piatok 21. decembra 2012

pondelok 17. decembra 2012

Fiškálna konsolidácia pre začiatočníkov


Peniaze môžu vychádzať v neobmedzených množstvách z tlačiarní. Avšak zdroje, ktoré je možné si za ne kúpiť nepadajú z neba. Práve ignorovanie tohto faktu zo strany vlád a nadnárodných inštitúcií stojí za tým, že sa v posledných rokoch naplnilo minimum ekonomických prognóz. Tieto inštitúcie stále prognózujú rast, ktorý mal prísť podľa nich včera na zajtra. A keď bude zajtra, tak nám povedia že lepšie bude až pozajtra...

Deficitné hospodárenie štátu znamená, že verejná správa minie viac zdrojov, ako vyberie na daniach a poplatkoch. Pokiaľ by štát nemal moc v prípade potreby zvyšovať dane, vytlačiť si peniaze alebo v extrémnom prípade znárodňovať, tak by si v žiadnom prípade v trhovom prostredí požičať toľko ako si požičiava od súkromnej sféry nemohol, pretože by bol výrazne menej bonitný. Práve vďaka tomuto deficitnému hospodáreniu v ekonomike vznikli investície, ktoré by pri vyrovnanom hospodárení verejnej správy buď nevznikli vôbec alebo by boli nižšie, pretože by si na seba nedokázali zarobiť.

Čo sa týka viditeľných investícií, bavíme sa napríklad o stratovom štátnom podniku, o podniku, ktorý vyrástol len vďaka investičným stimulom, o spoločnosti stavajúcej športoviská, o fast-foode v budove štátneho úradu trpiacom prezamestnanosťou, alebo aj o súkromných vysokých školách, ktorých biznis modelom je dodávanie titulov pre zvyšovanie tabuľkových platov. Tých neviditeľných, ktoré sú dôsledkom ďalšieho reťazca toku týchto prostriedkov, môže byť dokonca viac.

V rozumnej miere síce môže pri súčasnom nastavení monetárneho systému takýto model fungovať dlhodobo, a to v prípade, že deficity sú zhruba niekde na úrovne inflácie, ktorá približne o rovnaký diel ako je deficit zníži štátny dlh k HDP. A to vďaka tomu, že štát ako dlžník bude musieť splatiť menej zdrojov než si požičal. Zaplatia to však sporitelia, ktorí si za odložené peniaze budú môcť nakúpiť menej. Pokiaľ to ale politici prestrelia a dlhodobo hospodária s vyššími deficitmi než je inflácia, a ochota požičať im sa vytratí, tak je problém na svete a pre obnovu dôvery veriteľov je potrebné dieru znižovať.

A teraz sa pozrime, aký vplyv na produktivitu investícií má konsolidácia na príjmovej a výdavkovej strane. Konsolidácia na príjmovej stránke znamená odoberanie zdrojov zo súkromnej sféry, kde sú tieto zdroje alokované podľa preferencií jednotlivcov. Tým pádom majú investície ďaleko väčšiu šancu na seba si zarobiť ako keď o nich rozhoduje niekto, kto pri tom neriskuje vlastné zdroje. Teraz sa vôbec nebavíme o podpore pre sociálne slabších, ale o ďalších výdavkoch štátu, ktoré sa následne či už priamo alebo nepriamo použijú na sanovanie tých menej produktívnych investícií, ktoré si na seba bez deficitu zarobiť nedokážu.

Keď sa zvýšia dane (odvody, poplatky), tak súkromnej sfére klesne spotreba a investície. V akom pomere, závisí od toho, či sú viac zdaňovaní bežní ľudia, tí lepšie zarábajúci, alebo firmy. Pokiaľ sa zníži v dôsledku konsolidácie spotreba súkromnej sféry, tak napríklad bude môcť aj naďalej zarábať podnikateľ na predraženej štátnej zákazke alebo fast-food v budove zbytočného štátneho úradu na úkor maloobchodu niekde v meste. Namiesto zaniknutého pracovného miesta v maloobhochode sa udrží pracovné miesto v stavebnej firme sponzora alebo vo fast-foode, bude to ale za nižší pomer ceny k výkonu, čo je pre spoločnosť ako celok menej prospešné. Pretože spoločnosť je tým bohatšia, čím viac potrebných!!! výrobkov a služieb dokáže pre svojich členov vytvoriť pri daných vstupoch.

Pokiaľ sa znížia investície, či už skrz nižšie úspory alebo nižší zisk v podnikovej sfére na úkor niekoho kto pri zamestnaní jedného stroja a dvoch ľudí dokáže vyrobiť 15 výrobkov a štát tieto zdroje bude aj naďalej dávať niekomu, kto pri zhodných vstupoch dokáže vyrobiť 11 výrobkov alebo 15 s nižšou kvalitou, tak je to opäť pre spoločnosť strata. Pokiaľ by dokázal vyprodukovať to čo ten prvý, na úkor ktorého zdroje dostane, tak by štátnu podporu nepotreboval a uživil sa sám. A opäť sme pri nižšej produktivite a strate pre spoločnosť.  

Naopak, pokiaľ prebieha konsolidácia na strane výdavkov, tak tento proces prebieha opačne. Produktívnejšie investície, ktoré by dodatočným zaťažením zanikli v súkromnej sfére, sa udržia, a to na úkor tých menej produktívnych.
Z dlhodobého hľadiska práve preto lepšie, keď konsolidácia prebieha predovšetkým na výdavkovej stránke, pretože práve produktívne využívanie zdrojov a nie ich prežieranie je kľúčom k prosperite. Z krátkodobého hľadiska je ale logické, že sa štát pokúša udržať to čo samo neprežije pri živote, pretože to je voličmi viditeľné. Prípadné krachy menších spoločností alebo nižšie investície v súkromnej sfére, ktoré sú dôsledkom odoberania zdrojov zo súkromnej sféry až tak viditeľné nie sú.  Je ale možné konsolidovať tak, aby to na ekonomiku nemalo okamžitý negatívny dopad, či už skrz likvidáciu produktívnych alebo neproduktívnych investícií?

Áno je. Keď zoberiete súkromnej sfére zdroje, menej šetrí a menej investuje, je to negatívne pre ekonomiku. Keď štát prepustí ľudí, zníži platy, alebo vypustí podporu pre podniky, ktoré sa následne dostanú do problémov, taktiež to negatívne dolieha na ekonomickú aktivitu. Ale pokiaľ štát vypustí tie výdavky, ktoré sa vracajú do súkromnej sféry a nie sú použité na spotrebu, ale vytvárajú sa úspory, tak takouto formou ekonomika neutrpí ani z krátkodobého hľadiska. Tieto zdroje totiž tak či tak skončia v tom istom finančnom systéme a budú alokované tak, ako keby ich štát súkromnej sfére vôbec nezobral. A to všetko s nižším deficitom. Bavíme sa tu o peniazoch od štátu pre ľudí, ktorí ich neminú ale následne napríklad vložia na účet, ako napríklad:
  • Sociálne dávky pre ľudí, ktorí ich absolútne nepotrebujú. Dobrú prácu v tomto smere odviedol INESS, ktorý niektoré takéto výdavky identifikoval v publikácii Ako znižovať výdavky v oblasti štátnej sociálnej podpory 
  • Neúmerne vysoké platy a bonusy pre politických nominantov a niektorých štátnych úradníkov.
  • Predražené štátne zákazky

Samozrejme, len v málo krajinách je možné týmto spôsobom zatvoriť celú dieru, každopádne je ale možné týmto smerom k tomu dopomôcť. Predraženým štátnym zákazkám a vysokým platom pre nominantov sa síce je ťažké vyhnúť, to je o politickej kultúre a vo všeobecnosti aj o hospodárení s verejnými zdrojmi. Zoškrtať platy vyššie platených úradníkov a predovšetkým reformovať systém sociálnych dávok je ale možné. Každopádne keď sa chce, tak je možné aspoň čiastočne konsolidovať fiškálne neutrálne.

A z čoho budú vznikať nové investície, ktoré nahradia tie, ktoré pri fiškálne nie neutrálnej konsolidácii zaniknú či už na príjmovej alebo výdavkovej strane? Okrem inovácií a vyššej produktivity, ktoré sú doménou predovšetkým súkromnej sféry, sa na kapitálových trhoch uvoľnia pre súkromnú sféru zdroje, ktoré bude pri znižovaní deficitu v menšom odčerpávať štát. Tento proces samozrejme netrvá jeden deň a tak je nevyhnutné ekonomické spomalenie, prípadne recesia, kým si uvoľnené zdroje nájdu využitie. Tu je prúser pri krajinách, ktoré si požičiavali zo zahraničia a siahali na úspory v iných krajinách, pretože k týmto zdrojom sa dostane súkromný sektor ďaleko ťažšie. Práve preto majú Gréci, Portugalci či Španieli najväčší problém s konsolidáciou...

Zverejnené 17.12.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-58980250-fiskalna-konsolidacia-pre-zaciatocnikov-komentar)

pondelok 3. decembra 2012

Trojka má predposlednú šancu na omyl


Začne sa o odpise dlhov verejných veriteľov hovoriť po budúcoročných nemeckých voľbách?

Na posledných rokovaniach o ďalšej pomoci Grécku niečo smrdí. Kým niekedy stačilo jedno stretnutie na schválenie výrazných ústupkov či nových peňazí, tak tento krát sa museli predstavitelia Trojky na trikrát stretnúť, aby odsúhlasili ďaleko menejkontroverzný kokteil návrhov. Ten spočíva v:

  • Znížení úrokov na bilaterálne pôžičky o 100 bázických bodov
  • Znížení platieb poistného za pôžičky EFSF o 10 bázických bodov
  • Odklade platieb úrokov na pôžičky EFSF úrokov o 10 rokov a odklade splatnosti bilaterálnych pôžičiek a pôžičiek od EFSF o 15 rokov
  • Vrátení ziskov ECB, ktoré bude realizovať na gréckych dlhopisoch nakúpených pod cenu
  • Spätnom nákup dlhopisov od súkromnej sféry za súčasnú trhovú cenu

Prvé štyri body by mali ufinancovať dieru v rozpočte, ktorá vznikne v dôsledku predlženia lehoty, do ktorej má Grécko dosiahnuť primárny prebytok 4,5 %, z roku 2014 na rok 2016. Posledný bod má prispieť k zníženiu gréckeho dlhu k HDP na 124 % do roku 2020.

Natíska sa otázka, že čo im na tejto dohode, ktorá neznamená priamo nové peniaze pre Grécko a tým pádom je pre politikov doma ľahko predateľná, tak dlho trvalo?  Jednou z možných odpovedí je to, že sa ďaleko viac diskutovalo o odpise dlhu verejných veriteľov ako to bolo prezentované v médiách.

Funkčnosť celého tohto nového balíka je totiž závislá na tom, že sa ekonomické prognózy Trojky naplnia. A vzhľadom na jej nulovú úspešnosť v posledných rokoch priekonomických predpovediach, je neúspech viac než reálny scenár. A pokiaľ Trojka „nesklame“ v úspešnosti svojich prognóz, s čím už pravdepodobne rátajú aj viacerí európski politici, tak už súkromná sféra bude mať vo svojich rukách len minimum dlhu. Súčasná štruktúra gréckeho dlhu vo výške 301 mld. vyzerá podľa výpočtov think-tanku OpenEurope nasledovne (v mld. eur):


Podľa týchto odhadov vlastnia finančné spoločnosti v Grécku a v zahraničí zhruba po 10 % z tohto dlhu, čo dohromady predstavuje zhruba 60 mld. Z pôvodných vyše 200 mld. v marci bolo viac ako 100 mld. vymazaných pri dobrovoľnej výmene dlhopisov, 30 mld. sa v rámci „cukríčka“ pri tejto výmene premenilo na dlh EFSF. Menšia suma bola vyplatená aj tým veriteľom, ktorí dokázali dlh vydaný pod britským právom vydržať.

Z týchto 60 mld. plánuje Grécko zhruba 30 mld. skúpiť už v najbližších dňoch v rámci odsúhlaseného spätného nákupu pod cenu. Predpokladajme, že tento plán sa podarí (Čo nie je úplne isté, pretože Grécko plánuje ponúknuť nízke ceny, ktoré nemusia finančné inštitúcie vzhľadom na výšku strát realizovaných pri predaji pod cenu akceptovať. Na druhej strane ale Grécko vie a dokonca aj plánuje zatlačiť na domáce inštitúcie, eurozóna má tiež takúto možnosť). V takom prípade už ostane v súkromných rukách len zhruba 30 mld. eur v štátnych dlhopisoch, čo predstavuje zhruba 10 % gréckeho dlhu.

Keď sa teda niekedy v budúcom roku opäť po niekoľký krát plán Trojky zrúti, tak už na súkromnú sféru budú môcť siahnuť len raz, a to na zvyšných zhruba 30 mld. eur. (plus 18 mld. v pokladničných poukážkach. Pri nich je to ale zložitejšie, lebo by si krajina odstavila možnosť požičiavať si krátkodobo na vykrytie dočasného nesúladu príjmov/pôžičiek a výdavkov. Zároveň by to opäť mohlo znamenať potrebu sanácie strát pre domáce banky, ktoré sú ich výhradným držiteľom). Všetky následné straty už bude musieť znášať verejný sektor, a to buď vo forme odpisu dlhu alebo nekonečného posielania peňazí do Grécka.

Zatiaľ je idea realizácie strát na gréckych pôžičkách pre európskych politikov na verejnosti tabu. Diskusia o tejto možnosti však z môjho pohľadu mohla byť dôvodom, prečo sa grécku schvaľovalo vyplatenie ďalšej vyše štyridsaťmiliardovej tranže na trikrát.  Ďalších možností totiž postupne ubúda. Pokiaľ sa nepodarí politikom presvedčiť ECB, aby financovanie Grécka, prípadne straty na pôžičkách, zatiahla ona, tak bude odpúšťanie dlhu verejných veriteľov viac než reálnou možnosťou.

Čo sa týka načasovania, tak vhodný termín pre otvorenie tejto témy bude po budúcoročných jesenných nemeckých voľbách. Pokiaľ ostane premiérkou Merkelová, tak bude mať jej strana CDU celé 4 roky na to, aby časť stratenej popularity získala späť. Pokiaľ to bude Steinbrück, tak ten má podobne ako Hollande, ktorý nebol pri prvej a ani druhej pôžičke Grécku, čisté ruky. A pokiaľ sa Nemecko a Francúzsko dohodnú, tak ich ostatní pravdepodobne s väčším či menším šomraním budú nasledovať.


Zverjnené 3.12.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-58886610-trojka-ma-predposlednu-sancu-na-omyl-komentar)