Posadnutosť rastom HDP zabíja ekonomiku

Monetárne zúfalstvo naberá po neúspešných štyroch rokoch skúšania všetkých možných „neštandardných opatrení“ na obrátkach. Tlačiarne v septembri opäť naštartovali FED a Bank of Japan, FED dokonca bez obmedzenia, čím sa pridali k Bank of England, ktorá svoj posledný stimul ohlásila v júli. ECB popri tom, že znížila v júli sadzby a úroky na vklady a som toho názoru, že ešte raz tak do konca roka učiní, a ohlásila v septembri neobmedzený nákup dlhopisov problémových krajín v prípade, že splnia náležité podmienky. Čínska centrálna banka People's Bank of China znižuje tak úrokové sadzby ako aj minimálne rezervy a švajčiarska centrálna banka SNB tlačí franky aby za ne nakupovala európske dlhopisy a oslabovala tak domácu menu. Toto je krátky súhrn toho, čo v súčasnosti popredné centrálne banky skúšajú, aby podporili či naštartovali rast HDP a to či už novým dlhom alebo nižšími nákladmi na jeho obsluhu.

Pozrime sa na to, čo v očiach centrálnych bánk HDP podľa rovnice kvantitatívnej teórie peňazí znamená:

MxV=P*Q

Kde M je množstvo peňazí v obehu, V je rýchlosť ich obehu, P je cenová hladina a Q je množstvo vyprodukovaných tovarov a služieb. Súčin cien a výstupov v ekonomike predstavuje HDP. Keďže peniaze sa do reálnej ekonomiky dostávajú ako dlh, tak si ju môžeme prepísať nasledovne:

 Dlh*rýchlosť obehu dlhu=HDP

Táto trojpísmenková veličina na pravej strane rovnice, pri ktorej celospoločenskej glorifikácii je v očiach obyvateľstva rozdiel medzi blahobytom a ekonomickou katastrofou hranica 0, je teda funkciou dlhu. Centrálne plánovanie môže dlhodobo na mierumilovnej báze fungovať len vtedy, keď je drvivá väčšina obyvateľov presvedčená o správnosti konečného cieľa, ku ktorému má spoločnosť smerovať. A taký tu máme, je to rast HDP. Podľa toho nám horeuvedená rovnica napovedá, že hlavným prostriedkom centrálneho plánovania rastu HDP je vytváranie dlhu. Rozkol v spoločnosti nepanuje v tomto cieli, ale v spôsoboch ako vytvárať dlh, ľavica preferuje priamo štátne zadlžovanie, pravica podporu zadlžovania súkromnej sféry.

Že toto nie sú len teoretické žvásty, ukazuje nasledovný graf medziročnej zmeny HDP a medziročného zadlženia verejnej a súkromnej sféry v eurozóne kde od roku 2002, odkedy existujú ucelené dáta, nerástlo nominálne HDP rýchlejšie ako dlh koncových spotrebiteľov, teda vlády a domácností, ani v jednom roku.

Až na aké úrovne sa záväzky domácností a dlh vlád v pomere k HDP v eurozóne dostali vďaka honbe za rastom HDP dostali, nám ukazuje nasledovná tabuľka:

Pozastavme sa ešte pri veličine V, teda rýchlosti obehu peňazí (dlhu), ktorej pokles priaznivci teórie pasce likvidity považujú za ukazovateľ toho, že ekonomické subjekty sedia na peniazoch a preto je potrebné ich „dať do pohybu“ zvýšením inflačnýchočakávaní. V je sám o sebe dosť bizarný parameter, ktorý sa nijako explicitne nemeria, akurát sa vypočítava ako podiel nominálneho HDP a množstva peňazí v obehu z hore uvedenej rovnice. V podstate ale znamená, že koľkokrát za určitý čas celkové množstvo peňazí v obehu zmení za protihodnotu majiteľa.

Z môjho pohľadu tento indikátor ale vypovedá viac o tom, odkiaľ ekonomické subjekty financujú svoje väčšie transakcie. A to či z úspor, alebo z dlhu. Zoberme si ako mieru množstva peňazí v obehu M2, do ktorej (v USA) okrem bankoviek, mincí a spadajú aj ďalšie relatívne rýchlo likvidné aktíva ako sporiace účty, menšie terminované účty a podiely v peňažných fondoch, a urobme si krátky príklad z amerického trhu s bývaním.

Zoberme si hypotetickú situáciu, kedy je HDP 1000000 USD a M2 je 500000 USD. Rýchlosť obehu peňazí je podľa rovnice V=HDP/M2 2. V prvom prípade si domácnosť kúpi dom za 2000 USD zo sporiaceho účtu, čo pošle HDP nahor o 2000 USD pri nezmenenom M2, rýchlosť obehu peňazí nám v takomto prípade vzrastie na 2,004 (1002000/500000). V druhom prípade, kedy domácnosť financuje tento nákup na dlh, nám naopak rýchlosť obehu peňazí klesne na 1,996 (1002000/502000). HDP je pritom v oboch prípadoch rovnaké.

Čiže súčasné spomalenie rýchlosti obehu peňazí je viac indikátorom toho, že domácnosti viac sporia a menej zadlžujú, ako toho, že z dôvodu nízkych inflačných, resp. deflačných očakávaní sedia na peniazoch. A to má logický dôvod –Ostaňme pri trhu s bývaním, kde od začiatku nového milénia, kedy FED výrazne zrazil sadzby nadol, tak domácnosti vo veľkom financovali nákupy domov novým dlhom (čo malo za následok rast M2 a pokles V), čo spôsobilo prudký rast ich cien. Po prasknutí bubliny teda ostal sektor domácnosti s vysokým zadlžením, nízkymi úsporami a ceny nehnuteľnosti aj napriek poklesu stále vysoké. Keďže na domy si pri týchto cenách mnohé domácnosti nezarobia a svojou bonitou sa neklasifikujú na vysoký úver, tak im neostáva nič iné len na „kúpu života“ sporiť, čo má za následok tak nízky rast M2 ako aj nízky V. Podobná situácia je aj v iných problémových sektoroch ekonomiky.

Pokusy nejakým spôsobom podporiť veličinu V  sú teda pri súčasných úrovniach zadlženia a cien odsúdené na neúspech. Výnimkou je z môjho pohľadu situácia, kedy by centrálne banky cielene znižovali úroveň zadlženia ekonomických subjektov, či už rozhadzovaním peňazí z vrtuľníka na splatenie dlhov, alebo vykúpením dlhu od bánk a jeho odpísaním..., M2 by za takých okolností malo ostať stabilné, keďže by v podstate šlo len o výmenu „darovaných“ peňazí za peniaze vytvorené ako dlh, ktoré by zanikli, pri nižšej miere zadlženia by boli ekonomické subjekty viac ochotné siahať na svoje úspory.

Takéto perverzné trh deformujúce proinflačné opatrenia ale zatiaľ žiadna centrálna banka našťastie nechystá, a tak celej spoločnosti ostáva jedinou možnosťou ako ukojiť obsesiu rastom HDP je vytváranie nového dlhu. Pri nafúknutých cenách v mnohých sektoroch, ktoré centrálne banky a vlády nechcú pustiť nadol, a vysokej úrovni zadlženia, budú ekonomické subjekty nútené vytvárať úspory a tak tento proces bude naďalej sprevádzaný nízkou rýchlosťou obehu peňazí, čo znamená, že väčšia časť HDP sa bude tvoriť z dlhu a nie z úspor a trend rýchlejšieho rastu dlhu ako HDP bude pokračovať. (samozrejme dlh vytvorený ako, M2 je len časťou celkového dlhu, k nemu si treba dopočítať aj priame financovanie dlhu skrz úspory, napr. cez dlhopisové fondy...)

Táto stratégia je však odsúdená na zánik, základná ekonomická logika sa dlhodobo oklamať nedá. Kapitál, teda zdroje, ktorú sú základom ekonomického rastu a prosperity spoločnosti, je možné vytvoriť len výrobou a inováciami, a nie novým dlhom, alebo nejakým umelým zvyšovaním parametra V v rovnici kvantitatívnej teórii peňazí. Presmerovávanie kapitálu do nerentabilných investícií skrz stimulačné opatrenia síce môže krátkodobo zvyšovať HDP. Praktickým následkom je ale napríklad postavenie bytového komplex za náklady, ktoré sa nevrátia. A keď príde čas splácania a realitná bublina praskne, a budovu následne zhabe banka, ktorá ju nebude chcieť predať aby nerealizovala účtovné straty, spoločnosť sa nestane bohatšou, akurát sa na to zbytočne minú vzácne zdroje, ktoré mohli byť využité k vytváraniu prosperity. A najbizarnejšie je na tom to, že keď sa vláda rozhodne ako v Írsku v snahe podporiť cenyrealít tieto domy duchov zdemolovať, tak HDP rastie nielen pri ich stavbe, ale aj pri ich búraní.

Desaťročia snahy politikov a centrálnych bankárov túto ekonomickú logiku ohnúť, dostal svet tam kde je teraz, ísť týmto trendom ešte viac na doraz je pre ekonomiku smrtiaca cesta.

Zverejnené 26.9.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-57637830-posadnutost-rastom-hdp-zabija-ekonomiku)