utorok, 30. apríla 2013

Reinhartová a Rogoff za recesiu v eurozóne nemôžu


Ekonomickým svetom prednedávnom otriasla správa, že štúdia, ktorá má byť mantrou fiškálnej konsolidácie, je kvôli preklepu v exceli nesprávna. V reakcii na túto správu sa zodvihla kritika voči konsolidačných opatrení v eurozóne, ktoré údajne vychádzali z tejto publikácie. Vložiť znak implikácie medzi túto štúdiu a konsolidáciu v eurozóne môže ale pri všetkej úcte k niektorým komentátorom, len analfabet v oblasti záležitostí eurozóny.

Inkriminovaná štúdia sa nazýva „Rast v čase dlhu“  a zverejnili ju v roku 2010 americkí profesori Carmer Reinhartová (University of Maryland) a Kenneth Rogoff (Harvard University). Jej záverom bolo, že okolo hranice dlhu k HDP na úrovni 90 % sa ekonomický rast začína výrazne spomaľovať. Kým podľa pôvodnej štúdii krajiny s dlhom od 30-90 % zaznamenali priemerný rast na úrovni 2,8 %, pri krajinách nad 90 % to už bolo -0,1 %. Práve z tohto dôvodu bola táto štúdia citovaná mnohými zástancovia znižovania deficitov.

Pred niekoľkými dňami ale tím z University of Massachusetts zverejnil druhú štúdiu, v ktorej poukázal na vyčlenenie viacerých krajín zo vzorky z dôvodu chybnej rovnice v exceli. Po náprave (aj o ďalšie, menšie nezrovnalosti) vyzerajú výsledky nasledovne: priemerný rast HDP krajín s dlhom od 30-90 % sa pohybuje tesne nad 3 % a rast HDP krajín s dlhom nad 90 % dosiahol úroveň 2,2 %. To už je úplne iná káva a je omnoho slabší argument proti fiškálnej konsolidácii, ako bol záver pôvodnej štúdie.

Priemerný rast HDP krajín podľa intervalov pomeru dlhu k HDP na základe oboch štúdií:


Zverejnenie tejto chyby vyvolalo obrovské pobúrenie, že konsolidácia, predovšetkým v krajinách eurozóny, bola vyvolaná nesprávnymi pohnútkami. A a práve znižovanie stimulov, ktorými bolo deficitné hospodárenie, je hlavným pôvodcom súčasnej recesie v eurozóne. Do problémov sa totiž dostávajú investície, ktoré boli vďaka stimulom vytvorené a nedokážu bez nich prežiť. Boli toho plné nielen zahraničné ale aj domáce  médiá.

Z môjho pohľadu je tvrdenie, že táto štúdia bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa eurozóna snaží konsolidovať, úplná hlúposť. Veriteľské krajiny eurozóny žiadajú od dlžníkov konsolidáciu nie kvôli nejakej štúdii dvoch amerických profesorov, ale kvôli tomu, že chcú riskovať čo najmenej peňazí svojich daňových poplatníkov. A  z tohto dôvodu sú dokonca ochotní konsolidovať aj oni sami, aby sa nepovedalo, že vodu kážu a víno pijú. Dokazuje to prijatie fiškálneho kompaktu a stláčanie deficitov nadol aj v jadrových krajinách eurozóny.

Pokiaľ by eurozóna postupovala Krugmanovým receptom masívnych vládnych výdavkov, tak by eurozóna musela problémovým krajinám požičiavať výrazne viac, aby znovu otestovali teóriu, či sa dá naštartovať taký ekonomický rast, pri ktorom pomer dlhu k HDP klesá. A to ma zaujíma, ako by Merkelová doma vysvetľovala voličom, že je potrebné klin klinom vybíjať, tentokrát ale nie za grécke peniaze (portugalské, španielske...), ktoré už došli, ale za nemecké. Najmä keď jediný zatiaľ uskutočnený test tejto teórie v Japonsku skončil dvoma dekádami stagnácie a de facto insolventnosťou pri verejnom dlhu k HDP nad 200 %.

Áno, Reinhartová s Rogoffom to poriadne pokašľali, a odteraz ich už pravdepodobne nikto nebude brať vážne. Podobne sa pod paľbu mnohých ekonómov ešte viac dostanú argumenty za konsolidáciu. Príčiny konsolidácie v eurozóne a s ňou súvisiacej recesie ale nie sú až tak ekonomického charakteru, ale ďaleko viac politického. Voľby vo veriteľských krajinách eurozóny totiž nebudú vyhrávať tí, ktorí vypisujú za peniaze svojich voličov veľké bianko šeky pre krajiny s pochybnou krivkou vývoja dlhu k HDP, ale tí ktorí požičajú čo najmenej za čo najstriktnejších podmienok. A to bez ohľadu na to, či budú alebo nebudú existovať štúdie podporujúce konsolidáciu....

P.S.: Jednu vec z pôvodnej Reinhert/Rogoff štúdie ale jej revízia nenapadla – a to vyššiu infláciu pri dlhoch nad 90 % HDP. Odhad dlhu k HDP pre eurozónu na rok 2013 podľa EK je 95,1 %.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára