pondelok, 25. marca 2013

Bankroty neznamenajú dobu kamennú


To, že je v súčasnosti na finančných trhoch pokoj, v žiadnom prípade neznamená, že sa kríza skončila. Vývoj v popredných svetových ekonomikách (s výnimkou Číny) je slabý, nezamestnanosť ďaleko nad historickými priemermi, a čo je najhoršie ukazovatele dlhu koncových spotrebiteľov v ekonomike (domácností a štátu) k HDP naďalej rastú. Bol to práve nadmerný dlh domácností (USA, Británia, Írsko, Španielsko, Cyprus) a štátu (Grécko, Taliansko), resp. ich kombinácia (Portugalsko), ktorý spustil súčasné ekonomické problémy.

Vývoj súčtu dlhu domácností a vlády k HDP v USA, eurozóne a Británii

Dáta za eurozónu a Britániu k roku 2012 síce nie sú k dispozícii, vzhľadom na recesie v oboch ekonomikách, tieto ich krivky predovšetkým kvôli slabému HDP opäť naberú smer výraznejšie nahor. A podobne tomu bude aj v roku 2013. Asi toľko k úspešnosti súčasných stratégií boja voči kríze. Tie majú v súčasnosti dve formy – stimulácia lacným dlhom a štátnym zadlžovaním sa (USA, Japonsko) a stimulácia lacným dlhom a fiškálna konsolidácia (Európa). V oboch prípadoch však zadlženie k HDP rastie.

V tom prvom prípade to kvôli podpore nerentabilných investícií skrz stimuly, ktoré prinášajú menej (častokrát ďaleko menej) jednotiek nového HDP ako jednotiek nového dlhu. Keď sa totiž stratovej firme poskytne stimul, či daňové prázdniny, tak tá viac nevyprodukuje, akurát vzrastie dlh. V druhom prípade je proces čiastočne opačný – konsolidácia likviduje nerentabilné investície, ktoré boli vytvorené vďaka predošlým stimulom, čo tlačí nadol HDP. Na toto je pekný príklad Grécko, kde bolo na štátnom rozhadzovaní postavené veľké množstvo ekonomickej aktivity, ktorá by sa bez tejto deformácie realizovala v iných sektoroch a lokalitách, a tak sa pri konsolidácii rúca toto celé domino postavené na stimuloch.

Proponenti fiškálnych stimulov dúfajú, že rast nominálneho HDP raz predbehne úroveň rastu dlhu verejnej a súkromnej sféry a dlh k HDP tak začne klesať. Zástancovia konsolidácie zase dúfajú, že sa špirála ekonomického poklesu a nutnosti ďalšej konsolidácie zastaví na takých úrovniach, na ktorých bude dlh k HDP aspoň zubami nechtami udržateľný.

Za súčasných podmienok (pri predpoklade +/- dvojpercentnej inflácie) ale z môjho pohľadu jediné, čo môže učiniť tieto stratégie realizovateľnými je technologický pokrok, ktorý zvýši produktivitu práce, a produktívnejšie investície v ekonomike dokážu vykompenzovať štátne plytvanie, resp. pokles ekonomickej aktivity v dôsledku likvidácie nerentabilných investícií pri konsolidácii. (To isté by docielilo pre niektoré krajiny napríklad nájdenie väčších nálezísk ropy). Paralelu je možné nájsť s plytvaním vodou. To výrazne ukrajovalo zo zdrojov domácností povedzme dve generácie dozadu, dnes ho už vnímame len sotva, a to práve vďaka tomu, že tých reálnych zdrojov, ktoré majú domácnosti k dispozícii je výrazne viac.

Podobne by aj vyššia produkcia potrebných zdrojov (nie takých ako na Kube alebo v Severnej Kórei, ich potrebnosť sa stanoví na trhu), mohla znížiť dosahy plytvania či likvidácie nerentabilných investícií, ktoré vznikli vo veľkej miere vďaka predošlému plytvaniu. Ale aby to tak bolo, tak by vlády mali zamraziť svoje nominálne výdavky, resp. aspoň nominálne deficity, a nepúšťať sa do kdejakých „Maršalových plánov“ mega-fiškálnych stimulov, po ktorých dlh nebude mať šancu dobehnúť ani technologický pokrok. Tým odstrašujúcim príkladom je Japonsko, kde sa dlh k HDP v dôsledku stimulácie málo produktívnymi investíciami vyšplhal nad 200 %.

Keďže sú ale väčšinou ciele väčšiny populácie a tým pádom aj politikov s dlhodobým ekonomickým zdravím nezlučiteľné, tak sú mnohí vrátane mňa ohľadom realizovateľnosti stratégie „technologický pokrok to vyrieši“ za nás skeptickí. Nehovorím, že to nie je možné, ale doteraz mi až na určité výnimky žiadna svetová vláda, neukázala, že to je realizovateľné. A tak skôr či neskôr prídu na rad radikálnejšie riešenia. Tie vidím dve – upustenie od zachraňovania všetkého možného a pripustiť masívnu reštrukturalizáciu dlhu a prečistenie finančného systému, alebo vyššiu infláciu na určité obdobie. Druhú alternatívu spočívajúcu v transfere bohatstva od sporiteľov k dlžníkom protažuje napríklad vplyvný americký ekonóm Paul Krugman.

Keďže ale zníženie dlhu infláciou jednak absolútne nerieši podstatu problému (takmer žiadna horná hranica pre stimuly), ktorý sa teda môže v budúcnosti opakovať, a zároveň nie je spravodlivá (transfer bohatstva by mal prebiehať od veriteľov, ktorí urobili chybu, k insolventným dlžníkom nie od všetkých sporiteľov k všetkým dlžníkom), tak by som sa obšírnejšie chcel venovať predovšetkým prvej alternatíve. Túto druhú, inflačnú, alternatívu ale považujem za pravdepodobnejšiu, nakoľko znamená menej ľudí v uliciach a menej rozbitých áut a výkladov.

Prvú alternatívu mnohí označujú ako návrat do doby kamennej. A to z toho dôvodu, že by znamenala bankrot mnohých firiem a bankových domov. V histórii sme boli svedkami takéhoto „očistca“ už mnohokrát a pri pohľade na súčasný stav spoločnosti je zrejmé, že s dobou kamennou má spoločné pramálo. Zdroje (budovy, stroje, komunikácie, spotrebiče...), ktoré sa vyrobili, by pri bankrotoch nezanikli, stalo by sa to, že by sa zreálnila ich hodnota.

A práve precenenie aktív na trhovú hodnotu je hlavným ekonomickým prínosom likvidácie. Aktíva, ktoré ostávajú vďaka rôznym záchranným operáciám precenené, sú pre ekonomiku ťarchou, ktorú je potrebné dotovať. Naopak, pokiaľ ich cena klesne na reálne úrovne, tak sa opäť tieto aktíva môžu začať v ekonomike „točit“. Problémom na trhoch nehnuteľností v mnohých krajinách nie je nedostatok dopytu sám o sebe, ale nedostatok dopytu pri súčasných cenách. Pokiaľ by banky neboli zachraňované, tak by ceny založených nehnuteľností, ktoré neboli dlžníci schopní splácať, v snahe bánk speňažiť ich na vyplácanie záväzkov išli nadol ešte výraznejšie, a to až na úrovne za ktoré by ich boli ochotné domácnosti nakupovať. A po zreálnení cien v celom dodávateľskom reťazci by následne pri takýchto nižších cenách mohlo dôjsť k oživeniu v stavebníctve.

Pekným príkladom je aj vývoj po krachu americkej železničnej bubliny v sedemdesiatych rokoch 19. storočia (ku ktorým mimochodom stáli aj vládne dotácie a rozdávanie pôdy železničným spoločnostiam), kedy klesla hodnota dlhopisov popredných železničných spoločností na menej ako pätinu hodnoty a noví investori, ktorí ich spolu s akciami za zlomok hodnoty skúpili, dokázali vďaka likvidácii dlhu výrazne znížiť ceny za prepravu osôb, v niektorých prípadoch zhruba na polovicu. Pokiaľ by sa uplatnil súčasný prístup zachraňovania, tak bez týchto bankrotov by cestovné znížiť nebolo možné (naopak by pravdepodobne kvôli snahám vyplatiť apoň úroky na dlh šlo nahor) a železnice by si na seba neboli bývali pri nižšom dopyte pri vysokých cenách pravdepodobne zarobili a dotovať by ich bolo potrebné minimálne dlhé roky.

Samozrejme, v ekonomike je stále niečo za niečo, a najviac by domino bankrotov odniesli veritelia, ktorí urobili zlé rozhodnutie a požičali peniaze subjektom, ktoré ich nie je schopný splácať. Tie sú prítomné predovšetkým vo finančnom sektore, ale boli by medzi nimi aj domácnosti, ktoré majú nainvestované vo fondoch.

Najcitlivejším problémom sú banky , keďže v nich má svoje úspory veľká časť obyvateľstva a s ich pádom by ľudia o tieto peniaze prišli. Tým ale ako dnes centrálne banky bankám dávajú, resp. požičiavajú peniaze na vyplácanie záväzkov (aj voči klientom), je ale tento jeden medzikrok pokojne možné vynechať a centrálne banky by pokojne mohli vytlačiť peniaze a vrátiť ich klientom bánk. Je to ďaleko spravodlivejšia cesta ochrany klientských vkladov, ako zachraňovať banky, v ktorých naďalej sedia vysoko platení ľudia, ktorí svojimi zlými rozhodnutiami dostali banku tam kde je.

Inflačné by to nebolo, keďže vkladatelia počítali s tým, že tieto peniaze si raz tak či tak vyberú a tomu prispôsobili aj svoje ekonomické správanie sa, žiadne dodatočné peniaze by nedostali. Banky, ktoré by sa bez pomoci vlád a centrálnych bánk nedokázali prežiť, by zbankrotovali (vzhľadom na minimum kapitálu, ktoré dnes banky držia, by to asi bola značná časť) a straty by znášali len držitelia ich dlhopisov. Obdobný prístup by sa dal uplatniť pri dôchodkových fondoch.

Toto riešenie by mohlo pomôcť prebudovať aj finančný systém, ktorý sa z môjho pohľadu stal pre ekonomiku väčšou záťažou ako prínosom. Zdroje v ekonomike je určite možné využívať lepšie ako k vysokým platom v bankách, ktoré žijú vo veľkej miere z toho, že majú štátny monopol na tvorbu nových peňazí. Tento monopol spolu s ochotou centrálnej banky požičať banke, keď má problém s prístupom k peniazom, a s ochotou štátu rekapitalizovať banky keď sú v stratách, motivuje rozdávať úvery, keďže zarobia tým viac, čím viac úverov poskytnú, a týmpádom aj vytvárať bubliny.

Pokiaľ by sa vláda a centrálne banky stiahli z finančného sektora (ochrana vkladov by mohla byť zabezpečená tým, že centrálna banka v prípade krachu vyplatí priamo klientov, nie banku), tak by sa museli banky správať ďaleko zodpovednejšie, pretože zlé rozhodnutia by pre nich znamenali definitívu. A situácia, kedy by neproduktívny biznis tvorby nových peňazí neustále zvyšoval svoj podiel na HDP (obrázok dole), by sa nezopakovala. Finančný sektor by sa tak mohol vrátiť od tvorby peňazí späť k svojej pôvodnej funkcii – prepájanie úspor a investícií.

Vývoj podielu finančného sektora na HDP v USA

Banky sú ale aj naďalej ultra-chráneným artiklom. Ukazuje to aj posledný návrh riešenia situácie na Cypre, kde je eurozóna ochotná radšej siahnuť na peniaze klientov (aj tých najmenších, ktorí s pochybnými peniazmi nemajú nič spoločné), ako by mali príjmať straty priamo banky či držitelia bankových dlhopisov.

Netvrdím, že môj názor je nevyhnutne ten správny, ako som písal vyššie, sú aj ďalšie cesty. Každopádne história zakaždým ukázala, že ekonomika sa z masívnej korekcie dokázala spamätať sama, a naopak zakaždým, keď sa vlády a centrálne banky snažili jej zabrániť, tak sa nerovnováhy ešte viac prehĺbili a bolo to ešte horšie. 

Zverejnené 18.3.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59520940-likvidacia-dhu-neznamena-dobu-kamennu-komentar)




1 komentár:

  1. Překontrolovat eToro, největší sociální investiční síť na světě, kde miliony klientů vydělávají kopírováním obchodních rozhodnutí našich nejlepších obchodníků.

    Obchodujte kdekoliv Čas jsou peníze. Obchodujte na počítači, tabletu a mobilu

    227,651,647 - Otevřené obchody na eToro

    OdpovedaťOdstrániť