Kto financuje a kto zaplatí run na grécke banky?

Logickým krokom každého sporiteľa, či klienta banky pri riziku devalvácie meny, je vytiahnuť aspoň časť peňazí z bánk a kúpiť za ne aktívum, ktoré jeho peniaze voči tejto devalvácii aspoň čiastočne ochráni. Či už je to nehnuteľnosť, zlato, alebo keď to regulácie dovoľujú tak aj aktívum v cudzej mene je nepodstatné, tento proces je sprevádzaný poklesom vkladov v domácich bankách. Takejto situácii dnes čelí Grécko.

Úbytok vkladov v Gréckych bankách nie je nič nové, jedná sa o dlhodobejší trend, ktorý sa začal koncom roka 2009, kedy sa Grécko začalo dostávať do problémov. (viď. obrázok) Po gréckych voľbách, kedy sa ale hrozba vystúpenia krajiny z eurozóny a znehodnotenia úspor na bankových účtoch priblížila, udalosti nabrali na obrátkach a Gréci začali húfne vyberať peniaze z domácich bánk. Napríklad len v pondelok, 14. mája dosiahol denný odliv vkladov podľa gréckeho prezidenta 800 mil. eur, mesačný priemer od začiatku odlivu je pritom cca 2,5 mld. Marcový údaj hovorí, že vklady v Gréckych bankách dosiahli úroveň okolo 170 mld., či je o takmer 80 mld. menej ako tomu bolo na vrchole v roku 2009. Koľko je ich dnes, sa môžeme len domnievať, jedno je však isté, viac ich nie je.

Otázka znie, z čoho to Grécke banky vyplácajú? Banky majú dve interné možnosti ako to vyplatiť – likvidáciou aktív, alebo z kapitálu. Keďže ale v nefunkčnom systéme frakčného bankovníctva majú banky aktíva viazané dlhodobo a kapitál majú minimálny, tak svojpomocné vyplácanie vkladov pri zvýšenom záujme o ich likvidáciu nie je možné. A to nielen v gréckych bankách, ale po celom svete. A tak už ostáva už len možnosť zaobstarať si likviditu zvonku. Provou možnosťou je medzibankový trh, z neho sú už grécke banky ale dávno odstavené, lebo existuje len minimálna ochota im požičiavať, a tak prichádzajú na rad ako posledná inštancia centrálne banky.

Štandardným nástrojom na poskytovanie likvidity bankám v eurosystéme sú refinančné operácie ECB. Tie boli kedysi obmedzené, dnes si už ale od ECB môžu banky požičať toľko, koľko potrebujú, a to dokonca až na 3 roky (do roku 2008 to bolo maximálne na 3 mesiace). Určité obmedzenie však existuje, banky totiž musia do ECB založiť kolaterál, teda zábezpeku, ktorá v prípade platbyneschopnosti banky v prospech ECB prepadne (v praxi je to len divadielko, pretože mnoho bánk spláca staré úvery ECB novými, a k žiadnym iným sa nedostane, o ich solventnosti teda nemôže byť reč). No a tu narážajú grécke banky na obmedzenie, keďže im pri klesajúcej bonite došli aktíva, ktoré môžu v ECB založiť.

Eurosystém ale myslí na všetko, a pre takýto prípad existuje mechanizmus ELA (emergency liquidity assistance, t.j. pomoc v podobe núdzovej likvidity), pri ktorom banky založením kolaterálu nižšej kvality, ktorý ECB pri refinančných operáciách neakceptuje, dostávajú likviditu od vlastnej centrálnej banky. Rozdiel medzi ELA a refinančnými operáciami je ten, že pri ELA riziko platbyneschopnosti dlžníka straty znáša centrálna banka, ktorá pôžičku poskytla, a nie celý eurosystém, t.j. centrálne banky podľa kapitálového kľúča v ECB ako je tomu pri refinančných operáciách.

Aby to bolo ešte viac zamotané, tak eurá na refinančné operácie a ELA (nielen) pre grécke banky nepochádzajú priamo od ECB, resp. Bank of Greece (BoG), ale od centrálnych bánk v eurosystéme s prebytkom likvidity (tie sú v súčasnosti štyri – nemecká, holandská, fínska a luxemburská, pričom nemecká Bundesbanka jej má s veľkým odstupom najviac). Z môjho pohľadu to funguje nasledovne. Začnem platobnou bilanciou a skrz ňu sa dostanem k vkladom. Za normálnych okolností sa financovali deficity platobných bilancií z medzibankových trhov. T.j. grécka banka si požičala peniaze od nemeckej banky, požičala to Grékovi, ktorý si za to kúpil nemecký exportný artikel, peniaze sa vrátili do Nemecka, kde sa vrátili do banky a tento kolobeh pokračoval ďalej. Potom ale ako zmrzol medzibankový trh, tak banky tieto deficity začali financovať inak, nemecké banky prestali požičiavať bankám v Grécku (a aj ďalším v periférii) a vložili ich do Bundesbanky, tá ich následne skrz ECB požičala BoG, ktorá ich cez refinančné operácie a neskôr aj cez ELA poskytla gréckym bankám.

Ten istý proces prebieha aj pri súčasnom odlive peňazí z gréckych bánk do nemeckých, z ktorých sa potom cez centrálne banky vrátia späť do gréckych bánk, ktoré z nich vyplácajú ďalšie výbery. Tento proces úplne zjednodušene zobrazuje nasledovná schéma, čierne šípky ukazujú tok peňazí kým fungovali medzibankové trhy, červené v súčasnosti, kedy nefungujú a grécke banky zažívajú odliv vkladov. (V tejto schéme nenájdete kolobeh peňazí na financovanie vládneho dlhu, to by tam bolo tých šípok ďaleko viac a musel by pribudnúť euroval)

Pozrime sa ale, čo sa deje v súvislosti s týmito transakciami v súvahách centrálnych bánk. Bundesbanke vzniká pohľadávka voči eurosystému a BoG záväzok voči eurosystému. Tieto účty sa nazývajú aj záväzkami/pohľadávkami voči zúčtovaciemu systému TARGET2, o ktorom sa v posledných mesiacoch vzhľadom nárast nerovnováh práve v dôsledku nárastu používania refinančných operácií a ELA ostro diskutuje. Viď nasledovný obrázok prebratý z Wikimédie:

Hoci sú kvôli silnej účasti na dvoch trojročných neobmedzených tendroch (LTRO) záväzky Španielska a Talianska v rámci TARGETu ďaleko vyššie ako grécke, ostaneme pri Grécku. A to z toho dôvodu, že tieto nerovnováhy nepredstavujú problém až do okamihu, kým niekto z eurozóny nevystúpi. A toto riziko je v súčasnosti predovšetkým na strane Grécka.

K marcu boli záväzky Grécka v rámci TARGET2 na úrovni 103,7 mld. eur. Pri súčasnom rune na grécke banky (t.j. masovom výbere vkladov), ale táto suma bude narastať, a to predovšetkým kvôli nárastu využívania ELA, keďže do ECB grécke banky už nemajú čo založiť, aby od nej dostali cash. ELA však takisto má svoje obmedzenia, čím menej kvalitné aktívum do nej banky založia, tak tým väčší haircut na neho dostanú, t.j. dostanú za jeho nominálnu hodnotu menej peňazí. Všetky svoje aktíva teda grécke banky výmenou za cash v pomere 1:1 skrz ELA do BoG prehodiť do nemôžu, v praxi sa tento pomer skôr približuje k 0,5:1. Podľa analýzyJPMorgan ostáva gréckym bankám kolaterál ešte v hodnote zhruba 65 mld. eur. Grécke banky sú teda schopnú zvládnuť odliv vkladov vo výške ešte cca. 65 mld. eur, pokiaľ sa tandem ECB/BoG nerozhodne znížiť haicut na kolaterál, alebo nevymyslí nový spôsob ako gréckym bankám požičať ešte viac. (čo pri množstve výnimiek, ktoré v posledných rokoch narobili, nie je vylúčené). Záväzky Grécka v TARGET2 teda majú pokiaľ máme veriť odhadom JPMorgan za súčasných podmienok strop niekde na úrovni 170 mld. eur, čo predstavuje aj prípadnú maximálnu stratu pre eurosystém. Zaujímavé bude sledovať, čo sa udeje, pokiaľ to dosiahne týchto úrovní, pretože bez ďalších peňazí grécke banky nebudú mať z čoho vyplácať odchádzajúce vklady. A kým bude nad Gréckom visieť riziko vystúpenia z eurozóny, tak bude odliv vkladov narastať.

Na prvú otázku z nadpisu, kto financuje tieto záväzky, ktorých najnovší rast bude súvisieť s runom na grécke banky, sme už odpovedali. Je to predovšetkým Bundesbanka (a v malej miere aj ďalšie tri centrálne banky s prebytkovou likviditou). Kto ich v prípade nesplatenia zatiahne, je ale druhá vec. Pokiaľ by Grécko vystúpilo z eurozóny a grécka centrálna banka by sa rozhodla neplniť záväzky voči eurosystému naakumolované skrz TARGET 2, tak by sa straty rozpočítali na centrálne banky v eurosystéme podľa kapitálového kľúča ECB. A to aj straty z ELA, za ktoré síce v prvom rade ručí grécka centrálna banka, pokiaľ by ale ona záväzky neplnila, tak to celé padne na eurosystém.

Následné scenáre vidím tri:

•          Eurosystém a BoG sa budú tváriť že nič, a centrálne banky s prebytkom likvidity budú dookola požičiavať BoG na splatenie predošlého záväzku voči nim, a eurosystém tieto pohľadávky odpisovať nebude.
•          Eurosystém tieto pohľadávky odpíše a straty sa rozpočítajú medzi jednotlivé centrálne banky. Tie centrálne banky, ktoré sa dostanú s kapitálom do mínusu, budú hospodáriť s negatívnym kapitálom.
•         Eurosystém tieto pohľadávky odpíše a straty sa rozpočítajú medzi jednotlivé centrálne banky. Tie centrálne banky, ktoré sa dostanú s kapitálom do mínusu, budú rekapitalizované.

Za najmenej reálnu považujem tretiu možnosť, a za najreálnejšiu druhú, pochybujem, že pri súčasných dlhových problémoch sa bude ešte viac tlačiť na pílu a zadlžovať sa na rekapitalizáciu centrálnych bánk. Sanovanie TARGETu 2 priamo z rozpočtov je teda z môjho pohľadu nepravdepodobné, riziko skôr vidím v precedense pre negatívny kapitál centrálnych bánk, alebo nepriznávanie strát, a prípadné inflačné konsekvencie a morálny hazard, pokiaľ by sa takéto riešenie problémov malo stať pravidlom.

Zverejnené 24.5.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-55904960-kto-financuje-a-kto-zaplati-run-na-grecke-banky)