To, že je v súčasnosti na
finančných trhoch pokoj, v žiadnom prípade neznamená, že sa kríza skončila.
Vývoj v popredných svetových ekonomikách (s výnimkou Číny) je slabý,
nezamestnanosť ďaleko nad historickými priemermi, a čo je najhoršie ukazovatele
dlhu koncových spotrebiteľov v ekonomike (domácností a štátu) k HDP naďalej
rastú. Bol to práve nadmerný dlh domácností (USA, Británia, Írsko, Španielsko,
Cyprus) a štátu (Grécko, Taliansko), resp. ich kombinácia (Portugalsko), ktorý
spustil súčasné ekonomické problémy.
Vývoj súčtu dlhu domácností a
vlády k HDP v USA, eurozóne a Británii
Dáta za eurozónu a Britániu k
roku 2012 síce nie sú k dispozícii, vzhľadom na recesie v oboch ekonomikách,
tieto ich krivky predovšetkým kvôli slabému HDP opäť naberú smer výraznejšie
nahor. A podobne tomu bude aj v roku 2013. Asi toľko k úspešnosti súčasných
stratégií boja voči kríze. Tie majú v súčasnosti dve formy – stimulácia lacným
dlhom a štátnym zadlžovaním sa (USA, Japonsko) a stimulácia lacným dlhom a
fiškálna konsolidácia (Európa). V oboch prípadoch však zadlženie k HDP rastie.
V tom prvom prípade to kvôli
podpore nerentabilných investícií skrz stimuly, ktoré prinášajú menej
(častokrát ďaleko menej) jednotiek nového HDP ako jednotiek nového dlhu. Keď sa
totiž stratovej firme poskytne stimul, či daňové prázdniny, tak tá viac
nevyprodukuje, akurát vzrastie dlh. V druhom prípade je proces čiastočne opačný
– konsolidácia likviduje nerentabilné investície, ktoré boli vytvorené vďaka
predošlým stimulom, čo tlačí nadol HDP. Na toto je pekný príklad Grécko, kde
bolo na štátnom rozhadzovaní postavené veľké množstvo ekonomickej aktivity,
ktorá by sa bez tejto deformácie realizovala v iných sektoroch a lokalitách, a
tak sa pri konsolidácii rúca toto celé domino postavené na stimuloch.
Proponenti fiškálnych stimulov
dúfajú, že rast nominálneho HDP raz predbehne úroveň rastu dlhu verejnej a
súkromnej sféry a dlh k HDP tak začne klesať. Zástancovia konsolidácie zase
dúfajú, že sa špirála ekonomického poklesu a nutnosti ďalšej konsolidácie
zastaví na takých úrovniach, na ktorých bude dlh k HDP aspoň zubami nechtami
udržateľný.
Za súčasných podmienok (pri
predpoklade +/- dvojpercentnej inflácie) ale z môjho pohľadu jediné, čo môže
učiniť tieto stratégie realizovateľnými je technologický pokrok, ktorý zvýši
produktivitu práce, a produktívnejšie investície v ekonomike dokážu
vykompenzovať štátne plytvanie, resp. pokles ekonomickej aktivity v dôsledku
likvidácie nerentabilných investícií pri konsolidácii. (To isté by docielilo
pre niektoré krajiny napríklad nájdenie väčších nálezísk ropy). Paralelu je
možné nájsť s plytvaním vodou. To výrazne ukrajovalo zo zdrojov domácností
povedzme dve generácie dozadu, dnes ho už vnímame len sotva, a to práve vďaka
tomu, že tých reálnych zdrojov, ktoré majú domácnosti k dispozícii je výrazne
viac.
Podobne by aj vyššia produkcia potrebných
zdrojov (nie takých ako na Kube alebo v Severnej Kórei, ich potrebnosť sa
stanoví na trhu), mohla znížiť dosahy plytvania či likvidácie nerentabilných
investícií, ktoré vznikli vo veľkej miere vďaka predošlému plytvaniu. Ale aby
to tak bolo, tak by vlády mali zamraziť svoje nominálne výdavky, resp. aspoň
nominálne deficity, a nepúšťať sa do kdejakých „Maršalových plánov“
mega-fiškálnych stimulov, po ktorých dlh nebude mať šancu dobehnúť ani
technologický pokrok. Tým odstrašujúcim príkladom je Japonsko, kde sa dlh k HDP
v dôsledku stimulácie málo produktívnymi investíciami vyšplhal nad 200 %.
Keďže sú ale väčšinou ciele
väčšiny populácie a tým pádom aj politikov s dlhodobým ekonomickým zdravím
nezlučiteľné, tak sú mnohí vrátane mňa ohľadom realizovateľnosti stratégie
„technologický pokrok to vyrieši“ za nás skeptickí. Nehovorím, že to nie je
možné, ale doteraz mi až na určité výnimky žiadna svetová vláda, neukázala, že
to je realizovateľné. A tak skôr či neskôr prídu na rad radikálnejšie riešenia.
Tie vidím dve – upustenie od zachraňovania všetkého možného a pripustiť masívnu
reštrukturalizáciu dlhu a prečistenie finančného systému, alebo vyššiu infláciu
na určité obdobie. Druhú alternatívu spočívajúcu v transfere bohatstva od
sporiteľov k dlžníkom protažuje napríklad vplyvný americký ekonóm Paul Krugman.
Keďže ale zníženie dlhu infláciou
jednak absolútne nerieši podstatu problému (takmer žiadna horná hranica pre
stimuly), ktorý sa teda môže v budúcnosti opakovať, a zároveň nie je
spravodlivá (transfer bohatstva by mal prebiehať od veriteľov, ktorí urobili chybu,
k insolventným dlžníkom nie od všetkých sporiteľov k všetkým dlžníkom),
tak by som sa obšírnejšie chcel venovať predovšetkým prvej alternatíve. Túto
druhú, inflačnú, alternatívu ale považujem za pravdepodobnejšiu, nakoľko
znamená menej ľudí v uliciach a menej rozbitých áut a výkladov.
Prvú alternatívu mnohí označujú
ako návrat do doby kamennej. A to z toho dôvodu, že by znamenala bankrot
mnohých firiem a bankových domov. V histórii sme boli svedkami takéhoto
„očistca“ už mnohokrát a pri pohľade na súčasný stav spoločnosti je zrejmé, že
s dobou kamennou má spoločné pramálo. Zdroje (budovy, stroje, komunikácie,
spotrebiče...), ktoré sa vyrobili, by pri bankrotoch nezanikli, stalo by sa to,
že by sa zreálnila ich hodnota.
A práve precenenie aktív na
trhovú hodnotu je hlavným ekonomickým prínosom likvidácie. Aktíva, ktoré
ostávajú vďaka rôznym záchranným operáciám precenené, sú pre ekonomiku ťarchou,
ktorú je potrebné dotovať. Naopak, pokiaľ ich cena klesne na reálne úrovne, tak
sa opäť tieto aktíva môžu začať v ekonomike „točit“. Problémom na trhoch
nehnuteľností v mnohých krajinách nie je nedostatok dopytu sám o sebe, ale
nedostatok dopytu pri súčasných cenách. Pokiaľ by banky neboli zachraňované,
tak by ceny založených nehnuteľností, ktoré neboli dlžníci schopní splácať, v
snahe bánk speňažiť ich na vyplácanie záväzkov išli nadol ešte výraznejšie, a
to až na úrovne za ktoré by ich boli ochotné domácnosti nakupovať. A po
zreálnení cien v celom dodávateľskom reťazci by následne pri takýchto nižších
cenách mohlo dôjsť k oživeniu v stavebníctve.
Pekným príkladom je aj vývoj po krachu americkej železničnej bubliny v
sedemdesiatych rokoch 19. storočia (ku ktorým mimochodom stáli aj vládne
dotácie a rozdávanie pôdy železničným spoločnostiam), kedy klesla hodnota
dlhopisov popredných železničných spoločností na menej ako pätinu hodnoty a
noví investori, ktorí ich spolu s akciami za zlomok hodnoty skúpili, dokázali
vďaka likvidácii dlhu výrazne znížiť ceny za prepravu osôb, v niektorých
prípadoch zhruba na polovicu. Pokiaľ by sa uplatnil súčasný prístup
zachraňovania, tak bez týchto bankrotov by cestovné znížiť nebolo možné (naopak
by pravdepodobne kvôli snahám vyplatiť apoň úroky na dlh šlo nahor) a železnice
by si na seba neboli bývali pri nižšom dopyte pri vysokých cenách pravdepodobne
zarobili a dotovať by ich bolo potrebné minimálne dlhé roky.
Samozrejme, v ekonomike je stále
niečo za niečo, a najviac by domino bankrotov odniesli veritelia, ktorí urobili
zlé rozhodnutie a požičali peniaze subjektom, ktoré ich nie je schopný splácať.
Tie sú prítomné predovšetkým vo finančnom sektore, ale boli by medzi nimi aj
domácnosti, ktoré majú nainvestované vo fondoch.
Najcitlivejším problémom sú banky ,
keďže v nich má svoje úspory veľká časť obyvateľstva a s ich pádom by ľudia o
tieto peniaze prišli. Tým ale ako dnes centrálne banky bankám dávajú,
resp. požičiavajú peniaze na vyplácanie záväzkov (aj voči klientom), je ale
tento jeden medzikrok pokojne možné vynechať a centrálne banky by
pokojne mohli vytlačiť peniaze a vrátiť ich klientom bánk. Je to ďaleko
spravodlivejšia cesta ochrany klientských vkladov, ako zachraňovať banky,
v ktorých naďalej sedia vysoko platení ľudia, ktorí svojimi zlými rozhodnutiami
dostali banku tam kde je.
Inflačné by to nebolo, keďže
vkladatelia počítali s tým, že tieto peniaze si raz tak či tak vyberú a tomu
prispôsobili aj svoje ekonomické správanie sa, žiadne dodatočné peniaze by
nedostali. Banky, ktoré by sa bez pomoci vlád a centrálnych bánk nedokázali
prežiť, by zbankrotovali (vzhľadom na minimum kapitálu, ktoré dnes banky držia,
by to asi bola značná časť) a straty by znášali len držitelia ich dlhopisov.
Obdobný prístup by sa dal uplatniť pri dôchodkových fondoch.
Toto riešenie by mohlo pomôcť
prebudovať aj finančný systém, ktorý sa z môjho pohľadu stal pre ekonomiku
väčšou záťažou ako prínosom. Zdroje v ekonomike je určite možné využívať lepšie
ako k vysokým platom v bankách, ktoré žijú vo veľkej miere z toho, že majú
štátny monopol na tvorbu nových peňazí. Tento monopol spolu s ochotou
centrálnej banky požičať banke, keď má problém s prístupom k
peniazom, a s ochotou štátu rekapitalizovať banky keď sú v stratách,
motivuje rozdávať úvery, keďže zarobia tým viac, čím viac úverov poskytnú, a
týmpádom aj vytvárať bubliny.
Pokiaľ by sa vláda a centrálne banky stiahli
z finančného sektora (ochrana vkladov by mohla byť zabezpečená tým, že
centrálna banka v prípade krachu vyplatí priamo klientov, nie banku), tak by sa
museli banky správať ďaleko zodpovednejšie, pretože zlé rozhodnutia
by pre nich znamenali definitívu. A situácia, kedy by neproduktívny biznis
tvorby nových peňazí neustále zvyšoval svoj podiel na HDP (obrázok dole), by sa
nezopakovala. Finančný sektor by sa tak mohol vrátiť od tvorby peňazí späť k
svojej pôvodnej funkcii – prepájanie úspor a investícií.
Vývoj podielu finančného
sektora na HDP v USA
Banky sú ale aj naďalej ultra-chráneným
artiklom. Ukazuje to aj posledný návrh riešenia situácie na Cypre, kde je
eurozóna ochotná radšej siahnuť na peniaze klientov (aj tých najmenších, ktorí
s pochybnými peniazmi nemajú nič spoločné), ako by mali príjmať straty priamo
banky či držitelia bankových dlhopisov.
Netvrdím, že môj názor je
nevyhnutne ten správny, ako som písal vyššie, sú aj ďalšie cesty. Každopádne
história zakaždým ukázala, že ekonomika sa z masívnej korekcie dokázala
spamätať sama, a naopak zakaždým, keď sa vlády a centrálne banky snažili
jej zabrániť, tak sa nerovnováhy ešte viac prehĺbili a bolo to ešte horšie.
Zverejnené 18.3.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59520940-likvidacia-dhu-neznamena-dobu-kamennu-komentar)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára