pondelok, 6. februára 2012

O tom, ako EÚ vytvára nezamestnanosť

Bruselská továreň na nezmyselné nápady vyprodukovala na minulotýždňovom samite ďalšiu koninu, ktorá nemá šancu fungovať.  Tentokrát si eurobyrokrati zobrali na mušku podporu ekonomického rastu, konkurencieschopnosti a zamestnanosti. Po prečítaní inkriminovaného dokumentu, ktorý sa v preklade lyricky nazýva „Smerom k rastovo prijateľnej konsolidácii a práci prijateľnému rastu“ (môžete si ho prečítať TU ), sa ale obávam, že tieto opatrenia budú mať presne opačný efekt.
Pozrime sa na vybrané kroky, ktorými to chce EÚ docieliť:
Podpora zamestnanosti:
- Presmerovanie eurofondov do podpory pre zamestnanie a kvalifikáciu mladých ľudí
- Využitie Európskeho sociálneho fondu pre vytvorenie učňovských programov a programov pre mladých začínajúcich podnikateľov a sociálnych podnikov
Podpora malých a stredných podnikov:
- Lepšie využitie štrukturálnych fondov prostredníctvom urýchlenia implementácie existujúcich programov a projektov, so zameraním na podporu rastu a tvorby pracovných miest
- Posilnenie podpory malých a stredných podnikateľov a infraštruktúry zo strany Európskej investičnej banky.
Takže keď tomu správne rozumiem, Brusel chce konkurencieschopnosť a zamestnanosť podporiť tým, že skrz eurofondy a iné paneurópske inštitúcie presmeruje peniaze, ktoré zoberie od súkromnej sféry, do projektov, ktoré by sami od seba nikdy nevznikli, pretože prinášajú nízky (v extrémnom prípade žiaden) úžitok na investované euro. Celkom ale nechápem, ako zlikvidovanie pracovného miesta, ktoré by na trhu vytvorila súkromná sféra, skrz zdanenie, a vytvorenie pracovného/praktikantského miesta, ktoré by na trhu neprežilo, pretože o tento typ produktu či služby nie je záujem, môže podporiť konkurencieschopnosť. Práve naopak vedie to k ešte horšej alokácii zdrojov a zníženiu konkurencieschopnosti.
A čo sa týka zamestnanosti mladých, tak mi nejde do hlavy, ako vytvorením praktikantského miesta na službu alebo produkt, o ktoré na trhu nie je záujem, môže výraznejšie vylepšiť východiskovú pozíciu mladého človeka na trhu práce. Keďže takéto pracovné miesto potrebnú prax mladému človeku nedodá, tak jediné čo tým získa je lepší životopis. To ale môžu rovno v Bruseli rozdávať falošné potvrdenia o dvojročnej praxi, bude to mať rovnaký efekt, navyše náklady budú neporovnateľne nižšie.
Ale aby som len nekritizoval, tak k riešeniam. Čo sa týka konkurencieschopnosti, tak už som viackrát písal (napr. TU), že keď ju chce EÚ zvýšiť, tak sa musí skrz recesiu vyčistiť od nefunkčných investícií, ktoré odčerpávajú zdroje, a ktoré existujú len vďaka monetárnym a fiškálnym stimulom, a následne prealokovať zdroje a začať produkovať to, čo chcú ľudia (trh) a nie to, čo chcú Van Rompuy, Draghi a ďalší centrálni plánovači.
Čomu sa ale chcem venovať obšírnejšie, je trh práce. Hovoriť, že je fatálny nedostatok pracovných miest je zavádzajúce. Dopyt po práci je de facto neobmedzený, problém nastáva, keď sa definuje za akých podmienok je možné vykonávať prácu, čím sa z oficiálneho trhu práce stráca tak určitá časť ponuky a ešte väčšia časť dopytu. Skôr je na mieste tvrdenie, že pri súčasných reštrikciách slobody uzatvárania kontraktov na trhu práce, je oficiálny dopyt výrazne nižší ako oficiálna ponuka. A tak sa logicky množstvo práce vykonáva mimo oficiálneho trhu práce, ale že to nie je v štatistikách, neznamená že tieto pracovné miesta neexistujú. (časť potenciálnej práce sa samozrejme stráca, pretože v niektorých prípadoch prípadné sankcie za prácu na čierno prevažujú nad benefitmi)
Skúsme sa pozrieť na to, koľko pracovných miest existuje mimo oficiálneho trhu práce. Najkomplexnejšie štatistiky ohľadom šedej ekonomiky, s ktorými som sa stretol, robí konzulantská spoločnosť A.T.Kearney v rámci svojho reportu „The shadow economy in Europe“. Tento výskum sa zameriava na neohlasovanie práce, prípadne časti príjmov, či predaj bez bločka, nie na čiernu ekonomiku, t.j. obchod s drogami, prepieranie peňazí... Štúdia využíva rôzne zdroje – od dotazníkov, cez makroekonomické indikátory, až po elektronické transakcie, či spotrebu elektriny.
Dáta čerpám z posledného vydania, v ktorom sú použité čísla za rok 2010. Podľa nich dosahuje šedá ekonomika v európskej dvadsaťsedmičke takmer 1,9 mld. eur, čo predstavuje viac ako 15 % HDP. Autori štúdie odhadujú, že dve tretiny z tejto sumy podľa autorov pripadajú na nereportovanie práce, teda na čiernu ekonomiku. V nasledujúcej tabuľke je prepočet šedého HDP na pracovné miesta, pri ňom zjednodušene predpokladám, že oficiálne HDP  vytvorili oficiálne zamestnaní, t.j. počet čiernych pracovných miest predstavuje počet oficiálne zamestnaných prenásobený podielom šedej ekonomiky z neohlásenej práce na HDP, a že dve tretiny šedej ekonomiky tvorí neohlásená práca.
HDP v mld. eur, štatistiky nezamestnanosti v tis.

Samozrejme, vôbec tým nechcem povedať, že všetci nezamestnaní pracujú na čierno. Nie všetku prácu na čiernom trhu vykonávajú totiž oficiálne nezamestnaní, práve naopak veľkú časť vykonávajú prisťahovalci, študenti, dôchodcovia, a iné skupiny ľudí, ktorí nie sú evidovaní ako nezamestnaní, prípadne čierna práca predstavuje sekundárny príjem popri oficiálnom zamestnaní. Aj preto som do tabuľky dodal posledný stĺpec populácia vo veku 15-64 rokov neaktívna na trhu práce. Zároveň je potrebné dodať, že výstupy tohto minimodelu sú závislé od presnosti spomínanej štúdie a odhadu jej autorov, že za dve tretiny šedej ekonomiky je zodpovedná čierna práca, ktoré netvrdím že úplne zodpovedajú realite. Na demonštráciu toho, čo som tým chcel ukázať sú však dostačujúce.
Ukázať som tým chcel to, že dopyt po práci, teda reálny počet pracovných miest, a oficiálne vykonávaná práca sú dve odlišné veci. Keď si chce EÚ pred voličmi vylepšiť štatistiky, tak by sa mala zamerať na to, ako presunúť pracovné miesta zo šedej ekonomiky do oficiálnej ekonomiky. K tomu by im mohli pomôcť výsledky špeciálneho dotazníkového výskumu v rámci Eurobarometra, v ktorom sa dotazníkovou metódou pýtali ľudí pracujúcich na čierno okrem iného aj to, že aká je ich motivácia. Výsledky sú v nasledovnej tabuľke (respondenti mohli zaškrtnúť viac možností):

Ako je z neho vidno, najväčším negatívnym faktorom je daňové a odvodové zaťaženie práce, ktoré je možné hľadať minimálne za dôvodmi 1, 5, 6 a 8. Naopak ani zďaleka nehrá takú rolu ako mnohí tvrdia minimálna mzda, ktorú je možno hľadať za bodom 3 a s prižmúreným okom aj za bodom 6 (ostatne sedem krajín EÚ minimálnu mzdu celoplošne stanovenú nemá a taktiež majú nemalú mieru nezamestnanosti, takže rola minimálnej mzdy pri nezamestnanosti je z môjho pohľadu v mnohých krajinách preceňovaná). Ďalším problémom je byrokracia, ktorú je možné hľadať priamo za bodom 7 a v určitej miere aj za bodmi 2 a 6.
Čiže pokiaľ si chce EÚ vylepšiť štatistiky nezamestnanosti, tak je to úplne pokojne možné aj bez nepopulárneho znižovania minimálnej mzdy, stačí sa zamerať na zaťaženie práce (to môže byť presúvané napríklad na spotrebu), a v nemalej miere aj byrokraciu (licencie, regulácie...). Bohužiaľ, zaťaženie a aj byrokracia majú v Európe tendenciu skôr rásť, čo bude aj naďalej tlačiť viac práce mimo oficiálny trh.
Nič na tom nezmení ani posledný eurosummit, ten môže situáciu jedine zhoršiť. Vidím tak, že jediná vec, ktorá pri súčasnom politicko-ekonomickom rozpoložení eurozóny a ďalších krajín EÚ podporí konkurencieschopnosť a možno aj zamestnanosť, je pokračovanie znehodnocovania ich mien (ECB a aj BoE na tom intenzívne pracujú), ktoré za predpokladu, že to nebude robiť zahraničie rovnako šialeným tempom (čo vôbec nie je isté), vylepší konkurencieschopnosť na zahraničných trhoch, a podporí aj míňanie štátov, ktorým zmaže časť dlhov. To bude ale len ďalším okradnutím občanov infláciou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára