Keďže nám dennodenne v televízii vymývajú mozgy, že 99 % ľudí si okrem všetkých tých bizarných vecí myslí aj to, že za súčasnú krízu je zodpovedný trh, tak som sa trošku hlbšie prehrabal v dátach eurostatu a OECD, aby som zistil, že aká časť dlhu na súčasnú neudržateľne vysokú spotrebu vôbec bola vytvorená na trhu, a aká časť mimo neho... Výsledky prekvapili aj mňa samotného.
Najprv k metodike: V normálnej trhovej ekonomike je možné vytvoriť len toľko dlhu, koľko je úspor po odpočítaní investícií do akcií (alternatívne finančné investície ako komodity vzhľadom na ich relatívne nízky význam nepočítam, s nimi by to bolo ešte menej). Zjednodušene vychádzam z toho, že úspory sú schopné tvoriť len domácnosti a že koncovými spotrebiteľmi v ekonomike, teda tí ktorí môžu konzumovať na dlh, sú domácnosti a vlády. Podniková nefinančná sféra sama o sebe nekonzumuje, len produkuje pre koncových spotrebiteľov, a finančný sektor premieňa úspory na investície/dlh a preto ich dlhy (ktoré sú tak či tak ďaleko vyššie ako ich úspory) neberiem do úvahy.
Zo štatistík nekonsolidovaných finančných účtov ako úspory domácností počítam nasledovné položky zo strany aktív,:
· Ostatné vklady – vklady vo finančných inštitúciách ktoré nie sú okamžite dostupné (terminované, sporiace účty...)
· Dlhodobé cenné papiere okrem akcií a derivátov – to sú v drvivej väčšine dlhopisy
· Akcie podielových fondov a čistý majetok domácností v rezervách životného poistenia a dôchodkových fondov – tieto položku som prenásobil 0,5, t.j. predpokladám, že polovica z peňazí v týchto fondoch je alokovaná v dlhopisoch s dlhodobejšou splatnosťou
Ako som vyššie naznačil, aktíva domácností alokované v akciách do úvahy neberiem, pretože táto časť úspor nie je k dispozícii na vytváranie dlhu.
Ako dlh na koncovú spotrebu beriem nasledovné položky zo strany pasív:
· Dlhodobé úvery domácností a verejnej správy
· Dlhodobé cenné papiere verejnej správy okrem akcií a derivátov – dlhopisy štátov a samospráv
Pozrime sa na výsledky: V eurozóne je celkový objem úspor domácností, z ktorých je možné vytvoriť dlh, 8,6 bil. eur a len dlh domácností a štátov dosahuje 12,7 bil., v celej EÚ sú tieto čísla na úrovni 10,9 bil. a 16,9 bil. Ako to vyzerá v jednotlivých krajinách nám ukazuje nasledovná tabuľka, ktorá porovnáva úspory domácností na hlavu a dlh domácností a vlád na hlavu krajín EÚ (v tis. EUR, za rok 2010):
Z toho nám vyplýva, že subjekty koncovej spotreby, teda domácnosti a vlády, v každej krajine EÚ až na Maltu väčší dlh, ako ich vlastné domácnosti usporili, drvivá väčšina z nich má ten dlh ďaleko väčší. Keďže prebytok Malty predstavuje menej ako 0,03 % celkového deficitu krajín EÚ, tak je na mieste opýtať sa, odkiaľ sú tieto dlhy financované? Princípy trhu pripúšťajú už len jednu možnosť – import kapitálu z krajín mimo EÚ. Tak sa teda pozrime, ako sú na tom ďalšie najväčšie ekonomiky (štatistiky existujú len pre vybrané krajiny OECD). Údaje sú v tis. USD za rok 2009 prepočítané kurzom k 30.12.2011:
Práve táto tabuľka nádherne ilustruje, čo na tomto svete nie je v poriadku (hoci ako ukazuje množstvo poznámok, dáta v nej nie sú úplne najsúrodejšie, na podstate to však nič nemení). Z dvoch tretín svetovej ekonomiky, pre ktoré existujú štatistiky, dokážu vytvoriť viac úspor po očistení od investícií do akcií ako dlhu len Mexiko a Švajčiarsko, a tieto prebytky sú v porovnaní s deficitmi zvyšných krajín skutočne miniatúrne. A to som ako dlh rátal len dlh štátov a domácností, teda dlh na koncovú spotrebu, a nezapočítal som do toho dlh podnikovej sféry, s ktorým by tieto čísla vyzerali ešte škaredšie.
A kto teda tento dlh financuje? Centrálne banky. Nasledujúci graf ukazuje vývoj menových agregátov M2, ktoré sú mierou množstva peňazí v obehu, v popredných svetových centrálnych bánk – FEDu, ECB, Bank of England a Bank of Japan:
Neustály rast bilančných súm centrálnych bánk znamená viac peňazí vo finančnom systéme, z ktorých sa určitá časť dostáva do reálnej ekonomiky, a to v drvivej väčšine vo forme dlhu (výnimkou je situácia, keď banky, ktoré od centrálnej banky dostanú cash a za neho nakúpia akcie, alebo komodity). Podobne nový dlh vytvárajú centrálne banky aj intervenciami na devízových trhoch, kde v snahe oslabiť vlastnú menu vytlačia určitý objem prostriedkov v domácej mene a nakúpia za ňu aktíva, väčšinou dlhopisy, v cudzej mene, a vyšším dopytom po cudzej mene na devízových trhoch oslabia kurz vlastnej meny voči cudzej. Vo veľkom toto praktizuje Čína, ale aj ďalšie krajiny, čo potvrdzuje neustály nárast devízových rezerv (ktorými sú tie nakúpené dlhopisy) v globálnom meradle. Bernankeho bizarné tvrdenie, že krajiny tretieho sveta financujú západ (a zachraňujú Európu) zo svojich úspor, je teda nepravdivé, jedná sa o dielo tlačiarní centrálnych bánk a nie úspor.
A tak nám s rastúcim množstvom peňazí v obehu každoročne dlh ekonomických subjektov (dokonca aj k HDP) narastá aj napriek tomu, že na to neexistujú úspory, ktoré sú už dávno prežraté. A keďže centrálne banky nie sú trhovým subjektom, ale štátom vytvorenou inštitúciou, cez ktorú si keynesiáni realizujú svoje nefunkčné ekonomické teórie, tak sa dostávame k rozuzleniu: NADMERNÝ DLH NEVZNIKÁ NA TRHU!
Nerobím si ale žiadne ilúzie, že pri globálnom vymývaní mozgov o zlom trhu a dobrom štáte, sa niečo zmení k lepšiemu. Práve naopak, budúcnosť vyzerá z môjho pohľadu úplne „ružovo“: Bude sa viac regulovať, banky namiesto toho aby ich nechali skrachovať sa budú zoštátňovať, Európa si vytvorí vlastnú „nezávislú“ ratingovú agentúru, ktorá dá každej krajine eurozóny štvorÁčkový rating, aby im mohli zoštátnené banky za minimálne výnosy ďalej financovať dlhy z peňazí, ktoré vytvoria centrálne banky. Pri tejto inflačnej politike ešte viac klesne motivácia domácností vytvárať úspory, a keďže inflácia poškodzuje sporiteľov a podporuje dlžníkov, tak sa každý bude v hesle, kto sa nezadlžuje, okráda svoju rodinu, zadlžovať z peňazí, ktoré nikto neusporil. A keď sa potom opäť raz príde na to, že ten dlh sa nedá splatiť, praskne ďalšia bublina, tak samozrejme na vine bude v tom čase už neexistujúci trh...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára