Reinhartová a Rogoff za recesiu v eurozóne nemôžu

Ekonomickým svetom prednedávnom otriasla správa, že štúdia, ktorá má byť mantrou fiškálnej konsolidácie, je kvôli preklepu v exceli nesprávna. V reakcii na túto správu sa zodvihla kritika voči konsolidačných opatrení v eurozóne, ktoré údajne vychádzali z tejto publikácie. Vložiť znak implikácie medzi túto štúdiu a konsolidáciu v eurozóne môže ale pri všetkej úcte k niektorým komentátorom, len analfabet v oblasti záležitostí eurozóny.

Inkriminovaná štúdia sa nazýva „Rast v čase dlhu“  a zverejnili ju v roku 2010 americkí profesori Carmer Reinhartová (University of Maryland) a Kenneth Rogoff (Harvard University). Jej záverom bolo, že okolo hranice dlhu k HDP na úrovni 90 % sa ekonomický rast začína výrazne spomaľovať. Kým podľa pôvodnej štúdii krajiny s dlhom od 30-90 % zaznamenali priemerný rast na úrovni 2,8 %, pri krajinách nad 90 % to už bolo -0,1 %. Práve z tohto dôvodu bola táto štúdia citovaná mnohými zástancovia znižovania deficitov.

Pred niekoľkými dňami ale tím z University of Massachusetts zverejnil druhú štúdiu, v ktorej poukázal na vyčlenenie viacerých krajín zo vzorky z dôvodu chybnej rovnice v exceli. Po náprave (aj o ďalšie, menšie nezrovnalosti) vyzerajú výsledky nasledovne: priemerný rast HDP krajín s dlhom od 30-90 % sa pohybuje tesne nad 3 % a rast HDP krajín s dlhom nad 90 % dosiahol úroveň 2,2 %. To už je úplne iná káva a je omnoho slabší argument proti fiškálnej konsolidácii, ako bol záver pôvodnej štúdie.

Priemerný rast HDP krajín podľa intervalov pomeru dlhu k HDP na základe oboch štúdií:

Zverejnenie tejto chyby vyvolalo obrovské pobúrenie, že konsolidácia, predovšetkým v krajinách eurozóny, bola vyvolaná nesprávnymi pohnútkami. A a práve znižovanie stimulov, ktorými bolo deficitné hospodárenie, je hlavným pôvodcom súčasnej recesie v eurozóne. Do problémov sa totiž dostávajú investície, ktoré boli vďaka stimulom vytvorené a nedokážu bez nich prežiť. Boli toho plné nielen zahraničné ale aj domáce  médiá.

Z môjho pohľadu je tvrdenie, že táto štúdia bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa eurozóna snaží konsolidovať, úplná hlúposť. Veriteľské krajiny eurozóny žiadajú od dlžníkov konsolidáciu nie kvôli nejakej štúdii dvoch amerických profesorov, ale kvôli tomu, že chcú riskovať čo najmenej peňazí svojich daňových poplatníkov. A  z tohto dôvodu sú dokonca ochotní konsolidovať aj oni sami, aby sa nepovedalo, že vodu kážu a víno pijú. Dokazuje to prijatie fiškálneho kompaktu a stláčanie deficitov nadol aj v jadrových krajinách eurozóny.

Pokiaľ by eurozóna postupovala Krugmanovým receptom masívnych vládnych výdavkov, tak by eurozóna musela problémovým krajinám požičiavať výrazne viac, aby znovu otestovali teóriu, či sa dá naštartovať taký ekonomický rast, pri ktorom pomer dlhu k HDP klesá. A to ma zaujíma, ako by Merkelová doma vysvetľovala voličom, že je potrebné klin klinom vybíjať, tentokrát ale nie za grécke peniaze (portugalské, španielske...), ktoré už došli, ale za nemecké. Najmä keď jediný zatiaľ uskutočnený test tejto teórie v Japonsku skončil dvoma dekádami stagnácie a de facto insolventnosťou pri verejnom dlhu k HDP nad 200 %.

Áno, Reinhartová s Rogoffom to poriadne pokašľali, a odteraz ich už pravdepodobne nikto nebude brať vážne. Podobne sa pod paľbu mnohých ekonómov ešte viac dostanú argumenty za konsolidáciu. Príčiny konsolidácie v eurozóne a s ňou súvisiacej recesie ale nie sú až tak ekonomického charakteru, ale ďaleko viac politického. Voľby vo veriteľských krajinách eurozóny totiž nebudú vyhrávať tí, ktorí vypisujú za peniaze svojich voličov veľké bianko šeky pre krajiny s pochybnou krivkou vývoja dlhu k HDP, ale tí ktorí požičajú čo najmenej za čo najstriktnejších podmienok. A to bez ohľadu na to, či budú alebo nebudú existovať štúdie podporujúce konsolidáciu....

P.S.: Jednu vec z pôvodnej Reinhert/Rogoff štúdie ale jej revízia nenapadla – a to vyššiu infláciu pri dlhoch nad 90 % HDP. Odhad dlhu k HDP pre eurozónu na rok 2013 podľa EK je 95,1 %.

Zverejnené 29.4.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59772670-reinhartova-a-rogoff-za-recesiu-nemozu-komentar)

Európska komisia sa odmieta prebudiť z ríše snov

Európskej komisii sa z ríše snov precitnúť nechce. Po úplnom fiasku jej prognóz pre Grécko, ktorého ekonomika sa od roku 2010, kedy sa spustila konsolidácia. Namiesto prognózovaného sedempercentného poklesu tesne po prvom záchrannom balíčku sa prepadla už o vyše 17 % a jej pokles ešte stále neskončil, nám najnovšie tlačia z Bruselu do hlavy kaleráby, že ekonomika Cypru začne v roku 2015 rásť.  A to po kumulatívnom poklese ekonomiky v tomto a nasledujúcom roku o niečo cez 12 %.  

Podľa logiky Bruselu je teda pre ekonomiku menej škodlivá kombinácia vydrancovania úspor vo výške 30 % HDP v krajine (toto ešte nie je konečné číslo, najnovšie sa hovorí už o dvojnásobku), zavedenia obmedzení na pohyb peňazí a snahy stlačiť nadol deficit na úrovni 5,5 % HDP ako doterajšie grécke zníženie deficitu z 15,6 % na 6,6 % HDP.

Z môjho pohľadu bude Cyprus rád, keď sa ekonomický pokles zastaví na úrovni 20 %. Hoci krajina nemá až taký deficit ako malo Grécko, tak ju pri masívnom odlive kapitálu, strate úspor a obmedzenia toku peňazí čaká masívny pokles ekonomickej aktivity, pri ktorej sa bude deficit znižovať mimoriadne ťažko. Nenaplnenie cieľov rastu bude následne tlačiť na ďalšiu konsolidáciu, ďalší pokles ekonomiky a sociálne nepokoje. Ako som písal prednedávnom, tak situácia na Cypre pokojne môže vyústiťdo jeho odchodu z eurozóny . Aký vývoj HDP, deficitu a dlhu očakáva pre roky 2013-2016 EK ukazuje nasledovná tabuľka:

Už samotné čísla v tejto tabuľke nedívajú logiku: Keď počítame s infláciou okolo 2 %, tak nominálny pokles HDP v roku 2013 by mal byť zhruba 6,7 % (= -8,7 % + 2 %), čo nám naznačuje o koľko by zhruba mohli prepadnúť daňové príjmy. Keď má teda z roku 2012 na 2013 pri poklese daňových príjmov o zhruba 6,7 % deficit narásť len o 0,5 % HDP, tak musí dôjsť ku konsolidácii či už na strane príjmov alebo výdakov na úrovni okolo 6 % HDP. To sa pokiaľ ma pamäť neklame v jednom roku ešte nepodarilo v žiadnej krajine s jednocifernou infláciou. A nevídím žiaden dôvod prečo by mal byť Cyprus prvým.

Sú teda len dve možnosti. Buď sú títo ľudia, ktorí za naše peniaze lietajú po Európe v prvej triede, bývajú v päťhviezdičkových hoteloch a na recepciách jedia kaviár neschopní, alebo nás úmyselne zavádzajú hausnumerami. Sám neviem, ktorá možnosť je horšia...

Zverejnené 15.4.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59688950-brusel-sa-odmieta-prebudit-z-rise-snov-komentar-dna)

TA3 Hosť v štúdiu: Kto bude ďalším žiadateľom o pomoc?

http://www.ta3.com/clanok/1017730/host-v-studiu-k-boros-o-situacii-v-eurozone.html

Dnes som bol netradične optimistický :)

TA3 Hosť v štúdiu: Čo bude ďalej s cyperskou ekonomikou

http://www.ta3.com/clanok/1017342/host-v-studiu-kamil-boros-o-nasledkoch-zachranneho-planu-pre-cyprus.html

Cypru sa otvorili dvere z eurozóny. Vďaka Trojke

Obmedzenia na pohyb kapitálu výrazne znížili náklady Cypru na vystúpenie z eurozóny

Už dlhšie tvrdím, že keď sa raz rozpadne eurozóna, tak to bude z nasledujúceho dôvodu – obyvateľstvu niektorej z krajín prijímajúcej pomoc dôjde trpezlivosť s príkazmi Trojky.  Následne si kvôli tomu zvolia si niekoho, kto ich z eurozóny vyvedie. Okrem nefunkčných riešení, ktoré Trojka navrhuje to privoláva aj diametrálne odlišným prístupom k jednotlivými krajinám. A ten vyvoláva pocit krivdy.  

Najviac si to zatiaľ odniesol Cyprus. Do súčasných problémov ho dostalo zachraňovanie Grékov, konkrétne druhý balíček, na ktorý sa skladali aj súkromní veritelia Grécka. Keďže boli cyperské banky naložené gréckymi dlhopismi, tak realizovali masívne straty. Podobne ale na tom boli aj grécke banky. Kým ale Grékom eurozóna peniaze na rekapitalizáciu bánk dala, Cypru už nie.

Straty z vkladov nad 100 tisíc eur a obmedzenia na pohyb kapitálu výrazne poškodia cyperskú ekonomiku. A to nielen skrz zastavenie prílivu kapitálu a jeho pozvoľného odlivu (ktorý síce do krajiny neprúdil preto, aby sa na Cypre zhodnotil, ale aby sa co najmenej zdanil). Vo veľkej miere totiž budú mať dosah na miestnu ekonomiku aj straty na účtoch podnikateľských subjektov, rovnako aj výrazne nižšia cirkulácii peňazí v ekonomike v dôsledku obmedzení na tok kapitálu. Pekná reportáž k tejto téme bola vo Financial Times. V nej musel majiteľ stavebnej firmy kvôli zmrazeným účtom v Laiki Bank prepustiť 19 z 25 zamestnancov. Stavím sa, že to nie je ojedinelý prípad. Naopak skôr pravidlo.

A teraz sa môžu Cyperčania opýtať – prečo neniesli straty nepoistení klienti v Grécku, Írsku, či Španielsku? Prečo v týchto krajinách nezmrazili klientom účty? Zachovala by sa Trojka rovnako, pokiaľ by sa nejednalo o Laiki Bank a Bank of Cyprus, ale o Deutsche Bank a Commerzbank? Bude musieť aj ďalšia krajina, ktorá požiada o pomoc, taktiež siahnuť na nepoistené vklady v bankách?

A v podobných úvahách môžeme ísť ešte ďalej. Grécko, Portugalsko a Írsko sa môžu opýtať, že prečo prišla ECB s programom neobmedzených nákupov dlhopisov až vtedy keď sa do problémov dostali veľké krajiny – Taliansko a Španielsko. Teda presne tie, ktoré sa nezmestia do eurovalu. Prečo si tieto krajiny môžu ďalej vďaka ECB požičiavať na trhoch a nemusia implementovať minimálne pochybné opatrenia nariadené Trojkou? Majú väčšie krajiny výsostnejšie postavenie než menšie?

Íri sa môžu opýtať – prečo si Španieli mohli z eurovalu požičať na rekapitalizáciu bánk bez toho, aby ich Trojka vypojila z finančných trhov a žiadala od nich konsolidačné opatrenia a reformy? Veď ich problém taktiež spočíval primárne v bankách. Takisto sa môžu opýtať, že prečo bolo na Cypre dovolené bankám reštrukturalizovať svoje nadradené dlhopisy a írskym bankám to dovolené nebolo. Ich držiteľov musela vyplatiť vláda. A to aj napriek tomu, že Íri o to žiadali.

Ďalej sa takmer všetky krajiny eurozóny môžu opýtať, že prečo je eurozóna zhovievavejšia k deficitom v Španielsku. Pri ňom napriek tomu, že míňa rozpočtové ciele o obrovské cifry, eurozóna netlačí na ďalšie konsolidačné opatrenia. Prečo ostatní musia konsolidovať, a to aj napriek tomu, že konsolidácia tlačí nadol ich HDP, a Španielsko môže pohodlne s vyše šesťpercentnými deficitmi využívať, že za ním stojí ECB?

Rôzny meter na rôzne krajiny, ktorý navyše zvýhodňuje väčšie krajiny oproti tým menším, (pre eurozónu systémovo nedôležitým) určite nepridáva dôvere k eurozóne v problémových krajinách. Najmä v tých, v ktorých sú opatrenia najdrastickejšie a prechádzajú si hlbokou recesiou. Bez možnosti zlepšiť si konkurencieschopnosť slabšou menou ale tieto recesie nemajú konca a v záujme udržateľnosti dlhu Trojka tlačí na ďalšie nepopulárne opatrenia. A to ešte viac zvyšuje občiansku nespokojnosť. Práve tá je najväčším rizikom pre udržanie eurozóny pohromade.

Doteraz bolo mojím tipom na najhorúcejšieho kandidáta na vystúpenie Grécko. Tam totiž hrozí, že pokiaľ ekonomika v blízkej dobe nezačne rásť, tak sa  k moci sa pravdepodobne dostane strana Syriza odmietajúca európsku pomoc. Najnovšie je ale mojím kandidátom číslo jeden na odchod z eurozóny Cyprus. A to ani nie kvôli tomu, že krajinu čaká brutálny ekonomický prepad,. Dôvodom sú predovšetkým kontroly pohybu kapitálu, ktoré výrazne znížili náklady na vystúpenie krajiny z eurozóny.

Keď Cyprus ostane v eurozóne, čaká ho minimálne to čo Grécko – masívne sfukovanie platov na zvýšenie konkurencieschopnosti. Práve tú bude po páde biznis modelu „Sme daňovým rajom posielajte k nám peniaze“ nevyhnutne potrebovať. Ako vidíme, Grécku sa zmena štruktúry ekonomiky bez možnosti využitia menového kanála nedarí. Krajina je už päť rokov v recesii a svetlo na konci tunela je ešte stále ďaleko.

Vyriešenie problémov menovým kanálom by pre Grécko či pre ktorúkoľvek inú problémovú krajinu znamenalo obrovskú infláciu. Stálo by za ňou  jednak výrazné zdraženie importov po prechode na novú menu a zároveň aj tlačenie peňazí na vykrytie diery po zastavených tokoch kapitálu zo zahraničia (v tomto prípade predovšetkým od Trojky a ECB). V skratke – Gréci by prišli o úspory.

V prípade Cypru je tu ale jeden zásadný rozdiel - Cyperčania už o úspory prišli. Tí čo mali v banke nad 100 tis. eur priamo, a tí čo mali v banke menej výrazným obmedzením prístupu k nim. A tieto obmedzenia môžu pokojne trvať aj niekoľko rokov. A tu vystáva otázka čo je pre Cyperčanov lepšie – vystúpiť z eurozóny a obnoviť prístup k úsporám s nižšou hodnotou, alebo možnosť s úsporami disponovať len obmedzene?

Keď si to vezmeme z toho hľadiska, krajina môže mať svoju transformáciu na konkurencieschopnejšiu ekonomiku a zastavenie prepadu zamestnanosti za sebou ďaleko rýchlejšie ako v eurozóne. Dokonca si môže ponechať aj štatút daňového raja,. Cena za to je nižšia ako pri ostatných krajinách, keďže jej časť už v podobe stratených úspor obyvateľstvo zaplatilo, tak je pokušenie pre Cyprus opustiť eurozónu veľké. A je ešte o to väčšie, že sa k nemu Trojka zachovala škaredšie ako k ostatných hriešnikom.

Z týchto dôvodov som po prvý krát v histórii eurozóny toho názoru, že je niektorá krajina bližšie vystúpeniu, ako zotrvaniu v nej. 

Zverejnené 4.2.2013 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-59608050-cypru-sa-otvorili-dvere-z-eurozony-vdaka-trojke)