Súčasný monetárny systém založený na frakčnom bankovníctve a nekrytých peniazoch je na okraji priepasti. Po tom, čo prasknutie hypotekárnych bublín v mnohých krajinách západného sveta v druhej polovici uplynulého desaťročia ukončilo éru nadmernej spotreby na úkor rastu súkromného dlhu, tak v snahe zabrániť recesii, ktorá by tieto ekonomické nerovnováhy vyrovnala, prebrali štafetu v udržiavaní spotreby na neudržateľne vysokých úrovniach štáty.
To presmerovalo pozornosť na ďalšiu bublinu, ktorej vznik súčasný monetárny systém umožnil – bublinu na trhu so štátnymi dlhopismi, z ktorých vlády platili len úroky, istinu naopak splácali len veľmi zriedka, v drvivej väčšine ju platili vydávaním nových dlhopisov. Tento ale systém nie je ničím iným ako pyramídovou hrou, ktorá skončí, keď investori prestanú mať záujem o nové dlhopisy. Bez toho, aby investori krajine požičali totiž vlády nielenže nemôžu hospodáriť deficitne, ale z príjmov rozpočtu zaplatiť aj istinu splatného dlhu, čo doteraz takmer nikdy nerobili. To by ale museli okamžite znížiť výdavky rozpočtov o desiatky percent, čo je nemysliteľné. Pokiaľ by v budúcom roku nikto nebol ochotný požičať krajinám eurozóny, tak 15 zo 17 by bolo nútených vyhlásiť bankrot.
Samozrejme, toto je prípad aj veľkého množstva krajín mimo eurozóny, kým v ostatných krajinách sa ale centrálne banky nebránia nakupovaniu štátnych dlhopisov za vytlačené peniaze (mnohé to už dokonca robia) v prípade problémov, ECB predovšetkým vďaka monetárne konzervatívnemu Nemecku odmieta riskovať vyššiu infláciu a byť pre štáty veriteľom poslednej inštancie a tak sa investori logicky v obave, že im v rukách ostane Čierny Peter, vyhýbajú dlhopisom európskych krajín. Európska dlhová kríza už nie je len o PIIGS, ale väčšie či menšie problémy s predajom dlhopisov, či už v podobe nižšieho záujmu alebo vyšších úrokov, majú v eurozóne všetci.
Eurozóna sa snaží aj naďalej vyriešiť situáciu bez výraznejšej pomoci ECB, tomu sa ale z môjho pohľadu pokiaľ bude aj naďalej nástojiť na zabraňovaní bankrotov nevyhne. Euroval (ktorý už sám má problémy predávať dlhopisy) totiž len dodáva čas na fiškálnu konsolidáciu, ktorá ale želaný úspech nemôže priniesť – úsporné opatrenia totiž prinesú nižší ekonomický rast a týmpádom aj nižšie príjmy do rozpočtov, čo v nich diery neuzavrie, a tak je len otázkou času kedy bude každému jasné, že viacero krajín nemá šancu svoje dlhy splatiť a dlhová kríza zasiahne aj ďalšie krajiny.
Rozpad eurozóny, ktorý by potom v prípade nečinnosti ECB nastal, je tak finančne náročný, že sa mu eurozóna bude snažiť silou mocou zabrániť. Najviac by si to paradoxne odnieslo Nemecko, ktorého bankám by museli po rozpade eurozóny dlžníci zo súkromného a verejného sektora splácať dlhy v markách, pričom by príjmy realizovali vo vlastných menách, to by ale mnohí z nich nedokázali splatiť a nemecké banky by zaznamenali straty nezlučiteľné s ďalšou existenciou. Jedinou alternatívou k takémuto vývoju je zvýšenie výkonu tlačiarní vo Frankfurte.
Vytlačením peňazí sa však bohatstvo nevytvára, akurát sa znehodnotia peniaze, a tak takého riešenie samozrejme zvýši inflačné tlaky a nie je vylúčené obdobie ďaleko vyššej inflácie, než akej sme v eurozóne svedkami v súčasnosti. Nakoľko ale nemalá časť nových peňazí nemusí ihneď skončiť v obehu, ale na rezervných účtoch v ECB, tak presnejšie kvantifikovať dopady monetizácie štátneho dlhu v eurozóne na infláciu, nie je možné. Kým nečinnosť ECB by viedla k štátnym bankrotom a kolapsu finančného systému, tak pri tlačení peňazí až taká jednoznačná kauzalita s vysokou infláciou nemusí byť. A práve preto čakám, že sa napokon politici eurozóny za asistencie ECB uberú práve týmto smerom a budú sa modliť za čo najnižšie inflačné dopady, hoci toto riešenie považujem za najhoršie zo všetkých možných.
Zverejnené 2. januára v Lidových Novinách (http://pdfcast.org/pdf/ecb-za-ne-tisknout)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára