štvrtok, 12. januára 2012

Čierna labuť pre rok 2012: Konic čínskeho SimCity

Po prasknutí čínskej realitnej bubliny príde príležitosť na kúpu komodít
V súvislosti s rokom 2012 sa hovorí predovšetkým o problémoch eurozóny, ktorá to bez pochyby bude mať ťažké a osobne nevidím žiadnu možnosť ako sa môže vyhnúť ďalšej monetizácii štátneho dlhu, takmer vôbec sa ale hovorí o Číne, ktorá má taktiež potenciál pripraviť pre svet výrazný ekonomický šok. A to už len z toho dôvodu, že Čína je druhý najväčší importér na svete a práve čínske importy, ktoré medziročne rastú o viac ako 20 %, výraznou mierou prispeli k ekonomickému rastu v posledných rokoch.
Vývoj Čínskych importov (v mld. USD)

Číne sa počas globálnej recesie v rokoch 2008 a 2009 mimoriadne darilo, kým ekonomika väčšiny krajín sa prepadala, rast jej ekonomiky dosiahol v roku 2009 9,2 %, a to aj napriek tomu, že exporty klesli o viac ako 15 %. Tento ekonomický „zázrak“ ale fungoval len vďaka tomu, že čínske banky na príkaz politbyra začali za podpory centrálnej banky People's Bank of China (PBoC) požičiavať ďaleko viac peňazí, a to predovšetkým samosprávam na investície do infraštruktúry, ktoré generovali nové pracovné miesta a „ekonomický rast“. Len v roku 2009 pribudlo takmer toľko nových úverov ako za predošlé tri roky dohromady a trend nadmerného úverovania pokračuje až do dnes. (viď. obrázok)
Vývoj kumulatívnych ročných nových úverov v Číne (mld. juanov)

Ako toto centrálne plánovanie dopadlo, ukazuje nasledovné video (keď naťukáte do youtube „china property bubble“ tak nájdete mnoho ďalších obdobných...):

Súdruhovia v Číne sa zjavne inšpirovali počítačovou hrou SimCity, v ktorej si postavíte mrakodrap a nejakú okolitú infraštruktúru a ľudia sa vám do neho začnú sťahovať. Ekonomická realita je však o niečo komplexnejšia a keď postavíte budovu, v ktorej aj keď budete predávať byty hoci bez marže, tak pokiaľ budú náklady na ňu tak vysoké, že si ju nebude môcť dovoliť dostatočný počet ľudí, tak sa vám tieto náklady nevrátia. Podľa Wall Street Journal predstavuje priemerná cena bytu v Pekingu 57 priemerných ročných zárobkov bežného Pekinčana , a tak nie je možné očakávať, že tie byty pôjdu dlhodobo na dračku. Ostatne v posledných mesiacoch už po prudkom raste začali ceny bytov v Číne naberať smer nadol.
Toto hranie sa čínskych samospráv na SimCity s naťukaním si cheatu na desaťnásobné navýšenie maximálnej úverovej kapacity od centrálnej banky bude ďalšou fackou pre politikov všetkých krajín posadnutých stimuláciou ekonomiky a bude ďalšou excelentnou demonštráciou toho, ako nevyhnutne končia všetky ekonomické stimuly - po rokoch falošnej prosperity skončí Čína zaplavená množstvom luxusných budov, v ktorých nikto nebýva, nákupných center, v ktorých nikto nenakupuje, letísk, z ktorých nikto nelieta, či ciest, po ktorých nieto nejazdí, a kopou toxického dlhu, za ktorý sa toto všetko vo veľkej miere vďaka centrálnej banke stavalo. Presne tak isto ako skončili Európa a Spojené Štáty s množstvom neživotaschopných investícií a kopou toxického verejného a súkromného dlhu.
Posledné týždne začali prinášať prvé správy o insolventnosti niektorých čínskych samospráv. Podľa China Daiy Hunan Provincial Expressway Construcion Group vo vlastníctve provincie Hunan mešká s platbami úrokov na svoj dlh v objeme 3,11 mld. juanov (cca 375 mil. eur) a podobne je na tom aj Guangdong Provincial Communications Group. Celkový dlh čínskych lokálnych samospráv dosahoval podľa auditu čínskych úradov koncom minulého roka 10,7 bil. juanov (cca 1,3 bil. eur), čo predstavuje cca 27 % HDP. Vzhľadom na vývoj úverovania toto číslo dodnes ešte viac vzrástlo.
A to sa bavíme o oficiálnych číslach, ktoré čo sa týka Číny vôbec nemusia odzrkadľovať realitu. Agentúra Bloomberg po analýze výkazov 231 účelových spoločností patriacich lokálnym samosprávam zistila, že tieto spoločnosti majú vo svojich súvahách dlh v objeme 3,96 bil. juanov, pričom podľa horeuvedeného auditu dosahuje dlh účelových spoločností samospráv 4,97 bil. juanov (za zvyšných 5,7 bil. dlhu sú zodpovedné ďalšie inštitúcie lokálnych samospráv). Háčik je ale v tom, že celkovo je v Číne viac ako 6500 takýchto účelových spoločností, a bolo by príliš naivné veriť tomu, že 3,5 % spoločností na úrovni samospráv je zodpovedných za takmer 80 % dlhu. Mám teda dôvod domnievať sa, že dlh čínskych samospráv môže byť ďaleko vyšší, napríklad Moody's predstavuje toto číslo vyše 14 bil. juanov. Podľa Hongkonského profesora Langa je k tomu ešte potrebné prirátať aj dlh vo výške 16 bil. juanov voči štátom vlastnených podnikov a už sme na čísle 30 bil. juanov.
Podľa odhadov britskej banky Standard Chartered, ktorá ale väčšinu svojich aktivít vykonáva práve v Ázii, nebude až 80 % tohto dlhu splateného v plnej výške. Ako môže vyzerať následná banková kríza v stále polosocialistickej Číne odhadnúť nedokážem, nečakám však, že by Čína váhala s rekapitalizáciou bankového sektora, prípadne že zlé aktíva skúpi PBoC. Vážnosť situácie v Číne naznačujú aj posledné kroky PBoC, ktorá aj napriek inflácii nad úrovňou 5 % začala opätovne uvoľňovať menovú politiku.
Jeden dôsledok ale v mojich očiach istý  – stavebný boom v krajine sa blíži ku koncu, čo bude mať na svet ďaleko väčší dopad ako samotná čínska banková kríza. Najviac tým utrpia komodity, predovšetkým kovy, ktoré Čína v posledných rokoch masívne importovala v dôsledku stavebného boomu, utrpia ale aj ďalšie importy. Celosvetový podiel Číny na spotrebe kovov výrazne vzrástol práve od roku 2009, kedy masívna úverová expanzia spustila stavebný boom. V súčasnosti Čína, ktorej ekonomika predstavuje ani nie 10 % z globálnej ekonomiky a populácia predstavuje menej ako 20 % z celkovej svetovej populácie spotrebováva niekde medzi 40-45 % všetkých kovov, v roku 2008 to pritom ešte bolo zhruba o 10 percentuálnych bodov menej.
Podiel Číny na svetovej spotrebe najobchodovanejších kovov

A tak práve pád cien komodít, ktorý príde po skončení čínskeho stavebného boomu bude príležitosťou ich nákup, predovšetkým kovov. Komoditám z dlhodobého hľadiska verím a to z nasledujúcich dôvodov:
1.       Centrálnym bankám v západných krajinách neostáva kým odmietajú pripustiť bankroty nič iné, len ďalej tlačiť a znehodnocovať peniaze, z čoho budú oproti papierovým investíciám ako reálna hodnota logicky ťažiť komodity. A keďže bankroty by boli politická samovražda, tak očakávam, že obrátky v tlačiarňach sa budú zvyšovať.
2.       Kým Čína už rapídnym infraštrukturálnym boomom prešla (hoci ďaleko rýchlejšie ako mala, a to sa jej aj vráti), tak infraštrukturálny boom a vyšší dopyt po komoditách čaká ešte aj ďalšie krajiny druhého a tretieho sveta, v ktorých žije cca trikrát viac ľudí ako v Číne.
Hoci to tak z môjho nadpisu neznie, nechcem silou mocou tvrdiť, že to bude v roku 2012, kedy príde ku koncu stavebného boomu v Číne. Ekonóm môže vidieť nerovnováhy, presný okamih, kedy ale k ich vyrovnaniu príde je dopredu prakticky nemožné odhadnúť. Keď to ale nebude v roku 2012, tak v jednom z ďalších rokov určite.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára