Euro nie je príčinou dlhovej krízy, len jej príchod urýchlilo

Keď za niečo môžeme viniť euro, tak je to vytvorenie bez inflácie neodstrániteľných nerovnováh medzi krajinami vo vnútri eurozóny, a s prižmúreným okom aj za súčasný politický bodrel v eurozóne, ale viniť ho za dlhovú krízu je trochu silné kafe.

Dôvody dlhovej krízy treba hľadať niekde ďaleko hlbšie, a to v konštrukcii celého monetárneho systému, ktorý do nej musí logicky vyústiť. Bez manipulácie s množstvom obeživa môže vzniknúť len toľko dlhu, koľko je v ekonomike úspor. Pokiaľ domácnosti, ktoré sú hlavným zdrojom úspor, sporia viac, tak je k dispozícii viac úspor na dlh (samozrejme časť z nich ide do akcií, alebo alternatívnych investícií ako sú komodity, nehnuteľnosti...), a prirodzená úroková miera tak klesá. Naopak, pokiaľ sa začne každý zadlžovať a úspor ubúda, tak s dostupnosťou dlhu prirodzená úroková miera rastie a týmpádom a s ňou klesá množstvo subjektov, ktoré sú schopné pri vyšších úrokoch sa zadlžiť. Tento proces, ktorý by zabezpečili vysoké bankové rezervy ale dnes nefunguje, a v praxi to vyzerá tak, že každý (štáty, domácnosti, podniková sféra) je zadlžený a úrokové sadzby sú aj napriek prežratým úsporám na minime.

Naopak, dnes banky držia z vkladov len minimálne rezervy (napr. eurozóna 1 %, USA 0-10 %), čo im umožňuje zvyšné prostriedky nad túto hranicu požičať, teda vytvárajú nový dlh. To by samo o sebe nebola až taká katastrofa, keby sme nemali centrálne banky, ktoré môže svojvoľne skrz operácie na voľnom trhu (to slovné spojenie voľnom trhu je v tomto prípade skôr ironické, keďže sadzby stanovuje centrálna banka a nie trh), posúvať trhovú sadzbu nadol. Čím je táto úroková sadzba nižšie, tak tým je v ekonomike viac subjektov, ktoré splnia požiadavky bonity, a keďže banky môžu s minimálnym obmedzením multiplikovať vklady, tak tento vyšší dopyt po dlhu nie je problém uspokojiť. O likviditu sa banky obávať nemusia, pretože v prípade, že by nemali z dôvodu nesúladu splatnosti aktív a pasív (ich záväzky väčšinou krátkodobé a pohľadávky dlhodobé) na vyplácanie záväzkov, tak im centrálna banka požičia, a tak môžu veselo úverovať.

A práve možnosť takmer neobmedzene uspokojovať záujem o nový dlh, ktorého praktickým prejavom sú napríklad všadeprítomné reklamy na najvýhodnejšie hypotéky, je kameňom úrazu. A to z toho dôvodu, že multiplikáciou peňazí, teda papierikov, mincí, jednotiek a núl, nevznikne nové bohatstvo, len sa skrz infláciu inak prerozdelí. A to do sektorov, ktoré sú novým dlhom podporované, cez dlh domácností je to predovšetkým realitný sektor, a cez verejný dlh sú to odvetvia, ktoré sa štát vo „verejnom záujme“ (ktorý je každé štyri roky iný), rozhodne podporovať. Problém je v tom, že to je pyramídová hra, ktorá je závislá od neustáleho prísunu nového dlhu, ktorý drží tieto investície v týchto sektoroch pri živote. Keď sa spomalí prísun dlhu, tak skolabuje tak realitný trh, ako aj štátom podporované sektory. Tieto situácie centrálne banky už desaťročia riešia tým, že ešte viac znížia trhovú úrokovú sadzbu, aby rozšírili objem bonitných subjektov a týmpádom aj dlhu, a k pyramíde sa tak pristavalo ďalšie poschodie. V súčasnosti sme ale narazili na bariéru, úrokové sadzby sú už pomaly na nule a bonitných subjektov s rastúcim zadlžením rapídne ubúda, a keďže bonita tak štátov ako aj domácností je zhora obmedzená, tak sa v niektorých krajinách nedarí pristavať k pyramíde ďalšie poschodie, aby sa tieto investície udržali pri živote.

Táto podpora vybraných sektorov, keďže je umelá, je sprevádzaná nižším úžitkom na investované euro, súčet dlhu domácností a vlád tak rastie rýchlejšie ako HDP. A keď sa pyramída začne rúcať, tak s ňou klesne aj HDP, ale pomer dlhu k HDP má v takom prípade naopak skôr tendenciu rásť. A tak súčet dlhu domácností a štátov k HDP je mimoriadne ťažké, keď nie nemožné, dostať na klesajúcu trajektóriu. Dlh a HDP sú totiž pri súčasných deformáciách ako dve spojené nádoby, keď ich začneme vypúšťať, tak hladina klesne v oboch nie len v jednej. A práve toto je primárnym problémom v eurozóne, a nie euro. Tento proces sa deje aj v ďalších krajinách, dokonca v ešte väčšej miere. Súčet dlhu domácností a vlád k HDP rastie v popredných ekonomikách každým rokom a nič nenasvedčuje tomu, že by mal prestať. Tento vývoj súčtu dlhu domácností a vlád k HDP pre eurozónu, USA, Britániu a Japonsko (to som musel kvôli ďaleko strmšej krivke prehodiť na pravú os), ktoré spolu predstavujú zhruba 52 % svetového HDP, je zobrazený na nasledujúcom grafe. Od roku 2008 (v Japonsku už dve dekády) ho ťahá predovšetkým komponent verejného dlhu, ten však taktiež nemôže rásť do nekonečna a jeho vyústením je dlhová kríza.

V eurozóne, kde je tento pomer zo sledovaných krajín najnižší, bol však tento proces bol urýchlený tým, že v rámci nej niektoré krajiny (minimálne Grécko, Portugalsko a Španielsko) nemajú možnosť devalvovať  svoje meny a získať tak späť konkurencieschopnosť, ktorú stratili nafukovaním miezd na dlh, a naštartovať rast.  Druhá alternatíva - sfukovanie domácich miezd je mimoriadne ťažká (síce napríklad Pobaltie po svojej realitnej bubline ukázalo, že nie to pri fixnom kurze nie je nemožné, je ale potrebné dodať, že verejný dlh pobaltských krajín v tom čase bol minimálny), keďže to jednak vyvoláva sociálne nepokoje a zároveň aj spôsobuje hlboký ekonomický pokles, ktorý ešte viac prehlbuje deficity a zvyšuje dlh k HDP. Druhým problémom eurozóny, je že ECB sa stále oficiálne zdráha byť veriteľom poslednej inštancie (neoficiálne to ale robí), ktorý by v prípade nezáujmu investorov o štátny dlh vytlačil peniaze a dlh nakúpil, FED, Bank of England, či Bank of Japan sa takejto úlohy nestránia, a tak sú ich veritelia zatiaľ pokojnejší. Skôr či neskôr to doľahne aj na nich, a dlhová kríza nebude fenoménom len eurozóny.

Zverejnené 7.6.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-56060620)