O dobrých a zlých bankách...

Schyzofrénia politikov narastá na nebývalé úrovne. Na jednej strane všade možne vyhlasujú, že za krízu môžu banky, lebo hore-dole požičiavali, a na druhej strane od nich chcú, aby domácnostiam, firmám a vládam požičiavali ešte viac a ešte lacnejšie. Banky sú teda podľa nich zlé, keď nepožičiavajú, alebo požičiavajú za vysoké úroky, a zlé sú aj vtedy, keď ich želania vyslyšia a požičajú za lacno, a peniaze sa im časom nevrátia, a vlády sa ich rozhodnú z peňazí daňových poplatníkov sanovať. Pri takomto mentálnom nastavení nielen politikov naprieč celým spektrom, ale drvivej väčšiny spoločnosti, je dlhová kríza logickým vyústením, a kým sa toto nastavenie nezmení, tak jej koniec je v nedohľadne.

Áno, banky v systéme frakčného bankovníctva a nekrytých peňazí sú z môjho pohľadu zlé, ale nie z hore uvedených dôvodov, ale kvôli tomu, že kopú s politikmi za jeden tím, a vôbec to nie je ten tím, ktorý hrá v prospech bežných ľudí. Politici chcú rast HDP (ktorý aj napriek tomu, že o prosperite spoločnosti vypovedá len málo, je modlou dnešného centrálneho plánovania), aby si zaobstarali hlasy vo voľbách a biznis pre svojich sponzorov, a banky chcú zisk. Keďže rast HDP je funkciou dlhu (viď obrázok nižšie), ktorý tvoria banka, tak sa ich záujmy stretávajú.

Vývoj zmeny súčtu dlhu domácností a vlád a zmeny HDP v eurozóne

V súčasnom monetárnom systéme stojacom na frakčnom bankovníctve s minimálnymi rezervami, ktorý je vytvorený práve politikmi, ktorí chceli, aby banky čo najviac požičiavali (nezávisí na tom, či štátom, domácnostiam, alebo podnikovej sfére), môžu banky takmer neobmedzene uspokojovať dopyt po dlhu multiplikáciou peňazí, a pri neustálej expanzívnej politike centrálnych bánk tak nám už desaťročia objem dlhu narastá, a to aj v pomere k HDP. Banky nemajú dôvod správať sa zodpovedne, keďže v prípade potreby likvidity im centrálna banka požičia koľko potrebujú a v prípade strát do nich štát naleje nový kapitál.

Multiplikáciou peňazí sa ale skutočné hodnoty nevytvárajú, na svete nie je viac zdrojov, a tak nám rastú ceny a nakujú sa bubliny. Politici a bankári sú ale spokojní, tí prví majú svoj rast HDP, hlasy, a zákazky pre sponzorov, a inflácia, ktorú mulitiplikácia peňazí vytvára, praje práve bankárom, keďže sú to oni, ktorí vytvárajú nové peniaze a nakupujú aktíva skôr ako nové peniaze vyženú ich ceny nahor. Súčasný monetárny systém teda okrem toho že vytvára ekonomické nerovnováhy, prerozdeľuje zdroje v spoločnosti v prospech politikov a ich kamarátov a bankárov.

Praktickým príkladom symbiózy štátu a bánk je súčasná situácia v Španielsku, kde sa idú za asistencie slovenských daňových poplatníkov nalievať peniaze do menších bánk, ktoré ani nie sú na zozname G-20 systémovo dôležitých bánk, ktorých pád by mal podľa tvorcov tohto zoznamu potenciál položiť globálny finančný sektor. Jeden z hlavných dôvodov tohto kroku je ten, že pokiaľ by tieto banky straty z realitných úverov nerozchodili, tak by nemal kto nakupovať španielsky dlh, ktorého sa zahraničné banky (na grafe dole ľavá os) zbavujú, a naopak ho nakupujú španielske banky (pravá os).  Obrázok dole dáva taktiež odpoveď na to, odkiaľ berú španielske banky, ktorým nikto nechce požičať na medzibankových trhoch peniaze na nákup týchto dlhopisov – požičiavajú si na to od ECB. Výrazne týmto nákupom pomohli trojročné neobmedzené tendre ECB za fixný jednopercentný úrok (LTRO)

Vývoj španielskych dlhopisov v súvahách španielskych a nešpanielskych bánk

Výsledkom tohto celého divadielka je teda to, že vďaka eurovalu a ECB bude môcť naďalej fungovať symbióza španielskych neživotaschopných bánk, ktoré zarábajú na úrokovom diferenciáli medzi pôžičkami od ECB a výnosmi zo španielskych dlhopisov, a španielskych politikov, ktorí môžu naďalej riadiť insolventý štát. A Španielsko nie je ojedinelý prípad, je to tak všade na svete.

Toto spojenie medzi politikmi a bankami je možné prestrihnúť len komplexnou reformou monetárneho systému, ktorý by mal po novom umožniť vytvoriť len toľko dlhu, koľko sa usporí. Bohužiaľ, vôľa po nízkych úrokoch a nadmernom štátnom míňaní, ktoré sa nefinancuje z daní, ale z inflácie, je tak hlboko zakorenená v súčasnej spoločnosti, že reformu monetárneho systému zjavne môže priniesť len jeho zrútenie sa. 

Zverejnené 18.6.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-56184170-o-dobrych-a-zlych-bankach-span-class-koment-komentar-dna-span)

TA3 Hosť v Štúdiu: O znížení ratingu pre Španielsko a Cyprus

http://www.ta3.com/clanok/1000789/host-v-studiu-kamil-boros-o-zlom-ratingu-pre-cyprus-a-spanielsko.html

TA3 Hosť v štúdiu: O úvere pre Španielsko

http://www.ta3.com/clanok/1000520/host-v-studiu-kamil-boros-o-situacii-v-spanielsku.html

Euro nie je príčinou dlhovej krízy, len jej príchod urýchlilo

Keď za niečo môžeme viniť euro, tak je to vytvorenie bez inflácie neodstrániteľných nerovnováh medzi krajinami vo vnútri eurozóny, a s prižmúreným okom aj za súčasný politický bodrel v eurozóne, ale viniť ho za dlhovú krízu je trochu silné kafe.

Dôvody dlhovej krízy treba hľadať niekde ďaleko hlbšie, a to v konštrukcii celého monetárneho systému, ktorý do nej musí logicky vyústiť. Bez manipulácie s množstvom obeživa môže vzniknúť len toľko dlhu, koľko je v ekonomike úspor. Pokiaľ domácnosti, ktoré sú hlavným zdrojom úspor, sporia viac, tak je k dispozícii viac úspor na dlh (samozrejme časť z nich ide do akcií, alebo alternatívnych investícií ako sú komodity, nehnuteľnosti...), a prirodzená úroková miera tak klesá. Naopak, pokiaľ sa začne každý zadlžovať a úspor ubúda, tak s dostupnosťou dlhu prirodzená úroková miera rastie a týmpádom a s ňou klesá množstvo subjektov, ktoré sú schopné pri vyšších úrokoch sa zadlžiť. Tento proces, ktorý by zabezpečili vysoké bankové rezervy ale dnes nefunguje, a v praxi to vyzerá tak, že každý (štáty, domácnosti, podniková sféra) je zadlžený a úrokové sadzby sú aj napriek prežratým úsporám na minime.

Naopak, dnes banky držia z vkladov len minimálne rezervy (napr. eurozóna 1 %, USA 0-10 %), čo im umožňuje zvyšné prostriedky nad túto hranicu požičať, teda vytvárajú nový dlh. To by samo o sebe nebola až taká katastrofa, keby sme nemali centrálne banky, ktoré môže svojvoľne skrz operácie na voľnom trhu (to slovné spojenie voľnom trhu je v tomto prípade skôr ironické, keďže sadzby stanovuje centrálna banka a nie trh), posúvať trhovú sadzbu nadol. Čím je táto úroková sadzba nižšie, tak tým je v ekonomike viac subjektov, ktoré splnia požiadavky bonity, a keďže banky môžu s minimálnym obmedzením multiplikovať vklady, tak tento vyšší dopyt po dlhu nie je problém uspokojiť. O likviditu sa banky obávať nemusia, pretože v prípade, že by nemali z dôvodu nesúladu splatnosti aktív a pasív (ich záväzky väčšinou krátkodobé a pohľadávky dlhodobé) na vyplácanie záväzkov, tak im centrálna banka požičia, a tak môžu veselo úverovať.

A práve možnosť takmer neobmedzene uspokojovať záujem o nový dlh, ktorého praktickým prejavom sú napríklad všadeprítomné reklamy na najvýhodnejšie hypotéky, je kameňom úrazu. A to z toho dôvodu, že multiplikáciou peňazí, teda papierikov, mincí, jednotiek a núl, nevznikne nové bohatstvo, len sa skrz infláciu inak prerozdelí. A to do sektorov, ktoré sú novým dlhom podporované, cez dlh domácností je to predovšetkým realitný sektor, a cez verejný dlh sú to odvetvia, ktoré sa štát vo „verejnom záujme“ (ktorý je každé štyri roky iný), rozhodne podporovať. Problém je v tom, že to je pyramídová hra, ktorá je závislá od neustáleho prísunu nového dlhu, ktorý drží tieto investície v týchto sektoroch pri živote. Keď sa spomalí prísun dlhu, tak skolabuje tak realitný trh, ako aj štátom podporované sektory. Tieto situácie centrálne banky už desaťročia riešia tým, že ešte viac znížia trhovú úrokovú sadzbu, aby rozšírili objem bonitných subjektov a týmpádom aj dlhu, a k pyramíde sa tak pristavalo ďalšie poschodie. V súčasnosti sme ale narazili na bariéru, úrokové sadzby sú už pomaly na nule a bonitných subjektov s rastúcim zadlžením rapídne ubúda, a keďže bonita tak štátov ako aj domácností je zhora obmedzená, tak sa v niektorých krajinách nedarí pristavať k pyramíde ďalšie poschodie, aby sa tieto investície udržali pri živote.

Táto podpora vybraných sektorov, keďže je umelá, je sprevádzaná nižším úžitkom na investované euro, súčet dlhu domácností a vlád tak rastie rýchlejšie ako HDP. A keď sa pyramída začne rúcať, tak s ňou klesne aj HDP, ale pomer dlhu k HDP má v takom prípade naopak skôr tendenciu rásť. A tak súčet dlhu domácností a štátov k HDP je mimoriadne ťažké, keď nie nemožné, dostať na klesajúcu trajektóriu. Dlh a HDP sú totiž pri súčasných deformáciách ako dve spojené nádoby, keď ich začneme vypúšťať, tak hladina klesne v oboch nie len v jednej. A práve toto je primárnym problémom v eurozóne, a nie euro. Tento proces sa deje aj v ďalších krajinách, dokonca v ešte väčšej miere. Súčet dlhu domácností a vlád k HDP rastie v popredných ekonomikách každým rokom a nič nenasvedčuje tomu, že by mal prestať. Tento vývoj súčtu dlhu domácností a vlád k HDP pre eurozónu, USA, Britániu a Japonsko (to som musel kvôli ďaleko strmšej krivke prehodiť na pravú os), ktoré spolu predstavujú zhruba 52 % svetového HDP, je zobrazený na nasledujúcom grafe. Od roku 2008 (v Japonsku už dve dekády) ho ťahá predovšetkým komponent verejného dlhu, ten však taktiež nemôže rásť do nekonečna a jeho vyústením je dlhová kríza.

V eurozóne, kde je tento pomer zo sledovaných krajín najnižší, bol však tento proces bol urýchlený tým, že v rámci nej niektoré krajiny (minimálne Grécko, Portugalsko a Španielsko) nemajú možnosť devalvovať  svoje meny a získať tak späť konkurencieschopnosť, ktorú stratili nafukovaním miezd na dlh, a naštartovať rast.  Druhá alternatíva - sfukovanie domácich miezd je mimoriadne ťažká (síce napríklad Pobaltie po svojej realitnej bubline ukázalo, že nie to pri fixnom kurze nie je nemožné, je ale potrebné dodať, že verejný dlh pobaltských krajín v tom čase bol minimálny), keďže to jednak vyvoláva sociálne nepokoje a zároveň aj spôsobuje hlboký ekonomický pokles, ktorý ešte viac prehlbuje deficity a zvyšuje dlh k HDP. Druhým problémom eurozóny, je že ECB sa stále oficiálne zdráha byť veriteľom poslednej inštancie (neoficiálne to ale robí), ktorý by v prípade nezáujmu investorov o štátny dlh vytlačil peniaze a dlh nakúpil, FED, Bank of England, či Bank of Japan sa takejto úlohy nestránia, a tak sú ich veritelia zatiaľ pokojnejší. Skôr či neskôr to doľahne aj na nich, a dlhová kríza nebude fenoménom len eurozóny.

Zverejnené 7.6.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-56060620)