utorok 30. októbra 2012

Braňo Žúdel a moje údajné články o snahe centrálnych bánk vykúpiť svet infláciou

som si všimol, že Branislav Žúdel ma spomína vo svojom blogu...

http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2012/10/10/branislav-zudel-posadnutost-znizovanim-dlhu-zabija-ekonomiku/

neviem odkiaľ tento pán prišiel na to, že ja vypisujem o tom, že cieľom centrálnych bánk je vytvoriť infláciu ("Interpretácia súčasných krokov centrálnych bánk, že ide o akési vykúpenie dlhov obyvateľstva pomocou inflácie, je absolútne nesprávne.")... môže byť, že dávnejšie keď som v tom ešte nemal úplne jasno, som to písal, ale o čom píšem už dlhšie obdobie je to, že to čo robia centrálne banky je zachraňovanie všetkého nefunkčného v ekonomike. V tom sa dokonca nepriamo zhodneme, sám tam napísal, že "FED expanziou svojej bilancie len vykryl prudko rastúci dopyt po likvidite", len zabudol dodať že tento nárast dopytu po likvidite je z dôvodu insolventnosti... mne by sa tiež podnikalo, kebyže si nedokážem zarobiť na chod firmy, pričom všetko (vrátane mojej odmeny ako majiteľa) financujem na dlh aelbo skrz štátnu podporu, a keď raz každý príde na to, že ten dlh nemám šancu splatiť a mi nikto nepožičia (alebo nikto nepožičia štátu), tak ma začne financovať FED (alebo géniovia z iných centrálnych bánk, ktorí presne vedia aká je správna úroková sadzba, asi tak isto ako vedeli komanči aká je správna cena pomarančov a preto stáli všetci v radoch) . Toto všetko dotovanie neproduktívneho využitia zdrojov pritvrdzujúcimi sa fiškálnymi a monetárnymi stimulmi bude mať za následok pokračovanie narastania súčtu dlhu domácností a dlhu vlád k HDP pri nízkom ekonomickom raste. A keď píšem o inflácii, tak píšem to, že keď sa raz niekto tento neustále rastúce zadlženie v pomere k HDP bude chcieť riešiť, tak to bude inflačne, lebo druhá možnosť- bankroty sú zlo niekde na úrovni pedofílie..

nakoľko si Žúdel ani nie je schopný poriadne prečítať článok a vyťahuje v ňom vety z kontextu a dosádza si ich do toho svojho, tak mi to vôbec nestojí za dlhšiu reakciu...

TA3 Hosť v štúdiu: O zatvorení amerických búrz

http://www.ta3.com/clanok/1008557/host-v-studiu-k-boros-o-zatvoreni-americkych-burz.html

tentoraz na inú tému... ale možno aj zaujímavejšie ako dookola omieľať neproduktívne investície živené štátom a centrálnymi bankami :)

Obama priviedol deformáciu ekonomiky USA dlhom k gréckej dokonalosti


Obama mal štyri roky šancu, a jediné čo v rámci nej dokázal urobiť bolo zvýšiť dlh o 5,5 bil. USD, čo je viac ako polovica z toho, čo dokopy nahromadili všetci doterajší americkí prezidenti pred ním, pričom to nepomohlo zvýšiť HDP ani o 2 bil. USD. Okrem toho ešte dokázal zaperliť aj výrokmi ako bankomaty zabíjajú pracovné miesta, čo je logika podľa ktorej by sa celému svetu najlepšie žilo keby nebol žiaden technologický pokrok uvoľňujúci prácu a kapitál pre produktívnejšie využitie. V takom prípade by všetci pracovali bez akýchkoľvek strojov v poľnohospodárstve a jediné čo by ľudstvo produkovalo by boli potraviny ledva postačujúce na vyžitie.

Suma sumárum, Obama je z hľadiska ekonomiky veľmi, veľmi zlý prezident, ktorý má primárny podiel na neudržateľnom vývoji dlhu v USA a keď bude znovuzvolený, tak USA budú pokračovať v našliapnutej gréckej ceste. Na jeho obranu ale je potrebné povedať, že tento proces deformácie ekonomiky dlhom, ktorý Obama priviedol do gréckej dokonalosti, sa nezačal pri ňom. Na strane centrálnej banky to začal Greenspan, ktorý začiatkom deväťdesiatych a potom aj dvetisíctych rokov prudko znížil úrokové sadzby, a na strane politiky viacerí americkí politici (najviac Clinton), ktorí prijímali opatrenia na sprístupnenie hypoték čoraz širšiemu spektru obyvateľstva. Táto kombinácia odštartovala masové zadlžovanie domácností, ktoré nafúklo realitnú bublinu, ktorej prasknutie následne odštartovalo korekciu ekonomickej aktivity. Namiesto toho, aby Obama nechal ekonomiku vyčistiť od nerentabilných investícií, tak začal nahrádzať absenciu zadlžovania domácností zadlžovaním štátu, ktoré len vytvára ďalšie nerentabilné investície, a dostal tak krajinu do fiškálne neudržateľnej situácie.

Romney ale z môjho hľadiska taktiež neprináša nič, čo by malo dlhovú krivku USA dostať na udržateľnejšie úrovne, súčasná situácia si vyžaduje radikálne riešenia, ktoré ekonomiku zbavia nerentabilných investícií a nebonitného dlhu a nie vágne opatrenia. Pokiaľ to teda Romney vyhrá, tiež to pre USA nebude žiadna výhra. Jediný, kto sa z amerických prezidentských kandidátov z môjho pohľadu v rámci svojho programu zameral na riešenie týchto zásadných problémov americkej ekonomiky bol Ron Paul, ktorí bol v republikánskych primárkach neúspešný. Z týchto dvoch ani jeden USA z problémov nevytrhne, keby som si ale musel vybrať, tak Obama už ukázal čo dokáže (resp. nedokáže), nech teda teraz v rámci šarlatánskeho skúšania mastičiek na končatinu s gangrénou, bez ktorej amputácie pacient zomrie, dostane šancu ten druhý.



pondelok 22. októbra 2012

ECB ukončila éru hektických eurosummitov


Hektické summity, ako napríklad v máji 2010, kedy sa lídri európskej sedemnástky dohodli na vytvorení eurovalu, alebo v novembri 2011, kedy sa začalo diskutovať o fiškálnom kompakte, sú minulosťou. Riziko masových štátnych bankrotov, ktoré európskych lídrov tlačili k vytváraniu záchranných a reformných mechanizmov, sa v septembri rozplynulo. Zdanlivý pokoj, za ktorý môžu vďačiť Európskej centrálnej banke (ďalej ECB), ale nemusí byť až takou výhrou. Tá totiž ohlásila program neobmedzeného nákupu dlhopisov na sekundárnom trhu pre problémové krajiny, ktoré splnia stanovené podmienky. Pri množiacich sa mediálnych správach, ktoré sú čoraz detailnejšie, to v súčasnosti vyzerá, že v blízkej budúcnosti sa prvou krajinou, ktorá otestuje tento mechanizmus stane Španielsko.

V tomto uvoľnenejšom duchu bez zvýšenej nervozity na dlhopisových trhoch sa niesol aj minulotýždňový summit. Na ňom sa len doťahovali detaily minulých rozhodnutí ako rastového kompaktu, fiškálnej integrácie či bankovej únie. A ani to nie úplne do finálnej podoby. V rámci bankovej únie, ktorá bola najsledovanejším bodom programu, došlo k dohode ohľadom dohľadu, nevyriešila sa ale otázka kto a v akej výške bude znášať náklady a riziká, a posunul sa aj dátum implementácie na „niekedy v roku 2013.“ Za bežných okolností, ak by ECB neprijala úlohu veriteľa poslednej inštancie a výnosy z desaťročných španielskych dlhopisov by boli nad úrovňou 7 %, by tento summit prebiehal úplne inak a pravdepodobne by došlo aj k finalizácii najdôležitejších bodov bankovej únie s prísľubom čo najskoršej implementácie.

Úloha eurosummitov a opatrení dohodnutých na nich je pri záchrane eurozóny preceňovaná. A to z toho dôvodu, že eurozóna, ktorej monetárnymi a fiškálnymi stimulmi zdeformovaná ekonomika je bez nového dlhu neschopná rastu, nemá ani keď spojí sily prostriedky na to, aby situáciu zachránila. Naopak solventnosť ECB je neobmedzená, keďže si ju zabezpečuje tlačiarňami. Pohľad do histórie ukazuje, že keď boli výnosy zo španielskych či talianskych dlhopisov kriticky vysoké, tak to nikdy nevyriešil eurosummit, ale zakaždým to bola ECB. Počas vlaňajšieho leta nákupmi dlhopisov, na prelome rokov trojročnými neobmedzenými pôžičkami pre banky, ktoré si v nich zobrali viac ako bilión eur, a toto leto predznačením a napokon aj ohlásením programu neobmedzeného nákupu dlhopisov.

Jej posledný krok je ale už ultimátny, a kritických úrovní výnosov na dlhopisových trhoch sa dočkáme len v prípade, keď budú chcieť investori dotlačiť niektorú z krajín k žiadosti o pomoc a naordinovaniu opatrení od trojky. Alebo keď sa niektorej krajine úplne vymkne fiškálna situácia z rúk, že celý svet bude vedieť, že jeho dlh čaká reštrukturalizácia, podobne ako je tomu teraz pri Grécku. A s ústupom tohto tlaku na záchranu krajín či upratanie vo verejných financiách a finančnom sektore budú významnejšie rozhodnutia v eurozóne zriedkavé. Tlačiť na ne bude viac neuspokojivý vývoj ekonomiky ako dlhopisové trhy.

Hoci eurosummity sami o sebe eurozónu nezachraňujú, v posledných troch rokoch výrazne menili fungovanie eurozóny. Na to, či k lepšiemu alebo horšiemu už viedol polemiku hádam každý občan eurozóny, ktorý tábor má pravdu ukáže až história. Každopádne sa teraz tento proces obmeny eurozóny minimálne na čas vďaka ECB pribrzdí. Nepopulárne opatrenia robia politici len pod tlakom, Gréci, Portugalci a Íri ich začali robiť až keď sa nedokázali financovať a naordinovala im ich trojka. Španieli a Taliani ich nenasledovali a čakali s nimi až kým im výnosy z dlhopisov nezačali rásť. Francúzsko, ktoré je ďalším kandidátom, po zastavení šírenia dlhovej nákazy nepopulárne kroky zatiaľ ani robiť neplánuje. Nemám žiaden dôvod myslieť si, že to bude inak pri eurozóne ako celku.

Neokeynesiáni v MMF „objavili Ameriku“


Medzinárodný menový fond (MMF) urobil prevratný objav. V rámci posledného Globálneho ekonomického výhľadu oznámil, že výrazne podcenil fiškálne mulitplikátory, ktoré používal pri odhade dopadu fiškálnej konsolidácie na HDP. Kým doteraz počítal s multiplikátorom zhruba na úrovni 0,5, čo znamená že zníženie deficitu o 2 % zníži rast HDP o 1 % (0,5 x 2 %), tak podľa najnovších výpočtov sa sekol o 0,4 až 1,2 percentuálneho bodu, teda najnovšie sú na úrovni 0,9-1,7. Pri konsolidácii o 2 % by teda mal HDP klesnúť o 1,8 % až 3,4 %.

Hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard si tento nárast fiškálnych multiplikátorov vysvetľuje nárazom úrokových sadzieb na nulovú spodnú hranicu a efektom synchrónnych úsporných opatrení v mnohých krajinách. S dôvodmi tohto „prekvapivého“ zistenia sa stotožňujem, fascinuje ma však, že poprední neokeynesiáni ako Blanchard potrebujú zlyhaný experiment na to, aby zistili to, čo je väčšine populácie uvažujúcej logicky, a nie v rámci nejakých zjednodušených modelov, už dopredu jasné. A to, že keď doma nie je skrz ďalšie zníženie úročenia možné nafúknuť ďalšiu bublinu, ktorá by sa postarala o rast HDP a výberu daní, a pomoc nepríde ani zvonku, keď je takmer celý západný svet nútený po zlyhaní predošlých stimulov konsolidovať, tak ekonomika nemá z čoho rásť. Písal som o tom napríklad TU 

Odhady MMF ohľadom rastu HDP teda boli prestrelené a fond ordinoval mnohým krajinám nesprávnu medicínu. A tak jeho šéfka Lagardová mení rétoriku na fiškálnu konsolidáciu, ktorá je podľa nej škodlivá a pokiaľ rast HDP podstrelí prognózy, čo na základe nových mulitplikátorov podstrelí, tak by nemali byť prijímané dodatočné konsolidáčné opatrenia. A ako odškodné pre Grécko za zlú medicínu navrhuje dodatočné dva roky času pre krajinu na zníženie deficitu pod tri percentá, aby sa stimuly z ekonomiky nesťahovali tak rýchlo.

Už to začína byť otrepané, ale opäť tu uploadnem graf zmeny súčtu záväzkov koncových spotrebiteľov v ekonomike (domácností a vlád) v eurozóne a zmeny HDP, ktorý ukazuje efekt stimulov v eurozóne je nižší ako ich cena. Inak to nie je ani pri Grécku, a tak je MMF aj so svojou druhou medicínou vedľa.


Ešte sa ale načakáme, kedy MMF pripustí aj tento svoj ďalší omyl, že ekonomické stimuly pomáhajú rastu. Stimuly len skrz dlh presmerovávajú zdroje do odvetví, v ktorých by si nové investície na seba bez nich nezarobili, a keď sa stimuly skončia, tak sa tieto investície dostávajú do problémov a ostáva po nich kopa dlhu. Presne tak ako je to v súčasnosti, kedy sa pri minimálnom priestore pre ďalší pokles úročenia  a vysokej úrovni zadlženia priestor pre ďalšie stimuly zužuje, a nerentabilných investícií a nebonitného dlhu pribúda a všetko hasia núdzovými pôžičkami centrálne banky.  

Aj tu existuje jeden empirický dôkaz – Japonsko, kde už boli vyskúšané všetky možné keynesiánsko/monetaristické stimulačné nástroje, od kvantitatívneho uvoľňovania až po masívne verejné projekty, pričom ekonomika už dve dekády stagnuje a verejný dlh k HDP je nad úrovňou 200 %.  Pripustiť, že problém nadmerného globálneho dlhu nie je možné vyriešiť ani konsolidáciou a ani stimulmi, ale ho potrebné zlikvidovať, a to či už bankrotmi alebo infláciou, by ale pre MMF znamenalo popretie dôvodu jeho existencie...


pondelok 8. októbra 2012

Trojke netreba veriť ani číslo


Prešlo len niečo vyše pol roka, aby sa opäť ukázalo, že Trojka namiesto toho, aby si pripustila, že zachraňovať insolventné Grécku bola chyba, bude radšej celý svet vodiť za nos hyperoptimistickými bulharskými konštantami, ktoré po dosadení do rovnice ukážu ako je grécky verejný dlh udržateľný. Pri prvom balíčku mal bez reštrukturalizácie dlh k HDP dosiahnuť vrchol v roku 2013 na úrovni 150 %, pri druhom balíčku to bolo už 165 %, a to dokonca po „dobrovoľnom“ odpustení 100 mld. (cca 30 % celkového dlhu) od súkromných veriteľov, pričom dnes vyzerajú byť už aj tieto čísla nenaplniteľné.

V apríli som vo svojom komentári „Mýtus o Gréckom nešetrení“ písal, že predpovedať nekonkurencieschopnej krajine s vďaka štátnemu rozhadzovaniu na dlh úplne zdeformovanou ekonomikou, ktorá plánuje za 3 roky znížiť deficit z vyše 9 % pod 3 %, pokles reálneho HDP za tieto 3 roky o 2,1 % v pravdepodobnom scenári (a o 4,5 % v pesimistickom scenári), je nerealistické.

Trojka síce zatiaľ mlčí, ale Grécka vláda už zverejnila prvý návrh rozpočtu na budúci rok, ktorý počíta s poklesom HDP o 3,8 %, pričom Trojka počítala v pravdepodobnom scenári so stagnáciou a v pesimistickom (!!!) scenári s poklesom o 1 %. A taktiež ďaleko pod pesimistickým scenárom bude podľa posledných odhadov aj tohtoročná zmena HDP, Ministerstvo Financií počíta s poklesom o 6,5 %. Aj keď budem úplne mimo od realitu predpokladať, že Grécko naplní na súčasný a budúci rok plánované deficity na úrovni 6,6 % HDP, resp.  4,2 %, a skutočne ekonomika poklesne len o toľko, ako očakáva Ministerstvo financií, tak dosiahne v roku 2013 dlh k HDP podľa mojich rýchlych prepočtov úroveň okolo 175 %.

Problém Grécka (a v menšej miere aj celého sveta) je ten, že keď začnete odstavovať ekonomiku od stimulov, tak sa začne rúcať celý domček z kariet, ktorý bol na týchto stimuloch postavený. Keď je raz domáca spotreba dotovaná vládnym míňaním na dlh pochádzajúci predovšetkým zo zahraničia, tak znižovanie výdavkov tlačí nadol domáci dopyt. Následne sa dostávajú do problémov domáci výrobcovia nastavení na to, že investície sú rentabilné len pri vyššom dopyte (to je pekný príklad toho ako „stimulačné“ opatrenia na dlh deformujú kalkuláciu rentability v podnikovej sfére), čo sa prejavuje v prepúšťaní a bankrotoch, a to následne drží špirálu tlak na pokles dopytu roztočenú. Názorné príklady sú k nájdeniu TU  TU  alebo TU ).

Ďalšia špirála je roztočená na úrovni verejných financií, kde z vyššie popísaných dôvodov neustále klesajúca ekonomická aktivita spôsobuje pokles daňových príjmov. Keď si ale vláda chce udržať priazeň zahraničných verejných veriteľov, tak musí zatvárať diery v rozpočte a pri slabších než očakávaných daňových príjmoch buď ďalším znižovaním výdavkov alebo zvyšovaním daní. A tu sa opäť dostávame na začiatok predošlého odseku odpájania ekonomiky od stimulov, v tomto prípade deficitného hospodárenia, a tlačenie na pokles domácej spotreby.

Toto Trojka vo svojich prognózach plných hausnumer, v ktorých je ekonomika odstavovaná od jedného stimulu za druhým a pritom rastie, nezohľadňuje.

A možno je to všetko inak, že ja sa mýlim a „PHD štandarďáci“ z Trojky a novej gréckej vlády to majú naplánované tak, že ekonomiku privedú k rastu „produktívnymi“ investíciami ako je 30 mil. eur do výstavby okruhu na formulu 1 v čase, kedy viaceré etablované okruhy (Nürburgring, Magny-Course, Spa...) hlásia finančné problémy...