Prezident fiškálnych stimulov.
Asi tak by sa najvýstižnejšie dali zhrnúť prvé štyri roky prezidentovania
Baracka Obamu. Keď si odmyslíme prvých osem mesiacov v úrade, kedy sa ešte
realizoval Bushov rozpočet, tak sú jeho doterajšou vizitkou tri deficity nad
úrovňou 7 %
HDP a nárast zadlženia o viac ako 5 bil. dolárov. Cena týchto stimulov
však bola nižšia ako ich efekt. Pri ďaleko nižšom raste HDP ako dlhu sa jeho
úroveň k HDP prehupla cez 100 % a USA pod Obamovým kormidlom
naberá grécky kurz.
Na jeho obranu ale je potrebné
povedať, že proces deformácie ekonomiky dlhom, ktorý Obama priviedol do gréckej
dokonalosti, sa nezačal pri ňom. Na strane centrálnej banky to začal Greenspan,
ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov a potom aj začiatkom nového
tisícročia prudko znížil úrokové sadzby. Rovnako viacerí americkí politici
(najviac Clinton) prijímali opatrenia na sprístupnenie hypoték čoraz širšiemu
spektru obyvateľstva.
Táto kombinácia odštartovala
masové zadlžovanie domácností, ktoré nafúklo realitnú bublinu a jej prasknutie
následne odštartovalo korekciu ekonomickej aktivity. Namiesto toho, aby Obama
nechal ekonomiku skrz recesiu vyčistiť od nerentabilných investícií, tak začal
nahrádzať absenciu zadlžovania domácností zadlžovaním štátu, ktoré len vytvára ďalšie
nerentabilné investície. Vďaka tomu dostal krajinu do fiškálne neudržateľnej
situácie.
Do ďalšieho funkčného obdobia je možné
od Obamu pri jeho neochote pripustiť v USA recesiu očakávať pokračovanie tejto
politiky stimulovania ekonomickej aktivity deficitmi. Obama síce plánuje
postupne konsolidovať verejné financie, veľmi silno ale pochybujem, že sa mu
deficit podarí do konca volebného obdobia stiahnuť na úroveň 3 %
ako predpokladá posledný rozpočet.
Existujú totiž dva problémy,
ktoré tento cieľ nabúravajú. Po prvé látať ho Obama plánuje v značnej
miere vyššími daňami, s čím ale
nesúhlasia republikáni, ktorí majú aj po utorkových voľbách väčšinu
v Snemovni reprezentantov. Ďaleko väčším problémom je mylná
predstava že ekonomika bude pri tejto masívnej konsolidácii rásť solídnym
tempom. Že to tak nefunguje, ukazujú v súčasnosti hlboké recesie v európskych
krajinách, ktoré sú nútené stáčať nadol vysoké deficity. Najnovšie pred tým
varuje aj MMF. Na monetárnych a fiškálnych stimuloch totiž vyrástlo
množstvo nerentabilných investícií, ktoré bez nich nie sú schopné prežiť a pri
ich vypúšťaní sa začnú rúcať ako domček z kariet. Ich pokles tlačí spolu
s HDP nadol aj výber daní a deficity následne ostávajú otvorené
a dlh k HDP ďalej rastie. To, že sa v roku 2013 zastaví na
úrovni 106 %
je len Obamovo zbožné prianie.
Zverejnené 8.11.2012 v printe Hospodárskych Novín (pod pianom: http://hnonline.sk/slovensko/c1-58343410-barack-obama-bude-na-dlh-usa-prikratky)
Zaujímalo by ma čo si Kamil myslíš o pravdepodobnosti scenára pri ktorom USD stratí mnoho kúpnej sily behom krátkeho obdobia, následkom čoho sa spustí sada udalostí pri ktorej FED už nedokáže pomocou tlačenia peňazí znižovať úrokové sadzby, lebo veritelia si uvedomia že síce dostanú svoje doláre od USA nazad, ale kúpia si za ne len veľmi málo.
OdpovedaťOdstrániťA ak takýto scenár nastane, aká bude podľa vás reakcia ostatných krajín sveta? Budú sa ich centrálne banky "držať krok" s padajúcim dolárom, alebo nechajú svoje meny oproti doláru zhodnotiť.
Nepovažujem to za príliš pravdepodobné kým sa FED alebo nejakí politici nerozhodnú, že sa dlh musí zmazať inflačne. (nehovorím, že to ale nastať nemôže).
OdpovedaťOdstrániťV súčasnosti síce FED tlačí peniaze, aby stlačil nadol dlhodobé sadzby a umožnil tak nižšími nákladmi na refinancovanie dlhu viac míňať či investovať. Tento priestor pre rozširovanie US ekonomiky ale skončí keď dlhodobé sadzby narazia na dno.
Či bude potom ochotný FED prekročiť rubikon napr. požičiavaním priamo ľuďom alebo firmám alebo vykúpením dlhu a odpísaním, alebo či sa uspokojí s ekonomickou stagnáciou a neustále rastúcim štátnym zadlžením ako je to v Japonsku, teraz odhadnúť nedokážem. Pokiaľ si zvolí prvú možnosť, tak je scenár prudšieho oslabenia kúpnej sily dolára pravdepodobnejší. Skôr si myslím že by to mohlo byť 10-30 pct. a nie niečo úplne drastické.
Čo by robili centrálne banky potom je už úplne hypotetické, lebo je tam strašne veľa keby. Že ale aj tým najkorzervatívnejším centrálnym bankám menový kurz nie je ukradnutý, ukazuje švajčiarska centrálna banka SNB ktorá voči euru v minulom roku kurz zafixovala, takže pokiaľ sa všeobecný pohľad centrálnych bankárov nezmení tak nejaká snaha "znížiť" dosahy oslabenia dolára by tam tak pravdepodobne bola.