piatok, 16. septembra 2011

Európsky výkladový slovníček slovíčka bankrot

Keby ste sa bežného človeka spýtali na ulici, čo podľa neho znamená bankrot (default), tak vám odpovie niečo v zmysle, že je to situácia, kedy dlžník nie je schopný splácať svoje dlhy. Keď sa ale spýtate europolitika, čo znamená default, dostali by ste dosť bizarné odpovede:

Trichet
Pre guvernéra ECB predstavuje štátny bankrot rating, ktorý mu udelí ratingová agentúra, pretože v prípade ratingu na úrovni bankrot by musela ECB, aby neskolaboval grécky bankový sektor, požičiavať gréckym bankám, ktoré sa zaručujú za nové pôžičky oficiálne bankrotovanými gréckymi dlhopismi. Čo by bolo dosť bizarné.

Nič na tom, že na sekundárnych trhoch sa grécke dlhopisy obchodujú už niekoľko mesiacov za niečo vyše polovice nominálnej hodnoty, teda na úrovni takmer päťdesiatpercentného haircutu, v preklade trh očakáva bankrot. A podobne sú na tom aj írske a portugalské dlhopisy. Najnovšie sa našlo riešenie, aby mohla ECB akceptovať zbankrotovaný grécky dlh ako zábezpeku, a to formou garancií gréckeho dlhu z eurovalu.

Sarkozy/Merkelová
Chudák Trichet je aspoň viazaný určitými pravidlami, ale štvrtková dohoda eurozóny o ďalšom financovaní Grécka priniesla úplnú atrapu bankrotu. Podľa nej niektoré európske banky dobrovoľne odpustia 21 % z čistej súčasnej hodnoty (NPV) gréckeho štátneho dlhu (pričom väčšina z nich bude pri započítaní úrokov na tom tak či tak zisková), čo zníži úroveň gréckeho štátneho dlhu k HDP o celých 12 percentuálnych bodov. Teda keď bola úroveň gréckeho dlhu ku koncu minulého roka 143 % HDP, tak teraz bude 131 % (a to nepočítam deficit v tomto a aj budúcich rokoch). Toto má byť prosím pekne úroveň štátneho dlhu po gréckom „bankrote“.

Štvrtkové riešenie teda nemôžem považovať za nič iné, iba za hru európskych politikov pred voličmi, ktorí „úspešne“ zapojili do gréckeho bankrotu aj súkromných veriteľov a bremeno tak nepadá na úplne na daňových poplatníkov. Najvtipnejšie na tom je, že podľa štvrtkovej eurodohody bude okrem iného môcť byť euroval využitý na rekapitalizáciu bánk, t.j. pokiaľ by niektoré banky mali veľké straty (či už z gréckych alebo iných dlhopisov, alebo aj nebonitných hypoték), tak štátne bankroty v konečnom dôsledku tak či tak zaplatia daňoví poplatníci.

V mojich očiach má byť účelom štátneho bankrotu zníženie štátneho dlhu na udržateľnú úroveň (povedzme niekam k úrovni 50-80 % HDP), aby sa krajina po fiškálnych reformách následne dokázala vrátiť po nové peniaze na finančné trhy. Iste uznáte, že 131 % HDP ani zďaleka nie je úroveň, pri ktorej bude niekto niekedy ochotný Grécku požičať, a krajina bude naďalej živená z eurovalu. A pokiaľ sa budú hrať európski politici na slovíčkárenie a nedôjde k skutočnému bankrotu, tak dovtedy to aj tak ostane.

Akurát, že kým bude eurozóna ochotná vnímať realitu, tak sa môže stať, že drvivá väčšina gréckeho dlhu ostane v rukách ECB a eurovalu a zaplatia to daňoví poplatníci. A to či už cez haircut, alebo vyššiu infláciu, ktorá bude následkom prípadnej monetizácie gréckeho dlhu (prípadne aj dlhu ďalších krajín).

Zverejnené 25.7.2011 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-52384340-kP0000_d-europsky-vykladovy-slovnicek-slovicka-bankrot-span-class-koment-komentar-span)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára