aj internet. Ostatne ďalšia silná vlna znehodnocovania papierových peňazí prebieha už od roku 2009. Politici a centrálni bankári ale svorne tvrdia, že historicky druhú najvyššiu cenu ropy tu máme kvôli výpadku ťažby z globálneho hľadiska takmer bezvýznamnej Líbye, historické maximá potravín kvôli nepriaznivému počasiu, a historické maximá cien viacerých kovov kvôli silnému dopytu z emerging-markets, predovšetkým z Číny.

Minimálne na môj vkus je týchto náhod, ktoré stoja za historickými maximami cien, pomaly všetkého priveľa, podstatne väčší zmysel mi dáva vysvetlenie, že sa nielen USA, ale aj ďalšie svetové ekonomiky, z tejto situácie, kedy je svet zaplavený dlhom, ktorý bez výraznejšieho znehodnotenia papierových peňazí nemôže byť nikdy splatený, snažia vykúpiť infláciou podobne, ako to urobili USA po druhej svetovej vojne.

Zverejnené 2.5. 2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-51742520-kP0000_d-ako-sa-uz-usa-vysporiadali-s-dlhom-nad-sto-percent-span-class-koment-komentar-span)