štvrtok, 10. novembra 2011

Taliansko musí ukázať viac ako ochotu „vyrásť“ z dlhu

Výnosy z talianskych dlhopisov aj naďalej lámu rekordy od vstupu do eurozóny a situáciu je nútená aj za cenu vyšších inflačných rizík hasiť ECB. Tá v uplynulom týždni nakúpila na sekundárnych trhoch dlhopisy v objeme 9,5 mld. eur, väčšinou talianskych, a vo veľkom intervenuje aj tento týždeň. Snaží sa tak spolu s eurozónou, ktorá sa nedávno dohodla na posilnení eurovalu prostredníctvom pákového efektu a jeho flexibilizácii, Taliansku kúpiť čas na vyriešenie problémov.
Keď ale ECB a eurozóna dúfajú, že Taliansko zachráni plán vyrovnať rozpočet v roku 2013, tak sa podľa môjho názoru mýlia. Problém, ktorému súčasný svet čelí nie je nedostatok likvidity na trhoch s niektorými štátnymi dlhopismi, ale kolaps dôvery v štátne dlhopisy, ktoré krajiny v histórii takmer stále splácali len vydávaním nových štátnych dlhopisov, ku ktorým každoročne pribalili nejaký ten deficit. Dnes začína byť investorom jasné, že keď kúpia štátny dlhopis, tak sa im môže stať, že im ostane v rukách čierny Peter, a práve oni budú tými, ktorí svoje peniaze nedostanú späť. Čím väčšie má krajina dlhy a deficity, tým je väčším kandidátom na stratu dôvery. A tak sme svedkami postupnej premeny štátnych dlhopisov na toxické aktíva, ktoré ich držiteľom produkujú straty, akými sú napríklad aj americké hypotekárne deriváty.  
Prečo z môjho pohľadu vyrovnaný rozpočet v Taliansku problém nevyrieši? Vyrovnaný rozpočet totiž len zastabilizuje dlh na úrovni 120 % HDP, čo je síce lepšie, ako keby krajine naďalej rástol dlh, ako je to pri ostatných krajinách PIIGS, na druhej strane ale naďalej nevyzerá splatiteľne. Pokiaľ by totiž Taliansku nikto v roku 2012 nepožičal, tak by krajina musela len na splátku istiny dlhu nájsť zhruba 350 mld. eur,  čo predstavuje zhruba 45 % príjmov verejnej správy. A znížiť výdavky o 45 % v rámci jedného roka je neuskutočniteľná záležitosť.
Taliansko vyrovnaným rozpočtom predpokladá, že z dlhu časom vyrastie, teda že jeho dlh k HDP sa bude znižovať vďaka rastu HDP. Optimistické prognózy rastu HDP, ktoré mám dojem že vo väčšine prípadov nie sú dielom výpočtov, ale sú bulharskou konštantou, aby vyšli pekné čísla v budúcich rokoch, sa nenapĺňajú, a podľa najnovších ekonomických ukazovateľov Európa smeruje k negatívnemu ekonomickému rastu. Takže plán vyrásť z dlhu vo svete, kde je vďaka politike centrálnych bánk spotreba tak domácností, ako aj verejného sektora, na neudržateľne vysokých úrovniach, a jej návrat do normálu musí nevyhnutne priniesť recesiu, nemá z môjho pohľadu veľkú šancu na úspech.
Taliansko však má ako jediná krajina PIIGS, ktorá neprodukuje vysoké deficity, možnosť urobiť niečo s časom, ktorý mu eurozóna a ECB kupujú. To čo je potrebné urobiť ale nie je čakanie na „vyrastenie z dlhov“, ale priamo ich postupné splácanie z príjmov rozpočtu (a nie novými dlhmi). Znižovanie dlhu nominálne, a nielen v pomere k HDP, by bolo pre investorov ďaleko väčším lákadlom pre talianske dlhopisy ako len čakanie na rast a dokonca by dávalo akú-takú nádej na vyriešenie situácie.
Podobné riešenia by mali prijať aj ostatné krajiny. Keď chcú efektívnejšie využiť čas, ktorý draho kupujú euvrovalom a nákupmi dlhopisov cez ECB, tak nech sa okamžite snažia o vyrovnané rozpočty a znižovanie zadlženia, a nie stanovujú nejaké ciele vo vzdialenej budúcnosti, kedy už pri moci budú iní ľudia.
Ohľadom ďalšieho vývoja ale ostávam skeptický, keďže dnes politici nedokážu prijať opatrenia, na ktoré bolo neskoro už včera. A tak som toho názoru, že eurozóna pri neochote pripustiť bankroty, smeruje k inflačnému riešeniu dlhovej krízy, v rámci ktorej bude hrať hlavnú úlohu ECB, ktorá bude tlačiť nové eurá na financovanie dlhov a deficitov insolventných krajín. Kam to až môže v extrémnom prípade zájsť nám ukazuje nedávna hyperinflácia v Zimbabwe.
Zverejnené 8.11.2011 v Hospodárskych Novinách (http://pdfcast.org/pdf/taliansko-mus-uk-za-viac-ako-ochotu-vyr-s-z-dlhu)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára