streda, 9. februára 2011

Čínsky prípad potvrdzuje súčasný chybný spôsob merania inflácie

Medziročný rast indexu spotrebiteľských cien (ďalej CPI) v Číne v septembri dosiahol 3,6 %. Pri pohľade na množstvo nových úverov (viď graf 1), ktoré sa v krajine rozdalo od novembra 2008 v snahe podporiť ekonomiku pri výpadku zahraničného dopytu dopytom domácim, je toto číslo až neuveriteľne nízke a vyvoláva veľké pochybnosti, či odzrkadľuje reálnu úroveň cenovej hladiny v krajine.

Len v roku 2009 rozdali banky v krajine takmer 10 biliónov jüanov v nových úveroch a za prvé tri kvartály roka to bolo 6,3 bilióna jüanov, v nových úveroch rozdalo od začiatku roka 2009 dokonca toľko, ako v rokoch 2003-2008. To, samozrejme, výrazne posilnilo domáci dopyt, nové peniaze prúdili najmä na trh s bývaním a do tovarov dlhodobej spotreby, len v roku 2009 dosiahol medziročný rast predaja rezidenčných nehnuteľností 87 % a automobilov 53 %.

Graf 1: Kumulatívny ročný objem nových úverov v čínskych úveroch k 31. septembru 2010 (mil. jüanov)

Tento náhly a navyše enormný nárast dopytu musel vytvoriť prudký rast cien, najmä na trhu s bývaním, ktorý nemohol stihnúť na nový dopyt dostatočne rýchlo reagovať. Ceny domov v mestách tak rastú medziročne dvojciferným tempom a podľa niektorých médií dokonca byt v Pekingu stojí 80 priemerných ročných zárobkov v meste.

Podľa CPI síce Číňania vo veľkom bohatnú, keďže je ďaleko nižší než medziročný rast priemernej mzdy (11,6 % v roku 2009 pre mestské oblasti), na niektorých trhoch si však za svoje mzdy dokonca môžu dovoliť menej. Celkom určite na trhu s bývaním, kde musí priemerný Číňan robiť viac, aby si kúpil byt. Zvýšené rozdávanie úverov totiž znamená infláciu, keďže v ekonomike sa pri porovnateľnom množstve tovarov a služieb točí podstatne viac peňazí, a práve rast cenovej úrovne postupne nastoľuje rovnováhu.

Pri päťdesiattripercentnom raste menového agregátu M2, ktorý je mierou množstva peňazí obehu, od novembra 2008, kedy v Číne odštartovala bezprecedentná úverová expanzia, je znehodnotenie peňazí (najmä úspor) očividné.

Dôvody diskrepancie medzi CPI a skutočným rastom cenovej hladiny je potrebné hľadať v tvorbe samotného indexu spotrebiteľských cien. Indexu totiž nezahŕňa ceny domov, resp. mesačné hypotekárne splátky, ale len nájmy, ktoré ani zďaleka nerastú tak rýchlo, keďže sú na rozdiel od kúpy len zriedka financované novými úvermi. Z rovnakého dôvodu nedokázal zachytiť bublinu na trhu s bývaním v USA, ktorá viedla k hypotekárnej kríze, ani americký index spotrebiteľských cien.

Dôvody pre nezahŕňanie cien domov do CPI sú pritom vskutku bizarné, ako napríklad ich zaradenie medzi fixný kapitál, ich dlhodobý úžitok, či odlišné tempo rastu medzi rôznymi štandardmi a regiónmi. Nakoľko hypotekárne splátky tvoria veľkú časť výdavkov domácností po celom svete, sú tieto dôvody smiešne.

Ďalším dôvodom je čínske špecifikum mimoriadne nízkeho podielu bývania (vrátane energií) v spotrebnom koši, ktorým sa snaží Čína navodiť dojem, že má infláciu pod kontrolou. Podľa čínskeho štatistického úradu nedosahuje jeho váha ani 15 %, čo je pri súčasnom realitnom boome až neuveriteľné nízke číslo. Pre porovnanie na Slovensku je cca. takmer 27 % a v Spojených štátoch dokonca takmer 37%.

Že niečo nie je v poriadku s čínskym CPI, naznačuje aj letmé porovnanie s ďalšími emerging-markets, teda rýchlo rastúcimi ekonomikami, ktoré sa vyznačujú podstatne vyššou mierou inflácie než západné ekonomiky. Ďalšie krajiny bloku BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína) v súčasnosti zaznamenávajú podstatne vyššiu infláciu, a to aj pri ďaleko nižšom raste peňazí v obehu meraného menovým agregátom M2 (snáď s výnimkou Ruska, obdobnú mieru rastu M2 však Čína zaznamenávala v minulom roku). Nasledujúci graf ukazuje medziročný rast CPI a M2 pre Čínu a ostatné krajiny BRIC a pre porovnanie aj obdobné dáta pre eurozónu a USA.

* - pre Indiu bol použitý ukazovateľ M3

Meranie inflácie v prostredníctvom indexu spotrebiteľských cien v jeho súčasnej podobe, ktorá ignoruje rast cien na trhu s bývaním, na ktorý bežný človek míňa najviac peňazí, tak aj na čínskom prípade potvrdzuje zbytočnosť tohto indexu. Ten je v súčasnej podobe je tak skôr marketingovým ťahom, ktorý má u ľudí vyvolať dojem, že si za svoje zárobky môžu dovoliť podstatne viac, ako je tomu v realite. Je dosť smutné, že sa centrálne banky do veľkej miery pri svojej monetárnej politike riadia indexom, ktorý nedokáže zachytiť nafukujúce sa bubliny, najmä na trhu s bývaním, ktorý je pri všemožných štátnych podporách najlogickejším cieľom peňazí z nových úverov (neviem si celkom predstaviť, že sa by napríklad Číňania masovo zadlžovali, aby nakupovali potraviny, ktoré majú na čínskom CPI až tretinový podiel).

Aj to je jeden z dôvodov, prečo majú centrálne banky tendenciu ponechať monetárnu politiku uvoľnenú pre „podporu ekonomiky“ príliš dlho a umožňujú tak bublinám nafukovať sa do extrémnych rozmerov. Tentokrát to taktiež nebude inak, a to nielen v Číne. Otázne je už len, či sa vôbec uťahovania monetárnej politiky dočkáme, alebo sa „dočasné núdzové opatrenia“ stanú trvalými, ako napríklad v Japonsku...

Zverejnené 26.10.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-47491610-kP0000_d-merat-rast-cien-v-cine-je-uplne-zbytocne-span-class-koment-komentar-dna-span)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára