pondelok, 18. júna 2012

O dobrých a zlých bankách...


Schyzofrénia politikov narastá na nebývalé úrovne. Na jednej strane všade možne vyhlasujú, že za krízu môžu banky, lebo hore-dole požičiavali, a na druhej strane od nich chcú, aby domácnostiam, firmám a vládam požičiavali ešte viac a ešte lacnejšie. Banky sú teda podľa nich zlé, keď nepožičiavajú, alebo požičiavajú za vysoké úroky, a zlé sú aj vtedy, keď ich želania vyslyšia a požičajú za lacno, a peniaze sa im časom nevrátia, a vlády sa ich rozhodnú z peňazí daňových poplatníkov sanovať. Pri takomto mentálnom nastavení nielen politikov naprieč celým spektrom, ale drvivej väčšiny spoločnosti, je dlhová kríza logickým vyústením, a kým sa toto nastavenie nezmení, tak jej koniec je v nedohľadne.

Áno, banky v systéme frakčného bankovníctva a nekrytých peňazí sú z môjho pohľadu zlé, ale nie z hore uvedených dôvodov, ale kvôli tomu, že kopú s politikmi za jeden tím, a vôbec to nie je ten tím, ktorý hrá v prospech bežných ľudí. Politici chcú rast HDP (ktorý aj napriek tomu, že o prosperite spoločnosti vypovedá len málo, je modlou dnešného centrálneho plánovania), aby si zaobstarali hlasy vo voľbách a biznis pre svojich sponzorov, a banky chcú zisk. Keďže rast HDP je funkciou dlhu (viď obrázok nižšie), ktorý tvoria banka, tak sa ich záujmy stretávajú.

Vývoj zmeny súčtu dlhu domácností a vlád a zmeny HDP v eurozóne

V súčasnom monetárnom systéme stojacom na frakčnom bankovníctve s minimálnymi rezervami, ktorý je vytvorený práve politikmi, ktorí chceli, aby banky čo najviac požičiavali (nezávisí na tom, či štátom, domácnostiam, alebo podnikovej sfére), môžu banky takmer neobmedzene uspokojovať dopyt po dlhu multiplikáciou peňazí, a pri neustálej expanzívnej politike centrálnych bánk tak nám už desaťročia objem dlhu narastá, a to aj v pomere k HDP. Banky nemajú dôvod správať sa zodpovedne, keďže v prípade potreby likvidity im centrálna banka požičia koľko potrebujú a v prípade strát do nich štát naleje nový kapitál.

Multiplikáciou peňazí sa ale skutočné hodnoty nevytvárajú, na svete nie je viac zdrojov, a tak nám rastú ceny a nakujú sa bubliny. Politici a bankári sú ale spokojní, tí prví majú svoj rast HDP, hlasy, a zákazky pre sponzorov, a inflácia, ktorú mulitiplikácia peňazí vytvára, praje práve bankárom, keďže sú to oni, ktorí vytvárajú nové peniaze a nakupujú aktíva skôr ako nové peniaze vyženú ich ceny nahor. Súčasný monetárny systém teda okrem toho že vytvára ekonomické nerovnováhy, prerozdeľuje zdroje v spoločnosti v prospech politikov a ich kamarátov a bankárov.

Praktickým príkladom symbiózy štátu a bánk je súčasná situácia v Španielsku, kde sa idú za asistencie slovenských daňových poplatníkov nalievať peniaze do menších bánk, ktoré ani nie sú na zozname G-20 systémovo dôležitých bánk, ktorých pád by mal podľa tvorcov tohto zoznamu potenciál položiť globálny finančný sektor. Jeden z hlavných dôvodov tohto kroku je ten, že pokiaľ by tieto banky straty z realitných úverov nerozchodili, tak by nemal kto nakupovať španielsky dlh, ktorého sa zahraničné banky (na grafe dole ľavá os) zbavujú, a naopak ho nakupujú španielske banky (pravá os).  Obrázok dole dáva taktiež odpoveď na to, odkiaľ berú španielske banky, ktorým nikto nechce požičať na medzibankových trhoch peniaze na nákup týchto dlhopisov – požičiavajú si na to od ECB. Výrazne týmto nákupom pomohli trojročné neobmedzené tendre ECB za fixný jednopercentný úrok (LTRO)

Vývoj španielskych dlhopisov v súvahách španielskych a nešpanielskych bánk


Výsledkom tohto celého divadielka je teda to, že vďaka eurovalu a ECB bude môcť naďalej fungovať symbióza španielskych neživotaschopných bánk, ktoré zarábajú na úrokovom diferenciáli medzi pôžičkami od ECB a výnosmi zo španielskych dlhopisov, a španielskych politikov, ktorí môžu naďalej riadiť insolventý štát. A Španielsko nie je ojedinelý prípad, je to tak všade na svete.

Toto spojenie medzi politikmi a bankami je možné prestrihnúť len komplexnou reformou monetárneho systému, ktorý by mal po novom umožniť vytvoriť len toľko dlhu, koľko sa usporí. Bohužiaľ, vôľa po nízkych úrokoch a nadmernom štátnom míňaní, ktoré sa nefinancuje z daní, ale z inflácie, je tak hlboko zakorenená v súčasnej spoločnosti, že reformu monetárneho systému zjavne môže priniesť len jeho zrútenie sa. 


1 komentár: