Zúfalá snaha centrálnych bánk vo svete podporiť ekonomiku novými peniazmi prináša deformáciu cien ďalších finančných aktív. Keďže úverovanie pri vysokej nezamestnanosti a vysokej miere zadlženia domácností nefunguje a akcie a komodity pri zhoršujúcich sa ekonomických vyhliadkach nevynášajú, začína sa finančný sektor uspokojovať aj s nízkymi výnosmi, ktoré im poskytujú štátne dlhopisy.
Aký veľký je tok peňazí na dlhopisové trhy, ukazujú ich výnosy, ktoré s rastúcim dopytom, samozrejme, klesajú. Výnosy z nemeckých (2,12 %) a francúzskych (2,47 %) dlhopisov sa v súčasnosti pohybujú na historických minimách, výnosy z amerických (2,47 %) dlhopisov boli nižšie len po panike po páde Lehman Brothers, a to aj napriek stále rastúcej miere zadlženia týchto krajín k HDP, ktorá zvyšuje riziko ich platbyneschopnosti. Nízke výnosy zo štátnych dlhopisov veľkých ekonomík zatraktívnili aj štátne dlhopisy menších ekonomík a na historických minimách sa tak pohybujú napríklad aj výnosy zo slovenských (3,59 %) či českých (3,32 %) dlhopisov
Vývoj výnosov z desaťročných amerických (Č), nemeckých (F), francúzskych (M), českých (B) a slovenských (O) štátnych dlhopisov od roku 2000
Nízke úroky, ktoré tak v súčasnosti väčšina krajín (s výnimkou PIIGS a niektorých ďalších vysoko zadlžených krajín) za nový dlh musí platiť, nebezpečne nahrávajú keynesiáncom, ktorí si naivne myslia, že zvýšenými štátnymi výdavkami naštartujú svoje ekonomiky. O tom, že dlhodobý efekt fiškálnej stimulácie pri vysokej miere zadlženia domácností, aká v západnom svete dnes panuje, je minimálny, som písal pred dvoma týždňami tu. Ekonomický rast, ktorý takto krajiny dosiahnu, bude len dočasný a navyše nebude dostatočný na to, aby generoval také príjmy pre štát, aby dokázal znižovať zadlženie.
Ďalšou fiškálnou stimuláciou tak krajiny len približujú ešte väčšie problémy na dlhopisových trhoch, ako už dnes v súvislosti s problémovými krajinami eurozóny panujú. Kam až môže tento experiment dozrieť, ukazuje vývoj v japonskej ekonomike, kde od prasknutia realitnej bubliny na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia, centrálna banka neustále nalieva do finančného sektora viac a viac peňazí, tie však úverovanie zadlženým domácnostiam a podnikovej sfére výraznejšie nepozdvihli, naopak japonské finančné inštitúcie parkovali nové peniaze do štátnych dlhopisov, ktoré v súčasnosti vynášajú len o niečo viac ako jedno percento. Efektom bol minimálny ekonomický rast a nárast štátneho zadlženia z 80 % HDP na súčasnú neudržateľnú úroveň 200 % HDP, ktorú Japonsko s veľkou pravdepodobnosťou svojim finančným inštitúciám, prostredníctvom ktorých si Japonci sporia na dôchodky, nedokáže splatiť. Že sa nahlas neohovorí o Japonsku v súvislosti s dlhovou krízou, môže krajina vďačiť ultra nízkym úrokom (ktoré však už nemajú kam klesať) a aj faktu, že nie je závislé na dopyte zahraničných bánk po svojom dlhu, ako je to v súčasnosti v Európe.
Pokiaľ krajiny s klesajúcim výnosom štátnych dlhopisov pokušeniu ďalšieho zadlžovania sa, ktoré vytvára táto bublina na dlhopisových trhoch, ktorú FED a spol. naivným tlačením peňazí nafukujú, tak môže onedlho svet zažiť dlhovú krízu podstatne väčších rozmerov, ako v súčasnosti, kedy sa väčšinou bavíme najmä o z globálneho hľadiska bezvýznamných krajinách ako sú Grécko, Portugalsko, či Írsko.
Európski predstavitelia na čele s nemeckou kancelárkou Merkelovou a šéfom ECB Trichetom si uvedomili vážnosť situácie a zatiaľ kráčajú správnym smerom (hoci nie dostatočne rýchlo), naopak Spojené štáty v žúrke na úkor nového dlhu pokračujú, o čom svedčí nielen najnovší „predvolebný" balík prezidenta Obamu, ale aj rétorika jeho ministra financií Geithnera na medzinárodných fórach. A to štátny dlh Spojených štátov už v ďalšom fiškálnom roku narastie nad hranicu 90 % HDP....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára