štvrtok, 16. augusta 2012

Po stimuloch ostanú len zlé investície a kopa dlhu (British Edition)


Trh s bývaním je ideálny nástroj pre politikov na kupovanie si hlasov. Jednak je kúpa nehnuteľnosti pre mnohé domácnosti najvyšším výdavkom v živote, a zároveň opticky zvyšujú ekonomický rast. A tak je samozrejme podľa nich celospoločensky žiaduce, aby bol tento sektor stimulovaný. (tak ako milión ďalších sektorov od poľnohospodárstvo najnovšie až po šport, lebo poniektorí majú málo medailí z olympiády).

Keď nachvíľu odignorujeme realitu a uveríme, že centrálne banky sú nezávislé od politikov (ktorí centrálnych bankárov nominujú), ktorí teda nemajú dosah na vývoj úrokových sadzieb, tak najbežnejšími nástrojmi štátu na stimuláciu hypotekárneho trhu sú garancie dlhu a bonifikácie hypoték. Teda nielen monetárne ale aj fiškálne stimuly na trhu s bývaním cieľujú vytváranie nového dlhu, ktorých dôsledkom vôbec nie je bývanie pre každého, ale rast cien, realitné bubliny a doživotní otroci pracujúci na splatenie hypotéky za predraženú nehnuteľnosť.

Najnovšie prekáža nízka aktivita na trhu s bývaním britskej vláde. Tá podľa Financial Times pripravuje nové stimuly, ktoré by mali podporiť trh s bývaním za použitia vládnych peňazía garancií. Súdruhovia Británii sa ale zjavne zabudli pozrieť na pár grafov, ktoré ukazujú pravú príčiny problémov britského trhu s bývaním, a to je jeho nadmerná a nie nedostatočná stimulácia.

Boli to vo veľkej miere nízke sadzby Bank of England a následne aj hypotekárne sadzby, ktoré na prelome milénia výrazne klesli, a ktoré vyhnali dlh domácností nad úroveň 100 %, teda na úrovne vyššie než pri akých praskla bublina v Spojených štátoch.

Vývoj dlhu britských domácností k HDP (ľavá os, modrá) a priemerných hypotekárnych sadzieb (pravá os, zelená)

Zadlžovanie Britov v pomere k ich príjmom bolo výraznejšie ako v ďalších popredných krajinách, a v roku 2009 bolo s odstupom najvyššie spomedzi krajín G-7.

Podiel hypotekárneho dlhu na disponibilnom príjme domácností krajín G-7 v roku 2009


To samozrejme vytiahlo pri obmedzenej ponuke a bezproblémovému prístupu k novému dlhu ceny prudko nahor. A práve vysoké ceny, za ktoré nie sú Briti vo väčšej miere ochotní kupovať rezidenčné nehnuteľnosti, a nie nedostatok dopytu, sú problémom britského trhu s bývaním. Keď porovnáme vývoj na britskom a americkom trhu s bývaním, tak vidíme, že v USA ceny klesli ďaleko viac, a ešte stále to nie je dostatočne nízko, aby sa trh s bývaním rozbehol:

Vývoj britského Nationwide indexu (biela) a amerického Case/Shiller indexu cien rezidenčných nehnuteľnosťí (žltá)

A tak nečudo, že objem začatých stavieb sa stále pohybuje na mimoriadne nízkej úrovni, keď o ne pri súčasných cenách nie je záujem:

A to aj pri historicky najnižších úrokových sadzbách a likviditou zaplavenom finančnom systéme, pretože pri slabej ekonomickej aktivite a vysokej úrovni zadlženia je bonitných dlžníkov málo. Namiesto toho, aby britská vláda nechala padnúť ceny nehnuteľností na úrovne, kedy budú dostupné pre ľudí, a prirodzený dopyt by sa postaral o oživenie na trhu s bývaním, sa naopak snaží chrániť finančný sektor, ktorý by poklesom cien nehnuteľností najviac utrpel, a poskytnúť stimul do prestimulovaného odvetvia, ktorého marginálny efekt bude v porovnaní s negatívnymi dopadmi na verejné financie nízky, keďže nijako nezvýši finančnú dostupnosť bývania v Británii.

Tento nový britský plán zapadá do súčasnej celosvetovej schémy stimulovania prestimulovaných odvetví, ktorá ale nemôže dlhodobo fungovať, pretože každý stimul raz skončí, a keď skončí tak po ňom ostanú nerentabilné investície a kopa dlhu...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára