piatok 21. decembra 2012

pondelok 17. decembra 2012

Fiškálna konsolidácia pre začiatočníkov


Peniaze môžu vychádzať v neobmedzených množstvách z tlačiarní. Avšak zdroje, ktoré je možné si za ne kúpiť nepadajú z neba. Práve ignorovanie tohto faktu zo strany vlád a nadnárodných inštitúcií stojí za tým, že sa v posledných rokoch naplnilo minimum ekonomických prognóz. Tieto inštitúcie stále prognózujú rast, ktorý mal prísť podľa nich včera na zajtra. A keď bude zajtra, tak nám povedia že lepšie bude až pozajtra...

Deficitné hospodárenie štátu znamená, že verejná správa minie viac zdrojov, ako vyberie na daniach a poplatkoch. Pokiaľ by štát nemal moc v prípade potreby zvyšovať dane, vytlačiť si peniaze alebo v extrémnom prípade znárodňovať, tak by si v žiadnom prípade v trhovom prostredí požičať toľko ako si požičiava od súkromnej sféry nemohol, pretože by bol výrazne menej bonitný. Práve vďaka tomuto deficitnému hospodáreniu v ekonomike vznikli investície, ktoré by pri vyrovnanom hospodárení verejnej správy buď nevznikli vôbec alebo by boli nižšie, pretože by si na seba nedokázali zarobiť.

Čo sa týka viditeľných investícií, bavíme sa napríklad o stratovom štátnom podniku, o podniku, ktorý vyrástol len vďaka investičným stimulom, o spoločnosti stavajúcej športoviská, o fast-foode v budove štátneho úradu trpiacom prezamestnanosťou, alebo aj o súkromných vysokých školách, ktorých biznis modelom je dodávanie titulov pre zvyšovanie tabuľkových platov. Tých neviditeľných, ktoré sú dôsledkom ďalšieho reťazca toku týchto prostriedkov, môže byť dokonca viac.

V rozumnej miere síce môže pri súčasnom nastavení monetárneho systému takýto model fungovať dlhodobo, a to v prípade, že deficity sú zhruba niekde na úrovne inflácie, ktorá približne o rovnaký diel ako je deficit zníži štátny dlh k HDP. A to vďaka tomu, že štát ako dlžník bude musieť splatiť menej zdrojov než si požičal. Zaplatia to však sporitelia, ktorí si za odložené peniaze budú môcť nakúpiť menej. Pokiaľ to ale politici prestrelia a dlhodobo hospodária s vyššími deficitmi než je inflácia, a ochota požičať im sa vytratí, tak je problém na svete a pre obnovu dôvery veriteľov je potrebné dieru znižovať.

A teraz sa pozrime, aký vplyv na produktivitu investícií má konsolidácia na príjmovej a výdavkovej strane. Konsolidácia na príjmovej stránke znamená odoberanie zdrojov zo súkromnej sféry, kde sú tieto zdroje alokované podľa preferencií jednotlivcov. Tým pádom majú investície ďaleko väčšiu šancu na seba si zarobiť ako keď o nich rozhoduje niekto, kto pri tom neriskuje vlastné zdroje. Teraz sa vôbec nebavíme o podpore pre sociálne slabších, ale o ďalších výdavkoch štátu, ktoré sa následne či už priamo alebo nepriamo použijú na sanovanie tých menej produktívnych investícií, ktoré si na seba bez deficitu zarobiť nedokážu.

Keď sa zvýšia dane (odvody, poplatky), tak súkromnej sfére klesne spotreba a investície. V akom pomere, závisí od toho, či sú viac zdaňovaní bežní ľudia, tí lepšie zarábajúci, alebo firmy. Pokiaľ sa zníži v dôsledku konsolidácie spotreba súkromnej sféry, tak napríklad bude môcť aj naďalej zarábať podnikateľ na predraženej štátnej zákazke alebo fast-food v budove zbytočného štátneho úradu na úkor maloobchodu niekde v meste. Namiesto zaniknutého pracovného miesta v maloobhochode sa udrží pracovné miesto v stavebnej firme sponzora alebo vo fast-foode, bude to ale za nižší pomer ceny k výkonu, čo je pre spoločnosť ako celok menej prospešné. Pretože spoločnosť je tým bohatšia, čím viac potrebných!!! výrobkov a služieb dokáže pre svojich členov vytvoriť pri daných vstupoch.

Pokiaľ sa znížia investície, či už skrz nižšie úspory alebo nižší zisk v podnikovej sfére na úkor niekoho kto pri zamestnaní jedného stroja a dvoch ľudí dokáže vyrobiť 15 výrobkov a štát tieto zdroje bude aj naďalej dávať niekomu, kto pri zhodných vstupoch dokáže vyrobiť 11 výrobkov alebo 15 s nižšou kvalitou, tak je to opäť pre spoločnosť strata. Pokiaľ by dokázal vyprodukovať to čo ten prvý, na úkor ktorého zdroje dostane, tak by štátnu podporu nepotreboval a uživil sa sám. A opäť sme pri nižšej produktivite a strate pre spoločnosť.  

Naopak, pokiaľ prebieha konsolidácia na strane výdavkov, tak tento proces prebieha opačne. Produktívnejšie investície, ktoré by dodatočným zaťažením zanikli v súkromnej sfére, sa udržia, a to na úkor tých menej produktívnych.
Z dlhodobého hľadiska práve preto lepšie, keď konsolidácia prebieha predovšetkým na výdavkovej stránke, pretože práve produktívne využívanie zdrojov a nie ich prežieranie je kľúčom k prosperite. Z krátkodobého hľadiska je ale logické, že sa štát pokúša udržať to čo samo neprežije pri živote, pretože to je voličmi viditeľné. Prípadné krachy menších spoločností alebo nižšie investície v súkromnej sfére, ktoré sú dôsledkom odoberania zdrojov zo súkromnej sféry až tak viditeľné nie sú.  Je ale možné konsolidovať tak, aby to na ekonomiku nemalo okamžitý negatívny dopad, či už skrz likvidáciu produktívnych alebo neproduktívnych investícií?

Áno je. Keď zoberiete súkromnej sfére zdroje, menej šetrí a menej investuje, je to negatívne pre ekonomiku. Keď štát prepustí ľudí, zníži platy, alebo vypustí podporu pre podniky, ktoré sa následne dostanú do problémov, taktiež to negatívne dolieha na ekonomickú aktivitu. Ale pokiaľ štát vypustí tie výdavky, ktoré sa vracajú do súkromnej sféry a nie sú použité na spotrebu, ale vytvárajú sa úspory, tak takouto formou ekonomika neutrpí ani z krátkodobého hľadiska. Tieto zdroje totiž tak či tak skončia v tom istom finančnom systéme a budú alokované tak, ako keby ich štát súkromnej sfére vôbec nezobral. A to všetko s nižším deficitom. Bavíme sa tu o peniazoch od štátu pre ľudí, ktorí ich neminú ale následne napríklad vložia na účet, ako napríklad:
  • Sociálne dávky pre ľudí, ktorí ich absolútne nepotrebujú. Dobrú prácu v tomto smere odviedol INESS, ktorý niektoré takéto výdavky identifikoval v publikácii Ako znižovať výdavky v oblasti štátnej sociálnej podpory 
  • Neúmerne vysoké platy a bonusy pre politických nominantov a niektorých štátnych úradníkov.
  • Predražené štátne zákazky

Samozrejme, len v málo krajinách je možné týmto spôsobom zatvoriť celú dieru, každopádne je ale možné týmto smerom k tomu dopomôcť. Predraženým štátnym zákazkám a vysokým platom pre nominantov sa síce je ťažké vyhnúť, to je o politickej kultúre a vo všeobecnosti aj o hospodárení s verejnými zdrojmi. Zoškrtať platy vyššie platených úradníkov a predovšetkým reformovať systém sociálnych dávok je ale možné. Každopádne keď sa chce, tak je možné aspoň čiastočne konsolidovať fiškálne neutrálne.

A z čoho budú vznikať nové investície, ktoré nahradia tie, ktoré pri fiškálne nie neutrálnej konsolidácii zaniknú či už na príjmovej alebo výdavkovej strane? Okrem inovácií a vyššej produktivity, ktoré sú doménou predovšetkým súkromnej sféry, sa na kapitálových trhoch uvoľnia pre súkromnú sféru zdroje, ktoré bude pri znižovaní deficitu v menšom odčerpávať štát. Tento proces samozrejme netrvá jeden deň a tak je nevyhnutné ekonomické spomalenie, prípadne recesia, kým si uvoľnené zdroje nájdu využitie. Tu je prúser pri krajinách, ktoré si požičiavali zo zahraničia a siahali na úspory v iných krajinách, pretože k týmto zdrojom sa dostane súkromný sektor ďaleko ťažšie. Práve preto majú Gréci, Portugalci či Španieli najväčší problém s konsolidáciou...

Zverejnené 17.12.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-58980250-fiskalna-konsolidacia-pre-zaciatocnikov-komentar)

pondelok 3. decembra 2012

Trojka má predposlednú šancu na omyl


Začne sa o odpise dlhov verejných veriteľov hovoriť po budúcoročných nemeckých voľbách?

Na posledných rokovaniach o ďalšej pomoci Grécku niečo smrdí. Kým niekedy stačilo jedno stretnutie na schválenie výrazných ústupkov či nových peňazí, tak tento krát sa museli predstavitelia Trojky na trikrát stretnúť, aby odsúhlasili ďaleko menejkontroverzný kokteil návrhov. Ten spočíva v:

  • Znížení úrokov na bilaterálne pôžičky o 100 bázických bodov
  • Znížení platieb poistného za pôžičky EFSF o 10 bázických bodov
  • Odklade platieb úrokov na pôžičky EFSF úrokov o 10 rokov a odklade splatnosti bilaterálnych pôžičiek a pôžičiek od EFSF o 15 rokov
  • Vrátení ziskov ECB, ktoré bude realizovať na gréckych dlhopisoch nakúpených pod cenu
  • Spätnom nákup dlhopisov od súkromnej sféry za súčasnú trhovú cenu

Prvé štyri body by mali ufinancovať dieru v rozpočte, ktorá vznikne v dôsledku predlženia lehoty, do ktorej má Grécko dosiahnuť primárny prebytok 4,5 %, z roku 2014 na rok 2016. Posledný bod má prispieť k zníženiu gréckeho dlhu k HDP na 124 % do roku 2020.

Natíska sa otázka, že čo im na tejto dohode, ktorá neznamená priamo nové peniaze pre Grécko a tým pádom je pre politikov doma ľahko predateľná, tak dlho trvalo?  Jednou z možných odpovedí je to, že sa ďaleko viac diskutovalo o odpise dlhu verejných veriteľov ako to bolo prezentované v médiách.

Funkčnosť celého tohto nového balíka je totiž závislá na tom, že sa ekonomické prognózy Trojky naplnia. A vzhľadom na jej nulovú úspešnosť v posledných rokoch priekonomických predpovediach, je neúspech viac než reálny scenár. A pokiaľ Trojka „nesklame“ v úspešnosti svojich prognóz, s čím už pravdepodobne rátajú aj viacerí európski politici, tak už súkromná sféra bude mať vo svojich rukách len minimum dlhu. Súčasná štruktúra gréckeho dlhu vo výške 301 mld. vyzerá podľa výpočtov think-tanku OpenEurope nasledovne (v mld. eur):


Podľa týchto odhadov vlastnia finančné spoločnosti v Grécku a v zahraničí zhruba po 10 % z tohto dlhu, čo dohromady predstavuje zhruba 60 mld. Z pôvodných vyše 200 mld. v marci bolo viac ako 100 mld. vymazaných pri dobrovoľnej výmene dlhopisov, 30 mld. sa v rámci „cukríčka“ pri tejto výmene premenilo na dlh EFSF. Menšia suma bola vyplatená aj tým veriteľom, ktorí dokázali dlh vydaný pod britským právom vydržať.

Z týchto 60 mld. plánuje Grécko zhruba 30 mld. skúpiť už v najbližších dňoch v rámci odsúhlaseného spätného nákupu pod cenu. Predpokladajme, že tento plán sa podarí (Čo nie je úplne isté, pretože Grécko plánuje ponúknuť nízke ceny, ktoré nemusia finančné inštitúcie vzhľadom na výšku strát realizovaných pri predaji pod cenu akceptovať. Na druhej strane ale Grécko vie a dokonca aj plánuje zatlačiť na domáce inštitúcie, eurozóna má tiež takúto možnosť). V takom prípade už ostane v súkromných rukách len zhruba 30 mld. eur v štátnych dlhopisoch, čo predstavuje zhruba 10 % gréckeho dlhu.

Keď sa teda niekedy v budúcom roku opäť po niekoľký krát plán Trojky zrúti, tak už na súkromnú sféru budú môcť siahnuť len raz, a to na zvyšných zhruba 30 mld. eur. (plus 18 mld. v pokladničných poukážkach. Pri nich je to ale zložitejšie, lebo by si krajina odstavila možnosť požičiavať si krátkodobo na vykrytie dočasného nesúladu príjmov/pôžičiek a výdavkov. Zároveň by to opäť mohlo znamenať potrebu sanácie strát pre domáce banky, ktoré sú ich výhradným držiteľom). Všetky následné straty už bude musieť znášať verejný sektor, a to buď vo forme odpisu dlhu alebo nekonečného posielania peňazí do Grécka.

Zatiaľ je idea realizácie strát na gréckych pôžičkách pre európskych politikov na verejnosti tabu. Diskusia o tejto možnosti však z môjho pohľadu mohla byť dôvodom, prečo sa grécku schvaľovalo vyplatenie ďalšej vyše štyridsaťmiliardovej tranže na trikrát.  Ďalších možností totiž postupne ubúda. Pokiaľ sa nepodarí politikom presvedčiť ECB, aby financovanie Grécka, prípadne straty na pôžičkách, zatiahla ona, tak bude odpúšťanie dlhu verejných veriteľov viac než reálnou možnosťou.

Čo sa týka načasovania, tak vhodný termín pre otvorenie tejto témy bude po budúcoročných jesenných nemeckých voľbách. Pokiaľ ostane premiérkou Merkelová, tak bude mať jej strana CDU celé 4 roky na to, aby časť stratenej popularity získala späť. Pokiaľ to bude Steinbrück, tak ten má podobne ako Hollande, ktorý nebol pri prvej a ani druhej pôžičke Grécku, čisté ruky. A pokiaľ sa Nemecko a Francúzsko dohodnú, tak ich ostatní pravdepodobne s väčším či menším šomraním budú nasledovať.


Zverjnené 3.12.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-58886610-trojka-ma-predposlednu-sancu-na-omyl-komentar)

pondelok 19. novembra 2012

Fiškálny kompakt je mŕtvy už pred spustením


Jedna zo zbraní ťažkého kalibru eurozóny v boji voči dlhovej kríze - vyrovnanie rozpočtov a navrátenie dlhu k HDP späť pod 60 %, tzv. fiškálny kompakt, sa zadrháva už pred plánovaným spustením v januári 2013. Keď opomenieme Grécko, ktoré nemá žiadnu šancu stlačiť deficit pod 3 % HDP do roku 2014 a teraz Eurozóna rokuje o predlžení tohto termínu o ďalšie dva roky, tak podľa Európskej komisie je tomuto cieľu na míle vzdialené aj Španielsko.    

Podľa komisára EÚ pre ekonomické záležitosti Olliho Rehna Španielsko nedosiahne v tomto a budúcom roku plánované deficity verejných financií na úrovni 6,3 % a 4,5  %, namiesto toho by mali deficity po novom dosiahnuť 8,0 % (po odpočítaní „jednorázovej“ injekcie pre banky 7,0 %) a 6,0 %. To je už druhá revízia rozpočtových cieľov v tomto roku, ešte v máji Španielsko plánovalo na tento rok deficit 5,3 % a v budúcom roku 3 %. 


EK ale mení po gréckom neúspechu stratégiu a od Španielska nebude požadovať do konca roka 2013 dodatočné konsolidačné opatrenia. To, že Španielsko má dostať svoj deficit pod 3 % HDP do roku 2014 ako s tým počíta fiškálny kompakt, teda už neplatí a jeho dlh k HDP tak vzrastie ďaleko výraznejšie než sa čakalo.

Dôvodom obrovskej odchýlky od prognóz je podľa Európskej komisie (EK) to, že oživenie neprišlo tak skoro ako sa očakávalo. Ako som už písal viackrát, napr. TU a TU, je ale bizarné minimálne z krátkodobého hľadiska očakávať oživenie, keď:

a)      Krajina vypúšťa fiškálne stimuly, na ktorých vyrástlo množstvo neproduktívnych investícií neschopných bez ďalších stimulov prežiť
b)      Monetárne stimuly pri vysokej zadlženosti súkromnej sféry silnú úverovú expanziu nevyvolajú a sú týmpádom schopné v reálnej ekonomike (nie na finančných trhoch) maximálne držať nafúknuté niektoré bubliny ale nie vo veľkom nafukovať nové
c)       Body a) a b) platia aj pre najväčších obchodných partnerov

Pre krajiny eurozóny s nízkou konkurencieschopnosťou ako je Španielsko situáciu ešte viac komplikuje fakt, že nemôžu v rámci eurozóny devalvovať svoju menu, aby podporili konkurencieschopnosť. A tak musia znižovať platy a uvoľňovať regulácie na trhu práce, čo je politicky a aj časovo mimoriadne náročný proces, ktorý drží krajinu v recesii, prípadne v stagnácii.

EK ale aj napriek tomu očakáva že v Španielsku prešpikovanom nerentabilnými investíciami padne niekde z neba oživenie. (Asi tak ako to očakáva už päť rokov pri Grécku). Síce o rok neskôr, ale predsa. Ako je vidno z tabuľky vyššie, tak na rok 2014 EK predpokladá rozšírenie deficitu na 6,4 %. To všetko ale v prípade, že nebudú na rok 2014 prijaté žiadne dodatočné konsolidačné opatrenia (viacero tých súčasných je dočasných a má vypršať v roku 2013). Pokiaľ ale budú prijaté konsolidačné opatrenia, tak to podobne ako v rokoch 2012 a 2013 negatívne zasiahne ekonomický rast a všetko čo je zahrnuté v tejto prognóze na rok 2014 sa zrúti.

Za nenaplnenie prognóz bude opäť vinné „nepredvídateľné“ nedostavenie sa ekonomického oživenia a Španieli následne dostanú ďalšiu výnimku. To sa už ale dlh bude pohybovať na bez vyššej inflácie nezaplatiteľných úrovniach. Ešte šťastie pre Španielsko a celú eurozónu, že situáciu na dlhopisových trhoch zachraňuje ECB svojou ochotou vytiahnuť ten najťažší kaliber – neobmedzené nákupy dlhopisov, pri ktorom je fiškálny kompakt nepotrebný zdrap papiera. Bez ECB by dlhopisy už predávať nedokázali...


Zverejnené 19.11.2012 na www.finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c1-58629760-fiskalny-kompakt-je-uz-teraz-mrtvy-komentar-dna)

utorok 13. novembra 2012

TA3 Hosť v Štúdiu: O ďalšej pomoci pre Grécko

http://www.ta3.com/clanok/1009452/ministri-financii-eurozony-dali-grecku-dva-roky-na-ozdravenie-financii.html

konečne trochu iná debata o Grécku ako čo si myslíte, skrachuje... :)

štvrtok 8. novembra 2012

Barack Obama bude na dlh USA prikrátky


Prezident fiškálnych stimulov. Asi tak by sa najvýstižnejšie dali zhrnúť prvé štyri roky prezidentovania Baracka Obamu. Keď si odmyslíme prvých osem mesiacov v úrade, kedy sa ešte realizoval Bushov rozpočet, tak sú jeho doterajšou vizitkou tri deficity nad úrovňou 7 % HDP a nárast zadlženia o viac ako 5 bil. dolárov. Cena týchto stimulov však bola nižšia ako ich efekt. Pri ďaleko nižšom raste HDP ako dlhu sa jeho úroveň k HDP prehupla cez 100 % a USA pod Obamovým kormidlom naberá grécky kurz.

Na jeho obranu ale je potrebné povedať, že proces deformácie ekonomiky dlhom, ktorý Obama priviedol do gréckej dokonalosti, sa nezačal pri ňom. Na strane centrálnej banky to začal Greenspan, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov a potom aj začiatkom nového tisícročia prudko znížil úrokové sadzby. Rovnako viacerí americkí politici (najviac Clinton) prijímali opatrenia na sprístupnenie hypoték čoraz širšiemu spektru obyvateľstva.

Táto kombinácia odštartovala masové zadlžovanie domácností, ktoré nafúklo realitnú bublinu a jej prasknutie následne odštartovalo korekciu ekonomickej aktivity. Namiesto toho, aby Obama nechal ekonomiku skrz recesiu vyčistiť od nerentabilných investícií, tak začal nahrádzať absenciu zadlžovania domácností zadlžovaním štátu, ktoré len vytvára ďalšie nerentabilné investície. Vďaka tomu dostal krajinu do fiškálne neudržateľnej situácie.

Do ďalšieho funkčného obdobia je možné od Obamu pri jeho neochote pripustiť v USA recesiu očakávať pokračovanie tejto politiky stimulovania ekonomickej aktivity deficitmi. Obama síce plánuje postupne konsolidovať verejné financie, veľmi silno ale pochybujem, že sa mu deficit podarí do konca volebného obdobia stiahnuť na úroveň 3 % ako predpokladá posledný rozpočet.

Existujú totiž dva problémy, ktoré tento cieľ nabúravajú. Po prvé látať ho Obama plánuje v značnej miere vyššími daňami, s čím  ale nesúhlasia republikáni, ktorí majú aj po utorkových voľbách väčšinu v Snemovni reprezentantov. Ďaleko väčším problémom je mylná predstava že ekonomika bude pri tejto masívnej konsolidácii rásť solídnym tempom. Že to tak nefunguje, ukazujú v súčasnosti hlboké recesie v európskych krajinách, ktoré sú nútené stáčať nadol vysoké deficity. Najnovšie pred tým varuje aj MMF. Na monetárnych a fiškálnych stimuloch totiž vyrástlo množstvo nerentabilných investícií, ktoré bez nich nie sú schopné prežiť a pri ich vypúšťaní sa začnú rúcať ako domček z kariet. Ich pokles tlačí spolu s HDP nadol aj výber daní a deficity následne ostávajú otvorené a dlh k HDP ďalej rastie. To, že sa v roku 2013 zastaví na úrovni 106 % je len Obamovo zbožné prianie.

Zverejnené 8.11.2012 v printe Hospodárskych Novín (pod pianom: http://hnonline.sk/slovensko/c1-58343410-barack-obama-bude-na-dlh-usa-prikratky)

TA3 Hosť v štúdiu: Vplyv amerických volieb na ekonomiku

http://www.ta3.com/clanok/1009032/host-v-studiu-k-boros-o-vplyve-vysledku-volieb-v-usa-na-ekonomiku.html

pondelok 5. novembra 2012

ECB umožňuje Francúzsku deštrukciu ekonomiky

Francúzi svojimi opatreniami vyháňajú produktívne investície aby vyššími daňami a dlhom mohli dotovať tie neproduktívne. To všetko za asistencie ECB.

Z nevyčerpateľnej studnice Hollandových nebezpečných utopistických nápadov ako znižovaním slobody vybudovať z Francúzska prosperujúcu ekonomiku ma najnovšie zaujal návrh zákazu domácich úloh. Ten má zabezpečiť to, aby deti, ktorým doma rodičia s úlohami pomáhajú, na tom neboli lepšie ako tie, ktorým nepomáhajú. Namiesto toho majú byť deti dlhšie v škole a dovzdelávať ich budú tisícky nových učiteľov.

Z môjho pohľadu je to opäť len veľa zbytočných nákladov s minimálnym dopadom, pritom ale so silným hraním na city. Navyše to ide proti prirodzenosti, keďže prirodzeným cieľom rodičov je čo najviac podporovať svojich potomkov. Domáce úlohy sú len malou časťou toho, ako rodičia pomáhajú svojím deťom so vzdelaním a prínos takéhoto kroku pre rovnosť šancí bude marginálny. (možno Hollande v snahe zabrániť aj tejto „nespravodlivosti“ zakáže aj hranie Scrabble mimo školských družín). Na druhej strane dodatočné trávenie času v škole ju môže žiakom ešte viac znechutiť. A na tento celú túto marketingovú kampaň bude musieť Hollande buď zobrať  zdroje súkromnej sfére, ktorej následne klesne buď spotreba alebo investície, alebo si na ne požičať, čo zaťaží krajinu do budúcna.

Zákaz domácich úloh je ale v porovnaní s ďalšími krokmi novej vlády pre francúzsku ekonomiku len maličkým problémom. V nasledujúcich riadkoch v krátkosti zosumarizujem Hollandove návrhy a aký budú mať, prípadne dokonca už aj mali vplyv na Francúzsku ekonomiku:

Sťaženie prepúšťania: Jedným z prvých krokov Hollanda bolo vyhlásenie, že je potrebné pre firmy zdvihnúť náklady na prepúšťanie zamestnancov, aby tým zabránili rastu nezamestnanosti. Logickým dôsledkom tohto kroku bolo, že spoločnosti v strate alebo s klesajúcimi maržami, ktoré plánovali časom optimalizovať produkciu, sa uchýlili k prepúšťaniu ešte skôr ako tento zákon môže vstúpiť do platnosti, aby sa týmto nákladom vyhli. Aj v dôsledku toho sú medzimesačné nárasty počtu ľudí hľadajúcich si prácu najvyššie od roku 2009.

Medzimesačná zmena počtu ľudí hľadajúcich si prácu vo Francúzsku (v tis.)

Asi najmarkantnejším príkladom bol stratový Peugeot, ktorý ohlásil len niekoľko dní na to prepustenie 8 000 zamestnancov. Tento počet sa snaží Francúzska vláda znížiť tým, že stratovej spoločnosti poskytne štátnu pomoc vo forme garancie nových úverov , keďže spoločnosť má pri zvýšenom riziku bankrotu problém požičať si s prijateľným úrokom. Logika, že štát zvýši firmám náklady a ich konkurencieschopnosť bude podporovať štátnymi dotáciami je úplne absurdná. Navyše daňoví poplatníci to zaplatia okrem toho aj cez vyššiu cenu áut, aká by bola bez tejto pomoci. Pretože aby sa Peugeot v konkurenčnom boji presadil, tak by musel ísť s cenami dole. Takto ich budú môcť držať vyššie.

Sedemdesiatpäťpercentná daň z príjmov nad milión eur: Vzhľadom na to, že by táto daň mala zasiahnuť podľa odhadov asi 1500 ľudí, a mala by priniesť do rozpočtu ročne 210 mil. eur, čo predstavuje zhruba 0,01 % HDP, to nie je možné považovať za konsolidačné opatrenie, ale opäť len za politický marketing. A to s negatívnymi dôsledkami. Podľa daňových konzultantov už viacero bohatých Francúzov prejavilo záujem žiť v Británii či Švajčiarsku a platiť dane tam. Samotný britský premiér James Cameron sa ponúkol bohatým Francúzom, že ich rád príjme v Británii, aby platili dane u nich. Bernard Arnault, majiteľ prevažnej módnej spoločnosti LVHM, ktorá v sebe zahŕňa značky ako Louis Vitton či Dior, už požiadal o Belgické občianstvo. Bude zaujímavé sledovať, že či sa vôbec Hollandovej vláde podarí vybrať plánovaných 210 mil. eur, v najhoršom scenári môže byť dopad tejto dane na rozpočet dokonca negatívny, keďže časť týchto ľudí nezaplatí vo Francúzsku dane vôbec.

Zvýšenie dane pri predaji spoločnosti z 30 na 60 %: Toto opatrenie, ktoré sa má dotýkať len menších spoločností, má potenciál byť pre francúzsku ekonomiku najškodlivejšie. Keď niekto investuje svoje úspory a čas do založenia úplne novej spoločnosti, ide do toho s obrovskou neistotou či sa presadí a začne vôbec generovať toľko, koľko by zarobil pri normálnom zamestnaní. Ak však okrem toho má pri prípadnom predaji podielu odovzdať 60 % štátu, tak si  jej založenie vo Francúzsku rozmyslí nie dvakrát, ale osemkrát. To isté platí o private-equity spoločnostiach, ktoré sa špecializujú na vyhľadávanie najlepších nápadov, do ktorých potom investujú s tým, že ich v prípade presadenia sa predajú. Inovačný potenciál francúzskej ekonomiky, ktorý je dnes v západnom svete hlavným zdrojom ekonomického rastu, by týmto opatrením výrazne klesol. Aj preto už Hollandova vláda po masívnych námietkach uvažuje o zjemnení tohto návrhu.

Štátna investičná banka: Samozrejme všetky negatívne dôsledky vyššie uvedených opatrení musí niekto plátať. Pri veľkých podnikoch ako pri Peugeote pomôže priamo štát, a pri malých a stredných to má byť štátna investičná banka, ktorá bude pri poskytovaní úverov „menej nenásytná a viac trpezlivá“. Keďže nižšia nenásytnosť a vyššia trpezlivosť znamená, že tieto úvery budú štátom dotované, tak to bude opäť len ďalšia podpora projektov, ktoré by sa v konkurencii sami neuživili (alebo aj podporovanie predražených či nerentabilných investícií sponzorov a kamarátov).

A práve neživotaschopnosť takýchto investícií bez štátnej podpory, ktorá už pri vysokej úrovni zadlženia nemôže v takej miere pokračovať, stojí za súčasnými ekonomickými problémami v eurozóne. Podobné pokusy v histórii podporovať skrz napákovanie štátneho kapitálu investície, ktoré by si na seba nezarobili alebo so sebou prinášajú neúmerné riziko (prípadne ide o predražené či nerentabilné investície sponzorov a kamarátov), dopadli zle. Napríklad americké federálne hypotekárne agentúry Freddie Mac a Fannie Mac okrem toho že majú výrazný podiel na hypotekárnej kríze skončili s nebonitnými hypotékami v objeme stoviek miliárd dolárov. A aj v samotnom Francúzsku musela byť začiatkom deväťdesiatych rokov sanovaná banka Credit Liyonnais s väčšinovým štátnym podielom, ktorá vyšla daňových poplatníkov na vtedajších viac ako 20 mld. eur.

Celá táto absurdná socialistická schéma spočívajúca vo vyháňaní platiteľov daní, produktívnych pracovných miest a inovácií z krajiny, ktoré sa bude snažiť zaplátať podporovaním neproduktívnych investícií štátna investičná banka a garanciami dlhu nekonkurenčných firiem štát, bude mať za následok pokračovanie trendu rastu štátneho dlhu k HDP. Tento pomer sa v druhom kvartáli 2012 nachádzal na úrovni 91 % a určite sa nezastaví v roku na úrovni 93 % ako sa to klasicky hyperoptimisticky prognózuje MMF.

A keď časom prepuknú problémy aj vo Francúzsku, tak sa opäť bude za to, že sa Francúzsku na toto celé požičiavalo viniť kde-kto, od bánk až po ratingové agentúry, že nerobili dostatočné audity a prípadne že sú zdierači, ktorí pýtajú od Francúzska vysoký úrok (mimochodom Francúzi platia za dlh do splatnosti troch rokov výnos tesne nad 0 % a za desaťročný dlh najmenej v histórii tesne nad 2 %). Samozrejme banky a ratingovky svoj podiel na tom nesú a v súčasnej forme je ich existencia pre spoločnosť kontraproduktívna, sú ale len nevyhnutnou súčasťou systému, ktorého jadrom je niekto iný. O ich roli píšem napríklad TU  a TU.

Ale trhy, síce takmer totálne zdeformované činnosťou tých, „ktorí vedia čo je pre všetkých najlepšie“, predsa určitý čas penalizovali Francúzsko. A to za zlú fiškálnu situáciu, za ktorú je zodpovedný vo veľkej miere aj Hollandov predchodca Sarkozy, keďže dlh k HDP počas jeho prezidentovania vzrástol z úrovní okolo 65 % až k  90 %, ale tiež za neochotu robiť reformy smerom k udržateľnejšiemu ekonomickému rastu. Na grafe dole máme vývoj prirážok desaťročných francúzskych dlhopisov k nemeckým v percentuálnych bodoch:

Čo sa ale stalo, že tieto prirážky ustúpili aj napriek tomu, že Francúzsko robí kroky smerom k horšej a nie lepšej solventnosti? ECB opäť zasahovala, pretože niektoré segmenty trhov nefungujú. Oni síce fungujú, penalizácia Francúzska je odrazom reálnej situácie, ECB ale vo svojich vyjadreniach zabudla dodať, že nefungujú tak ako chce ona. Z najvyšších úrovni v posledných dekádach poslala prirážky nadol v novembri ECB intervenciami na dlhopisových trhoch Talianska a Španielska, čím ukázala, že nenechá väčšie krajiny v štichu ani keď sa do eurovalu nezmestia. Následne zasahovala aj trojročnými neobmedzenými pôžičkami pre banky, z ktorých časť peňazí prúdila aj na dlhopisové trhy. O ďalší pokles prirážok sa postarala ECB v letných mesiacoch, keď znížením depozitnej sadzby na nulu zatraktívnila pre banky s prebytkom likvidity francúzske dlhopisy.

ECB teda ďalšou manipuláciou ukazovateľov rizika odstránila tlak na Francúzsko k vylepšovaniu si solventnosti a dokonca umožňuje Hollandovi vytvárať absurdné schémy, ktoré budú naďalej znižovať konkurencieschopnosť krajiny. Jej výpadok bude Francúzsko nútené vykrývať zvýšeným zadlžovaním sa...

utorok 30. októbra 2012

Braňo Žúdel a moje údajné články o snahe centrálnych bánk vykúpiť svet infláciou

som si všimol, že Branislav Žúdel ma spomína vo svojom blogu...

http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2012/10/10/branislav-zudel-posadnutost-znizovanim-dlhu-zabija-ekonomiku/

neviem odkiaľ tento pán prišiel na to, že ja vypisujem o tom, že cieľom centrálnych bánk je vytvoriť infláciu ("Interpretácia súčasných krokov centrálnych bánk, že ide o akési vykúpenie dlhov obyvateľstva pomocou inflácie, je absolútne nesprávne.")... môže byť, že dávnejšie keď som v tom ešte nemal úplne jasno, som to písal, ale o čom píšem už dlhšie obdobie je to, že to čo robia centrálne banky je zachraňovanie všetkého nefunkčného v ekonomike. V tom sa dokonca nepriamo zhodneme, sám tam napísal, že "FED expanziou svojej bilancie len vykryl prudko rastúci dopyt po likvidite", len zabudol dodať že tento nárast dopytu po likvidite je z dôvodu insolventnosti... mne by sa tiež podnikalo, kebyže si nedokážem zarobiť na chod firmy, pričom všetko (vrátane mojej odmeny ako majiteľa) financujem na dlh aelbo skrz štátnu podporu, a keď raz každý príde na to, že ten dlh nemám šancu splatiť a mi nikto nepožičia (alebo nikto nepožičia štátu), tak ma začne financovať FED (alebo géniovia z iných centrálnych bánk, ktorí presne vedia aká je správna úroková sadzba, asi tak isto ako vedeli komanči aká je správna cena pomarančov a preto stáli všetci v radoch) . Toto všetko dotovanie neproduktívneho využitia zdrojov pritvrdzujúcimi sa fiškálnymi a monetárnymi stimulmi bude mať za následok pokračovanie narastania súčtu dlhu domácností a dlhu vlád k HDP pri nízkom ekonomickom raste. A keď píšem o inflácii, tak píšem to, že keď sa raz niekto tento neustále rastúce zadlženie v pomere k HDP bude chcieť riešiť, tak to bude inflačne, lebo druhá možnosť- bankroty sú zlo niekde na úrovni pedofílie..

nakoľko si Žúdel ani nie je schopný poriadne prečítať článok a vyťahuje v ňom vety z kontextu a dosádza si ich do toho svojho, tak mi to vôbec nestojí za dlhšiu reakciu...

TA3 Hosť v štúdiu: O zatvorení amerických búrz

http://www.ta3.com/clanok/1008557/host-v-studiu-k-boros-o-zatvoreni-americkych-burz.html

tentoraz na inú tému... ale možno aj zaujímavejšie ako dookola omieľať neproduktívne investície živené štátom a centrálnymi bankami :)

Obama priviedol deformáciu ekonomiky USA dlhom k gréckej dokonalosti


Obama mal štyri roky šancu, a jediné čo v rámci nej dokázal urobiť bolo zvýšiť dlh o 5,5 bil. USD, čo je viac ako polovica z toho, čo dokopy nahromadili všetci doterajší americkí prezidenti pred ním, pričom to nepomohlo zvýšiť HDP ani o 2 bil. USD. Okrem toho ešte dokázal zaperliť aj výrokmi ako bankomaty zabíjajú pracovné miesta, čo je logika podľa ktorej by sa celému svetu najlepšie žilo keby nebol žiaden technologický pokrok uvoľňujúci prácu a kapitál pre produktívnejšie využitie. V takom prípade by všetci pracovali bez akýchkoľvek strojov v poľnohospodárstve a jediné čo by ľudstvo produkovalo by boli potraviny ledva postačujúce na vyžitie.

Suma sumárum, Obama je z hľadiska ekonomiky veľmi, veľmi zlý prezident, ktorý má primárny podiel na neudržateľnom vývoji dlhu v USA a keď bude znovuzvolený, tak USA budú pokračovať v našliapnutej gréckej ceste. Na jeho obranu ale je potrebné povedať, že tento proces deformácie ekonomiky dlhom, ktorý Obama priviedol do gréckej dokonalosti, sa nezačal pri ňom. Na strane centrálnej banky to začal Greenspan, ktorý začiatkom deväťdesiatych a potom aj dvetisíctych rokov prudko znížil úrokové sadzby, a na strane politiky viacerí americkí politici (najviac Clinton), ktorí prijímali opatrenia na sprístupnenie hypoték čoraz širšiemu spektru obyvateľstva. Táto kombinácia odštartovala masové zadlžovanie domácností, ktoré nafúklo realitnú bublinu, ktorej prasknutie následne odštartovalo korekciu ekonomickej aktivity. Namiesto toho, aby Obama nechal ekonomiku vyčistiť od nerentabilných investícií, tak začal nahrádzať absenciu zadlžovania domácností zadlžovaním štátu, ktoré len vytvára ďalšie nerentabilné investície, a dostal tak krajinu do fiškálne neudržateľnej situácie.

Romney ale z môjho hľadiska taktiež neprináša nič, čo by malo dlhovú krivku USA dostať na udržateľnejšie úrovne, súčasná situácia si vyžaduje radikálne riešenia, ktoré ekonomiku zbavia nerentabilných investícií a nebonitného dlhu a nie vágne opatrenia. Pokiaľ to teda Romney vyhrá, tiež to pre USA nebude žiadna výhra. Jediný, kto sa z amerických prezidentských kandidátov z môjho pohľadu v rámci svojho programu zameral na riešenie týchto zásadných problémov americkej ekonomiky bol Ron Paul, ktorí bol v republikánskych primárkach neúspešný. Z týchto dvoch ani jeden USA z problémov nevytrhne, keby som si ale musel vybrať, tak Obama už ukázal čo dokáže (resp. nedokáže), nech teda teraz v rámci šarlatánskeho skúšania mastičiek na končatinu s gangrénou, bez ktorej amputácie pacient zomrie, dostane šancu ten druhý.



pondelok 22. októbra 2012

ECB ukončila éru hektických eurosummitov


Hektické summity, ako napríklad v máji 2010, kedy sa lídri európskej sedemnástky dohodli na vytvorení eurovalu, alebo v novembri 2011, kedy sa začalo diskutovať o fiškálnom kompakte, sú minulosťou. Riziko masových štátnych bankrotov, ktoré európskych lídrov tlačili k vytváraniu záchranných a reformných mechanizmov, sa v septembri rozplynulo. Zdanlivý pokoj, za ktorý môžu vďačiť Európskej centrálnej banke (ďalej ECB), ale nemusí byť až takou výhrou. Tá totiž ohlásila program neobmedzeného nákupu dlhopisov na sekundárnom trhu pre problémové krajiny, ktoré splnia stanovené podmienky. Pri množiacich sa mediálnych správach, ktoré sú čoraz detailnejšie, to v súčasnosti vyzerá, že v blízkej budúcnosti sa prvou krajinou, ktorá otestuje tento mechanizmus stane Španielsko.

V tomto uvoľnenejšom duchu bez zvýšenej nervozity na dlhopisových trhoch sa niesol aj minulotýždňový summit. Na ňom sa len doťahovali detaily minulých rozhodnutí ako rastového kompaktu, fiškálnej integrácie či bankovej únie. A ani to nie úplne do finálnej podoby. V rámci bankovej únie, ktorá bola najsledovanejším bodom programu, došlo k dohode ohľadom dohľadu, nevyriešila sa ale otázka kto a v akej výške bude znášať náklady a riziká, a posunul sa aj dátum implementácie na „niekedy v roku 2013.“ Za bežných okolností, ak by ECB neprijala úlohu veriteľa poslednej inštancie a výnosy z desaťročných španielskych dlhopisov by boli nad úrovňou 7 %, by tento summit prebiehal úplne inak a pravdepodobne by došlo aj k finalizácii najdôležitejších bodov bankovej únie s prísľubom čo najskoršej implementácie.

Úloha eurosummitov a opatrení dohodnutých na nich je pri záchrane eurozóny preceňovaná. A to z toho dôvodu, že eurozóna, ktorej monetárnymi a fiškálnymi stimulmi zdeformovaná ekonomika je bez nového dlhu neschopná rastu, nemá ani keď spojí sily prostriedky na to, aby situáciu zachránila. Naopak solventnosť ECB je neobmedzená, keďže si ju zabezpečuje tlačiarňami. Pohľad do histórie ukazuje, že keď boli výnosy zo španielskych či talianskych dlhopisov kriticky vysoké, tak to nikdy nevyriešil eurosummit, ale zakaždým to bola ECB. Počas vlaňajšieho leta nákupmi dlhopisov, na prelome rokov trojročnými neobmedzenými pôžičkami pre banky, ktoré si v nich zobrali viac ako bilión eur, a toto leto predznačením a napokon aj ohlásením programu neobmedzeného nákupu dlhopisov.

Jej posledný krok je ale už ultimátny, a kritických úrovní výnosov na dlhopisových trhoch sa dočkáme len v prípade, keď budú chcieť investori dotlačiť niektorú z krajín k žiadosti o pomoc a naordinovaniu opatrení od trojky. Alebo keď sa niektorej krajine úplne vymkne fiškálna situácia z rúk, že celý svet bude vedieť, že jeho dlh čaká reštrukturalizácia, podobne ako je tomu teraz pri Grécku. A s ústupom tohto tlaku na záchranu krajín či upratanie vo verejných financiách a finančnom sektore budú významnejšie rozhodnutia v eurozóne zriedkavé. Tlačiť na ne bude viac neuspokojivý vývoj ekonomiky ako dlhopisové trhy.

Hoci eurosummity sami o sebe eurozónu nezachraňujú, v posledných troch rokoch výrazne menili fungovanie eurozóny. Na to, či k lepšiemu alebo horšiemu už viedol polemiku hádam každý občan eurozóny, ktorý tábor má pravdu ukáže až história. Každopádne sa teraz tento proces obmeny eurozóny minimálne na čas vďaka ECB pribrzdí. Nepopulárne opatrenia robia politici len pod tlakom, Gréci, Portugalci a Íri ich začali robiť až keď sa nedokázali financovať a naordinovala im ich trojka. Španieli a Taliani ich nenasledovali a čakali s nimi až kým im výnosy z dlhopisov nezačali rásť. Francúzsko, ktoré je ďalším kandidátom, po zastavení šírenia dlhovej nákazy nepopulárne kroky zatiaľ ani robiť neplánuje. Nemám žiaden dôvod myslieť si, že to bude inak pri eurozóne ako celku.

Neokeynesiáni v MMF „objavili Ameriku“


Medzinárodný menový fond (MMF) urobil prevratný objav. V rámci posledného Globálneho ekonomického výhľadu oznámil, že výrazne podcenil fiškálne mulitplikátory, ktoré používal pri odhade dopadu fiškálnej konsolidácie na HDP. Kým doteraz počítal s multiplikátorom zhruba na úrovni 0,5, čo znamená že zníženie deficitu o 2 % zníži rast HDP o 1 % (0,5 x 2 %), tak podľa najnovších výpočtov sa sekol o 0,4 až 1,2 percentuálneho bodu, teda najnovšie sú na úrovni 0,9-1,7. Pri konsolidácii o 2 % by teda mal HDP klesnúť o 1,8 % až 3,4 %.

Hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard si tento nárast fiškálnych multiplikátorov vysvetľuje nárazom úrokových sadzieb na nulovú spodnú hranicu a efektom synchrónnych úsporných opatrení v mnohých krajinách. S dôvodmi tohto „prekvapivého“ zistenia sa stotožňujem, fascinuje ma však, že poprední neokeynesiáni ako Blanchard potrebujú zlyhaný experiment na to, aby zistili to, čo je väčšine populácie uvažujúcej logicky, a nie v rámci nejakých zjednodušených modelov, už dopredu jasné. A to, že keď doma nie je skrz ďalšie zníženie úročenia možné nafúknuť ďalšiu bublinu, ktorá by sa postarala o rast HDP a výberu daní, a pomoc nepríde ani zvonku, keď je takmer celý západný svet nútený po zlyhaní predošlých stimulov konsolidovať, tak ekonomika nemá z čoho rásť. Písal som o tom napríklad TU 

Odhady MMF ohľadom rastu HDP teda boli prestrelené a fond ordinoval mnohým krajinám nesprávnu medicínu. A tak jeho šéfka Lagardová mení rétoriku na fiškálnu konsolidáciu, ktorá je podľa nej škodlivá a pokiaľ rast HDP podstrelí prognózy, čo na základe nových mulitplikátorov podstrelí, tak by nemali byť prijímané dodatočné konsolidáčné opatrenia. A ako odškodné pre Grécko za zlú medicínu navrhuje dodatočné dva roky času pre krajinu na zníženie deficitu pod tri percentá, aby sa stimuly z ekonomiky nesťahovali tak rýchlo.

Už to začína byť otrepané, ale opäť tu uploadnem graf zmeny súčtu záväzkov koncových spotrebiteľov v ekonomike (domácností a vlád) v eurozóne a zmeny HDP, ktorý ukazuje efekt stimulov v eurozóne je nižší ako ich cena. Inak to nie je ani pri Grécku, a tak je MMF aj so svojou druhou medicínou vedľa.


Ešte sa ale načakáme, kedy MMF pripustí aj tento svoj ďalší omyl, že ekonomické stimuly pomáhajú rastu. Stimuly len skrz dlh presmerovávajú zdroje do odvetví, v ktorých by si nové investície na seba bez nich nezarobili, a keď sa stimuly skončia, tak sa tieto investície dostávajú do problémov a ostáva po nich kopa dlhu. Presne tak ako je to v súčasnosti, kedy sa pri minimálnom priestore pre ďalší pokles úročenia  a vysokej úrovni zadlženia priestor pre ďalšie stimuly zužuje, a nerentabilných investícií a nebonitného dlhu pribúda a všetko hasia núdzovými pôžičkami centrálne banky.  

Aj tu existuje jeden empirický dôkaz – Japonsko, kde už boli vyskúšané všetky možné keynesiánsko/monetaristické stimulačné nástroje, od kvantitatívneho uvoľňovania až po masívne verejné projekty, pričom ekonomika už dve dekády stagnuje a verejný dlh k HDP je nad úrovňou 200 %.  Pripustiť, že problém nadmerného globálneho dlhu nie je možné vyriešiť ani konsolidáciou a ani stimulmi, ale ho potrebné zlikvidovať, a to či už bankrotmi alebo infláciou, by ale pre MMF znamenalo popretie dôvodu jeho existencie...


pondelok 8. októbra 2012

Trojke netreba veriť ani číslo


Prešlo len niečo vyše pol roka, aby sa opäť ukázalo, že Trojka namiesto toho, aby si pripustila, že zachraňovať insolventné Grécku bola chyba, bude radšej celý svet vodiť za nos hyperoptimistickými bulharskými konštantami, ktoré po dosadení do rovnice ukážu ako je grécky verejný dlh udržateľný. Pri prvom balíčku mal bez reštrukturalizácie dlh k HDP dosiahnuť vrchol v roku 2013 na úrovni 150 %, pri druhom balíčku to bolo už 165 %, a to dokonca po „dobrovoľnom“ odpustení 100 mld. (cca 30 % celkového dlhu) od súkromných veriteľov, pričom dnes vyzerajú byť už aj tieto čísla nenaplniteľné.

V apríli som vo svojom komentári „Mýtus o Gréckom nešetrení“ písal, že predpovedať nekonkurencieschopnej krajine s vďaka štátnemu rozhadzovaniu na dlh úplne zdeformovanou ekonomikou, ktorá plánuje za 3 roky znížiť deficit z vyše 9 % pod 3 %, pokles reálneho HDP za tieto 3 roky o 2,1 % v pravdepodobnom scenári (a o 4,5 % v pesimistickom scenári), je nerealistické.

Trojka síce zatiaľ mlčí, ale Grécka vláda už zverejnila prvý návrh rozpočtu na budúci rok, ktorý počíta s poklesom HDP o 3,8 %, pričom Trojka počítala v pravdepodobnom scenári so stagnáciou a v pesimistickom (!!!) scenári s poklesom o 1 %. A taktiež ďaleko pod pesimistickým scenárom bude podľa posledných odhadov aj tohtoročná zmena HDP, Ministerstvo Financií počíta s poklesom o 6,5 %. Aj keď budem úplne mimo od realitu predpokladať, že Grécko naplní na súčasný a budúci rok plánované deficity na úrovni 6,6 % HDP, resp.  4,2 %, a skutočne ekonomika poklesne len o toľko, ako očakáva Ministerstvo financií, tak dosiahne v roku 2013 dlh k HDP podľa mojich rýchlych prepočtov úroveň okolo 175 %.

Problém Grécka (a v menšej miere aj celého sveta) je ten, že keď začnete odstavovať ekonomiku od stimulov, tak sa začne rúcať celý domček z kariet, ktorý bol na týchto stimuloch postavený. Keď je raz domáca spotreba dotovaná vládnym míňaním na dlh pochádzajúci predovšetkým zo zahraničia, tak znižovanie výdavkov tlačí nadol domáci dopyt. Následne sa dostávajú do problémov domáci výrobcovia nastavení na to, že investície sú rentabilné len pri vyššom dopyte (to je pekný príklad toho ako „stimulačné“ opatrenia na dlh deformujú kalkuláciu rentability v podnikovej sfére), čo sa prejavuje v prepúšťaní a bankrotoch, a to následne drží špirálu tlak na pokles dopytu roztočenú. Názorné príklady sú k nájdeniu TU  TU  alebo TU ).

Ďalšia špirála je roztočená na úrovni verejných financií, kde z vyššie popísaných dôvodov neustále klesajúca ekonomická aktivita spôsobuje pokles daňových príjmov. Keď si ale vláda chce udržať priazeň zahraničných verejných veriteľov, tak musí zatvárať diery v rozpočte a pri slabších než očakávaných daňových príjmoch buď ďalším znižovaním výdavkov alebo zvyšovaním daní. A tu sa opäť dostávame na začiatok predošlého odseku odpájania ekonomiky od stimulov, v tomto prípade deficitného hospodárenia, a tlačenie na pokles domácej spotreby.

Toto Trojka vo svojich prognózach plných hausnumer, v ktorých je ekonomika odstavovaná od jedného stimulu za druhým a pritom rastie, nezohľadňuje.

A možno je to všetko inak, že ja sa mýlim a „PHD štandarďáci“ z Trojky a novej gréckej vlády to majú naplánované tak, že ekonomiku privedú k rastu „produktívnymi“ investíciami ako je 30 mil. eur do výstavby okruhu na formulu 1 v čase, kedy viaceré etablované okruhy (Nürburgring, Magny-Course, Spa...) hlásia finančné problémy...

streda 26. septembra 2012

Posadnutosť rastom HDP zabíja ekonomiku


Monetárne zúfalstvo naberá po neúspešných štyroch rokoch skúšania všetkých možných „neštandardných opatrení“ na obrátkach. Tlačiarne v septembri opäť naštartovali FED a Bank of Japan, FED dokonca bez obmedzenia, čím sa pridali k Bank of England, ktorá svoj posledný stimul ohlásila v júli. ECB popri tom, že znížila v júli sadzby a úroky na vklady a som toho názoru, že ešte raz tak do konca roka učiní, a ohlásila v septembri neobmedzený nákup dlhopisov problémových krajín v prípade, že splnia náležité podmienky. Čínska centrálna banka People's Bank of China znižuje tak úrokové sadzby ako aj minimálne rezervy a švajčiarska centrálna banka SNB tlačí franky aby za ne nakupovala európske dlhopisy a oslabovala tak domácu menu. Toto je krátky súhrn toho, čo v súčasnosti popredné centrálne banky skúšajú, aby podporili či naštartovali rast HDP a to či už novým dlhom alebo nižšími nákladmi na jeho obsluhu.

Pozrime sa na to, čo v očiach centrálnych bánk HDP podľa rovnice kvantitatívnej teórie peňazí znamená:

MxV=P*Q

Kde M je množstvo peňazí v obehu, V je rýchlosť ich obehu, P je cenová hladina a Q je množstvo vyprodukovaných tovarov a služieb. Súčin cien a výstupov v ekonomike predstavuje HDP. Keďže peniaze sa do reálnej ekonomiky dostávajú ako dlh, tak si ju môžeme prepísať nasledovne:
 Dlh*rýchlosť obehu dlhu=HDP

Táto trojpísmenková veličina na pravej strane rovnice, pri ktorej celospoločenskej glorifikácii je v očiach obyvateľstva rozdiel medzi blahobytom a ekonomickou katastrofou hranica 0, je teda funkciou dlhu. Centrálne plánovanie môže dlhodobo na mierumilovnej báze fungovať len vtedy, keď je drvivá väčšina obyvateľov presvedčená o správnosti konečného cieľa, ku ktorému má spoločnosť smerovať. A taký tu máme, je to rast HDP. Podľa toho nám horeuvedená rovnica napovedá, že hlavným prostriedkom centrálneho plánovania rastu HDP je vytváranie dlhu. Rozkol v spoločnosti nepanuje v tomto cieli, ale v spôsoboch ako vytvárať dlh, ľavica preferuje priamo štátne zadlžovanie, pravica podporu zadlžovania súkromnej sféry.

Že toto nie sú len teoretické žvásty, ukazuje nasledovný graf medziročnej zmeny HDP a medziročného zadlženia verejnej a súkromnej sféry v eurozóne kde od roku 2002, odkedy existujú ucelené dáta, nerástlo nominálne HDP rýchlejšie ako dlh koncových spotrebiteľov, teda vlády a domácností, ani v jednom roku.


Až na aké úrovne sa záväzky domácností a dlh vlád v pomere k HDP v eurozóne dostali vďaka honbe za rastom HDP dostali, nám ukazuje nasledovná tabuľka:


Pozastavme sa ešte pri veličine V, teda rýchlosti obehu peňazí (dlhu), ktorej pokles priaznivci teórie pasce likvidity považujú za ukazovateľ toho, že ekonomické subjekty sedia na peniazoch a preto je potrebné ich „dať do pohybu“ zvýšením inflačnýchočakávaní. V je sám o sebe dosť bizarný parameter, ktorý sa nijako explicitne nemeria, akurát sa vypočítava ako podiel nominálneho HDP a množstva peňazí v obehu z hore uvedenej rovnice. V podstate ale znamená, že koľkokrát za určitý čas celkové množstvo peňazí v obehu zmení za protihodnotu majiteľa.

Z môjho pohľadu tento indikátor ale vypovedá viac o tom, odkiaľ ekonomické subjekty financujú svoje väčšie transakcie. A to či z úspor, alebo z dlhu. Zoberme si ako mieru množstva peňazí v obehu M2, do ktorej (v USA) okrem bankoviek, mincí a spadajú aj ďalšie relatívne rýchlo likvidné aktíva ako sporiace účty, menšie terminované účty a podiely v peňažných fondoch, a urobme si krátky príklad z amerického trhu s bývaním.

Zoberme si hypotetickú situáciu, kedy je HDP 1000000 USD a M2 je 500000 USD. Rýchlosť obehu peňazí je podľa rovnice V=HDP/M2 2. V prvom prípade si domácnosť kúpi dom za 2000 USD zo sporiaceho účtu, čo pošle HDP nahor o 2000 USD pri nezmenenom M2, rýchlosť obehu peňazí nám v takomto prípade vzrastie na 2,004 (1002000/500000). V druhom prípade, kedy domácnosť financuje tento nákup na dlh, nám naopak rýchlosť obehu peňazí klesne na 1,996 (1002000/502000). HDP je pritom v oboch prípadoch rovnaké.

Čiže súčasné spomalenie rýchlosti obehu peňazí je viac indikátorom toho, že domácnosti viac sporia a menej zadlžujú, ako toho, že z dôvodu nízkych inflačných, resp. deflačných očakávaní sedia na peniazoch. A to má logický dôvod –Ostaňme pri trhu s bývaním, kde od začiatku nového milénia, kedy FED výrazne zrazil sadzby nadol, tak domácnosti vo veľkom financovali nákupy domov novým dlhom (čo malo za následok rast M2 a pokles V), čo spôsobilo prudký rast ich cien. Po prasknutí bubliny teda ostal sektor domácnosti s vysokým zadlžením, nízkymi úsporami a ceny nehnuteľnosti aj napriek poklesu stále vysoké. Keďže na domy si pri týchto cenách mnohé domácnosti nezarobia a svojou bonitou sa neklasifikujú na vysoký úver, tak im neostáva nič iné len na „kúpu života“ sporiť, čo má za následok tak nízky rast M2 ako aj nízky V. Podobná situácia je aj v iných problémových sektoroch ekonomiky.

Pokusy nejakým spôsobom podporiť veličinu V  sú teda pri súčasných úrovniach zadlženia a cien odsúdené na neúspech. Výnimkou je z môjho pohľadu situácia, kedy by centrálne banky cielene znižovali úroveň zadlženia ekonomických subjektov, či už rozhadzovaním peňazí z vrtuľníka na splatenie dlhov, alebo vykúpením dlhu od bánk a jeho odpísaním..., M2 by za takých okolností malo ostať stabilné, keďže by v podstate šlo len o výmenu „darovaných“ peňazí za peniaze vytvorené ako dlh, ktoré by zanikli, pri nižšej miere zadlženia by boli ekonomické subjekty viac ochotné siahať na svoje úspory.

Takéto perverzné trh deformujúce proinflačné opatrenia ale zatiaľ žiadna centrálna banka našťastie nechystá, a tak celej spoločnosti ostáva jedinou možnosťou ako ukojiť obsesiu rastom HDP je vytváranie nového dlhu. Pri nafúknutých cenách v mnohých sektoroch, ktoré centrálne banky a vlády nechcú pustiť nadol, a vysokej úrovni zadlženia, budú ekonomické subjekty nútené vytvárať úspory a tak tento proces bude naďalej sprevádzaný nízkou rýchlosťou obehu peňazí, čo znamená, že väčšia časť HDP sa bude tvoriť z dlhu a nie z úspor a trend rýchlejšieho rastu dlhu ako HDP bude pokračovať. (samozrejme dlh vytvorený ako, M2 je len časťou celkového dlhu, k nemu si treba dopočítať aj priame financovanie dlhu skrz úspory, napr. cez dlhopisové fondy...)

Táto stratégia je však odsúdená na zánik, základná ekonomická logika sa dlhodobo oklamať nedá. Kapitál, teda zdroje, ktorú sú základom ekonomického rastu a prosperity spoločnosti, je možné vytvoriť len výrobou a inováciami, a nie novým dlhom, alebo nejakým umelým zvyšovaním parametra V v rovnici kvantitatívnej teórii peňazí. Presmerovávanie kapitálu do nerentabilných investícií skrz stimulačné opatrenia síce môže krátkodobo zvyšovať HDP. Praktickým následkom je ale napríklad postavenie bytového komplex za náklady, ktoré sa nevrátia. A keď príde čas splácania a realitná bublina praskne, a budovu následne zhabe banka, ktorá ju nebude chcieť predať aby nerealizovala účtovné straty, spoločnosť sa nestane bohatšou, akurát sa na to zbytočne minú vzácne zdroje, ktoré mohli byť využité k vytváraniu prosperity. A najbizarnejšie je na tom to, že keď sa vláda rozhodne ako v Írsku v snahe podporiť cenyrealít tieto domy duchov zdemolovať, tak HDP rastie nielen pri ich stavbe, ale aj pri ich búraní.

Desaťročia snahy politikov a centrálnych bankárov túto ekonomickú logiku ohnúť, dostal svet tam kde je teraz, ísť týmto trendom ešte viac na doraz je pre ekonomiku smrtiaca cesta.



streda 12. septembra 2012

TA3 Hosť v štúdiu: O eurovale a bankovej únii

http://www.ta3.com/clanok/1005776/host-v-studiu-kamil-boros-o-problemoch-eurozony.html

zase som tisíc päťstý krát zopakoval postoj k eurovalu, debata o bankovej únii ale bola zaujímavá

Európska hra na „čo nie je čo“ vstúpila do ďalšieho kola


Od vypuknutia európskej dlhovej krízy sme boli svedkami mnohých výrokov typu „čo nie je čo“. Najprv Španielsko nebolo Gréckom, potom Gréckom nebolo ani Portugalsko, pričom Grécko nebolo Írskom a ani Taliansko nebolo Španielskom, aby sa napokon španielsky premiér Rajoy dopracoval k prevratnému geografickému objavu, že Španielsko nie jeUgandou. Táto európska hra na „čo nie je čo“ ale naberá na obrátkach a v minulom týždni prešla do ďalšieho kola, od geografie sa téma presunula do oveľa nebezpečnejšej oblasti – práva.

Hlavným hrdinom je tentokrát šéf ECB Draghi, podľa ktorého nákupy štátnych dlhopisov so splatnosťou do troch rokov nie sú financovaním štátov. Napríklad nákup pätnásťročných dlhopisov byuž ale podľa neho do tejto kategórie spadal. Je to vskutku zaujímavý výklad Zmluvy o Európskej únii, v ktorej sa spomína nasledovné:

 „Podľa článku 123 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je prečerpanie účtu alebo získanie úveru akéhokoľvek iného druhu v ECB alebo v národných centrálnych bankách orgánmi Únie, ústrednými vládami, inými úradmi štátnej, regionálnej a miestnej správy, inými orgánmi podnikmi spravovanými verejným právom členských štátov zakázané, rovnako ako je zakázané priame odkúpenie ich pohľadávok a dlhov Európskou centrálnou bankou a národnými centrálnymi bankami.“

Keď pripustíme na Draghiho komentár na tlačovej konferencii k článku 123, že priamym financovaním sa myslí len primárny trh, tak nemali spadať do kategórie financovania štátov nielen trojročné, ale ani pätnásťročné dlhopisy. Keď za nepriame financovanie považujeme napríklad pôžičky bankám (LTRO), ktoré za to nakúpia štátne dlhopisy ale už nie nákupy dlhopisov na sekundárnych trhoch, tak by nemalo byť podľa tohto článku dovolené ani jedno.

Ďalším príkladom zavádzania ECB na spôsob „čo nie je čo“, je to, že nákupy dlhopisov nie sú tlačením peňazí, lebo sú sterilizované. Sterlizácia znamená to, že ECB stiahne z medzibankového trhu toľko peňazí, za koľko nakúpila dlhopisy, aby nepribúdalo množstvo eur vo finančnom systéme, v podstate teda ECB zoberie od bánk peniaze a prehodí ich do štátnych dlhopisov. Sťahuje to tým spôsobom, že ohlási tender na 7 dňový depozit za úrok o niečo vyšší ako sú úročené vklady v ECB (keďže po novom vklady v ECB úročené nie sú, tak je to tesne nad nulou), ktorý zabezpečuje záujem bánk o túto operáciu.

Z tohto pohľadu do všetko vyzerá pekne, ale keď sa na to pozrieme v širšom kontexte, tak ECB na prelome rokov zaplavila medzibankový trh peniazmi skrz dve trojročné operácie (LTRO), ktorými navýšila ich objem o zhruba 500 mld. eur. To sú teda peniaze, ktoré síce dočasne (neprekvapilo by ma ale keby po skončení trojročných LTRO prišli ďalšie a peniaze by v systéme ostali) ale predsa ECB vytlačila. A práve z týchto 500 mld. bude ECB nákupy dlhopisov sterilizovať. Teda zoberie bankám nečinné peniaze, ktoré pre banky vytlačila začiatkom roka, a nakúpi za ne dlhopisy.

Objem pôžičiek ECB európskym bankám

V Európskej hre na „čo nie je čo“ sa dostávame do nebezpečného teritória, kde si eurokrati v snahe zubami nechtami zachraňovať veci, ktoré nemajú šancu fungovať, vykladajú pravidlá úplne po svojom. A keďže sme už došli do štádia, odkiaľ je len bolestivá cesta späť, tak pokiaľ sa veci nebudú vyvíjať podľa ich predstáv, tak sa obávam toho, že budú schopní a ochotní zájsť ešte ďalej. Ostáva len dúfať, že sa nedočkáme vyjadrení typu „Nepovoliť referendum o paneurópskych otázkach nie je nedemokratické“ alebo „Kritizovať rozhodnutia EÚ nie je predmetom slobody prejavu“.


pondelok 27. augusta 2012

Prečo sú stropy ECB na výnosy dlhopisov zlým nápadom


Ako som nedávno písal, tak pri neochote vlád nechať zbankrotovať, čo nefunguje, je z môjho pohľadu najpravdepodobnejším scenárom ďalšieho vývoja krízy frakčného bankovníctva (t.j. hypotekárnej krízy, finančnej krízy, dlhovej krízy...), je japonský scenár minimálneho ekonomickéhorasu s inflačnou dohrou po niekoľkých rokoch/dekádach. Nefunkčné investície majú pri živote udržiavať centrálne banky a to či už priamym financovaním štátov a bánk, ktoré by bez týchto pôžičiek nemali šancu vyplatiť splatný dlh.

V minulotýždňovom vydaní nemeckého týždenníka Der Spiegel sa objavila správa, ktorá tento scenár približuje. A to, že ECB chystá stanoviť strop na výnosy z dlhopisov krajín eurozóny(prípadne na prirážky k nemeckým dlhopisom), na ktorým ich bude stláčaťnadol nákupmi na dlhopisových trhoch za vytlačené peniaze. Pokiaľ by ich stanovila povedzme na 6 % p.a., tak  v prípade, že by vzrástli nad 6 %, tak by ECB spustila nákupy až kým by pod túto úroveň neklesli. Podobne ako to robí napríklad švajčiarska centrálna banka SNB pri bránení hranice eura voči na 1,20, kedy tlačí franky a skupuje za ne eurové aktíva keď kurz klesne pod túto úroveň.

Pokiaľ by k tomu došlo, tak súdiac podľa predošlej Draghiho rétoriky pôjde o ďalšie opatrenie ECB na opravu nefunkčných trhov. Problém je, že trhy sú perfektne funkčné, lebo Grécko, Írsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Cyprus a aj viacero ďalších krajín je insolventných (a podobne aj mnoho bánk), a bez vyššej inflácie nemajú šancu svoje dlhy splatiť, a za nefunkčné ich označujú tí, podľa ktorých predstáv sa nevyvíjajú. Konkrétne eurokrati v Bruseli a ECB a politici, ktorí chcú na naďalej míňa o desiatky percent viac ako vyberú na daniach.

Hoci z laického pohľadu môže vyzerať tak, že ECB nenechá padnúť Španielsko a Taliansko, za dobré, opak je pravdou. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim demonštrovať, že prečo. V prvom rade je potrebné povedať, že na ekonomiku sa nemôžeme pozerať cez peniaze, ale cez zdroje, ktoré sú obmedzené. Práve zdroje sú kapitálom, peniaze sú len kúskom papiera, za ktoré sa zdroje, teda kapitál, zaobstarávajú. Je ich možné vytvoriť nekonečno, zdroje ale s ich rozmnožovaním nepribudnú ako si niektorí utopisti myslia, nebude viac ropy, pšenice, či domov, len sa zmení ich cena v peniazoch.

A teraz sa pozrime čo deje napríklad v Španielsku. Bežný účet platobnej bilancie Španielska sa od vzniku eurozóny pohyboval v záporných číslach, v rokoch 2004-2009 dokonca hlboko v záporných číslach. Keď sa na to pozrieme z pohľadu zdrojov, tak to znamená to, že na časť zdrojov, ktoré sa v španielskej ekonomiky používali (či už zo strany vlády, podniková sféry, alebo domácností), si nezarobilo predajom produktov do zahraničia, teda exportmi, ale si ich požičalo.

Saldo bežného účtu platobnej bilancie Španielska

Namiesto toho teda, aby krajina tieto zdroje investovala do odvetví, ktoré by vyprodukovali exporty, ktorými by sa neskôr tento import zdrojov splatil, tak ich Španieli naďalej importovali a prežierali. Predovšetkým na realitnom trhu. To sa premietlo jednak na vyšších platoch (tie odzrkadľovali väčšie množstvo zdrojov v ekonomike, ktoré ale pochádzali zo zahraničia), podľa OECD malo Španielsko štvrtý najrýchlejší rast nominálnej mzdy od vzniku eurozóny, pred ním sa umiestnili hriešnici ako Íri a Gréci.

Nominálny rast miezd pôvodných krajín eurozóny a Grécka od roku 1999

A to sa Španielom teraz, keď potrebujú byť konkurencieschopní, vracia. Kvôli nafúknutým platom nedokážu poriadne konkurovať ani na domácom trhu, nieto ešte na zahraničných trhoch, aby si dokázali zarobiť na vrátenie požičaných zdrojov. Pokiaľ by Španielsko nebolo v menovej únii, tak by tento problém za neho vyriešil menový kanál. Prevaha importov zdrojov nad exportmi by viedla k znehodnoteniu meny, keďže by Španieli museli nakupovať viac devíz na financovanie importov ako zahraničie španielskej meny, čo by zvýšilo skrz drahšie importy a znehodnotenie domácich miezd voči zahraničným konkurencieschopnosť ekonomiky, ktorej by sa následne ľahšie produkovali zdroje, ktoré potrebuje vrátiť do zahraničia.

Členstvo Španielska v eurozóne ale tento proces neumožňuje, a tak mu ostáva druhá možnosť ako nadobudnúť konkurencieschopnosť a vrátiť tak zahraničiu požičané zdroje – interná devalvácia, teda znožovanie miezd a cien v domácej ekonomike. Tu nastáva problém, na rozdiel od znehodnotenia meny, čo je inflačný proces, ktorý prerozdeľuje zdroje v prospech dlžníkov a týmpádom im zmazáva dlhy, tak deflácia naopak prerozdeľuje zdroje v prospech veriteľov, a týmpádom dlhy navyšuje. Znamená to toľko, že Španieli budú musieť pri poklese cien vyrobiť ešte viac zdrojov, aby dokázali splatiť pôžičky.

A to všetko pri kolapse nerentabilných investícií, ktorý je dôsledkom skončenia stimulov, ktoré ich vytvorili a držali pri živote. Tými stimulmi boli napríklad exportmi nepokryté importy zdrojov zo zahraničia, alebo aj prerozdeľovanie zdrojov zo strany vlády, ktoré nevybrala na daniach. Celú situáciu komplikujú regulácie miezd a trhu práce, ktoré neumožňujú mzdy vo viacerých odvetviach klesnúť na úrovne, pri ktorých by dokázala byť ich produkcia konkurencieschopná, a tak narastá nezamestnanosť. Narastá teda počet ľudí, ktorí nič neprodukujú, teda nemajú sa čím zúčastňovať výmeny, a keď chýba jedna strana obchodu, tak tá druhá nemá pre koho produkovať, čo drží špirálu rastu objemu nerentabilných investícií roztočenú. Nerentabilné investície narastajú aj vďake tomu, že keď ekonomika vyprodukuje menej zdrojov, tak ich štát menej vyberie na daniach a môže týmpádom menej stimulovať a sme pri ukončovaní stimulov, o ktorých som písal vyššie. 

Táto špirála spôsobuje to, že krajina nie je schopná vyprodukovať a vrátiť zahraničiu zdroje, ktoré si od neho požičala. Za normálnych okolností by teda boli španielske banky, španielska vláda a aj viaceré podniky, ktoré tieto zdroje importovali, nútené vyhlásiť, že tieto zdroje vrátiť nedokážu. Ľudovo sa tomu hovorí bankrot.  Bez toho, aby museli zdroje vracať zahraničiu, resp. aj domácim veriteľom, by sa mnoho projektov stalo rentabilnejšími, pretože by si museli zarobiť len na seba, čo by ekonomike poskytlo dodatočný impulz, a začalo by sa opäť zamestnávať. (pokiaľ by nepomohlo ani to, tak Španielsku ostáva len odchod z eurozóny a vyriešenie problémom menovým kanálom)

Tomuto procesu návratu do rovnováhy ale zabraňuje ECB, neschopnosť španielskych bánk zaobstarať si zdroje v zahraničí už masívne rieši pôžičkami bankám skrz tlačiarne ECB (LTRO) a Bank of Spain (ELA), ktoré sa odzrkadľujú na neustále rastúcich záväzkoch španielskej centrálnej banky Bank of Spain voči eurosystému (viď. obrázok) a neschopnosť španielskej vlády zaobstarať si zdroje na svoje fungovanie by vyriešila práve stropom na výnosy španielskych dlhopisov (vyriešiť by to mohla aj banková licencia pre euroval).

Vývoj záväzkov španielskej centrálnej banky voči eurosystému (Target2) v mld. eur

ECB teda naďalej financuje importy zdrojov Španielska (a stanovením stropu na dlhopisy by ich financovala ešte viac), bráni tak korekcii, a čaká že nejakým zázrakom nekonkurencieschopné Španielsko vyprodukuje tak zdroje ktoré nielenže jeho ekonomiku postavia na nohy ale bude ich aj vracať zahraničným veriteľom. Pokiaľ k tomuto zázraku nedôjde, tak bude musieť ECB financovať Španielsko dlhé roky, podobne ako v súčasnosti ECB v súčinnosti s eurovalom financuje Grécko, kde sa taktiež vytúžený ekonomický zázrak nekoná.

Nehovorím, že interná devalvácia je nemožná, špirála poklesu sa raz musí zastaviť, ide ale o to, že či úroveň dlhu, ktorý bude financovať ECB, pri ktorom špirála sa zastaví bude splatiteľná. V pobaltských krajinách sa to podarilo aj pri fixnom kurze voči euru, je ale potrebné povedať, že tieto krajiny sfukovať ekonomiku nižším súkromným a verejným dlhom ako Španielsko, a ich ochota flexibilizovať trh práce bola ďaleko vyššia.

Opticky síce môže vyzerať, že pomoc pre Španielov nás okrem rizika, že NBS môže realizovať straty z pôžičiek ECB pre španielske banky a z nakúpených španielskych dlhopisov, a vláda ju bude rekapitalizovať, nič nestojí, okrem toho realizujeme však aj neviditeľné náklady prostredníctvom vývoja cien. Zdroje sú totiž vzácne, a tým že si ich môžu ekonomické subjekty v Španielsku z čerstvo vytlačených peňazí ECB nakupovať, tak po nich vytvárajú dodatočný dopyt, čo buď posúva ich ceny nahor, alebo bráni poklesu ich cien v závislosti od vývoja dopytu ostatných subjektov. Nám teda ostáva menej zdrojov na minutie na iné produkty a služby, ako keby ECB nefinancovala Španielsko. A čím dlhšie bude ECB financovať nielen Španielov ale aj ďalších, tak o tým viac zdrojov týmto neviditeľným kanálom prídeme. 




TA3 Hosť v Štúdiu: O súčasnom vývoji v Eurozóne

alebo letná uhorka :)

http://www.ta3.com/clanok/1004721/host-v-studiu-k-boros-o-aktualnom-vyvoji-v-eurozone.html

štvrtok 16. augusta 2012

Po stimuloch ostanú len zlé investície a kopa dlhu (British Edition)


Trh s bývaním je ideálny nástroj pre politikov na kupovanie si hlasov. Jednak je kúpa nehnuteľnosti pre mnohé domácnosti najvyšším výdavkom v živote, a zároveň opticky zvyšujú ekonomický rast. A tak je samozrejme podľa nich celospoločensky žiaduce, aby bol tento sektor stimulovaný. (tak ako milión ďalších sektorov od poľnohospodárstvo najnovšie až po šport, lebo poniektorí majú málo medailí z olympiády).

Keď nachvíľu odignorujeme realitu a uveríme, že centrálne banky sú nezávislé od politikov (ktorí centrálnych bankárov nominujú), ktorí teda nemajú dosah na vývoj úrokových sadzieb, tak najbežnejšími nástrojmi štátu na stimuláciu hypotekárneho trhu sú garancie dlhu a bonifikácie hypoték. Teda nielen monetárne ale aj fiškálne stimuly na trhu s bývaním cieľujú vytváranie nového dlhu, ktorých dôsledkom vôbec nie je bývanie pre každého, ale rast cien, realitné bubliny a doživotní otroci pracujúci na splatenie hypotéky za predraženú nehnuteľnosť.

Najnovšie prekáža nízka aktivita na trhu s bývaním britskej vláde. Tá podľa Financial Times pripravuje nové stimuly, ktoré by mali podporiť trh s bývaním za použitia vládnych peňazía garancií. Súdruhovia Británii sa ale zjavne zabudli pozrieť na pár grafov, ktoré ukazujú pravú príčiny problémov britského trhu s bývaním, a to je jeho nadmerná a nie nedostatočná stimulácia.

Boli to vo veľkej miere nízke sadzby Bank of England a následne aj hypotekárne sadzby, ktoré na prelome milénia výrazne klesli, a ktoré vyhnali dlh domácností nad úroveň 100 %, teda na úrovne vyššie než pri akých praskla bublina v Spojených štátoch.

Vývoj dlhu britských domácností k HDP (ľavá os, modrá) a priemerných hypotekárnych sadzieb (pravá os, zelená)

Zadlžovanie Britov v pomere k ich príjmom bolo výraznejšie ako v ďalších popredných krajinách, a v roku 2009 bolo s odstupom najvyššie spomedzi krajín G-7.

Podiel hypotekárneho dlhu na disponibilnom príjme domácností krajín G-7 v roku 2009


To samozrejme vytiahlo pri obmedzenej ponuke a bezproblémovému prístupu k novému dlhu ceny prudko nahor. A práve vysoké ceny, za ktoré nie sú Briti vo väčšej miere ochotní kupovať rezidenčné nehnuteľnosti, a nie nedostatok dopytu, sú problémom britského trhu s bývaním. Keď porovnáme vývoj na britskom a americkom trhu s bývaním, tak vidíme, že v USA ceny klesli ďaleko viac, a ešte stále to nie je dostatočne nízko, aby sa trh s bývaním rozbehol:

Vývoj britského Nationwide indexu (biela) a amerického Case/Shiller indexu cien rezidenčných nehnuteľnosťí (žltá)

A tak nečudo, že objem začatých stavieb sa stále pohybuje na mimoriadne nízkej úrovni, keď o ne pri súčasných cenách nie je záujem:

A to aj pri historicky najnižších úrokových sadzbách a likviditou zaplavenom finančnom systéme, pretože pri slabej ekonomickej aktivite a vysokej úrovni zadlženia je bonitných dlžníkov málo. Namiesto toho, aby britská vláda nechala padnúť ceny nehnuteľností na úrovne, kedy budú dostupné pre ľudí, a prirodzený dopyt by sa postaral o oživenie na trhu s bývaním, sa naopak snaží chrániť finančný sektor, ktorý by poklesom cien nehnuteľností najviac utrpel, a poskytnúť stimul do prestimulovaného odvetvia, ktorého marginálny efekt bude v porovnaní s negatívnymi dopadmi na verejné financie nízky, keďže nijako nezvýši finančnú dostupnosť bývania v Británii.

Tento nový britský plán zapadá do súčasnej celosvetovej schémy stimulovania prestimulovaných odvetví, ktorá ale nemôže dlhodobo fungovať, pretože každý stimul raz skončí, a keď skončí tak po ňom ostanú nerentabilné investície a kopa dlhu...