streda, 9. februára 2011

Menový fond už začína chápať, že bez oživenia spotreby rast nebude

Medzinárodný menový fond pred niekoľkými dňami znížil prognózy rastu americkej ekonomiky na rok 2010 z 3,3 % na 2,6 % a na rok 2011 z 2,9 % na 2,3 %. Je to jeden zo signálov, že optimistické odhady nielen zo strany MMF, ale aj ďalších inštitúcií, boli prestrelené a prudké ekonomické oživenie na programe nebude a som toho názoru, že táto revízia nadol nebude posledná. Fundamentálny problém globálnej ekonomiky, ktorým je vysoké zadlženie všetkých sektorov západných ekonomík, totiž naďalej pretrváva a nezmizne zo dňa na deň. Pekným príkladom sú Spojené štáty. Kam až FED svojou politikou nízkych úrokových sadzieb vyhnal v novom miléniu zadlženie korporátnej sféry a domácností, ukazuje nasledujúci graf:

Vývoj zadlženia sektora domácností (Č), nefinančných spoločností (B) a federálnej vlády (O) od roku 1990 v mil. USD. 

Hypotekárna kríza a následná recesia americkým domácnostiam ukázali, že financovať svoju spotrebu novým dlhom donekonečna nie je možné, a ako ukazuje graf, v súčasnosti domácnosti skôr splácajú staré dlhy ako financujú úvermi novú spotrebu. Nižšia spotreba zastavila aj zadlžovanie sa korporátnej sféry, ktorá pri slabšej spotrebe skôr trpí nevyužitými kapacitami, potreba nových investícií tak nie je tému dňa. Neudržateľná miera spotreby a zadlženia privátnej sféry sa tak postupne začína vracať na udržateľné úrovne. Tie sú však podstatne nižšie ako v súčasnosti, na slabšiu americkú spotrebu si tak bude svet musieť zvyknúť.

Podobná situácia aj v ďalších popredných svetových ekonomikách. Ukazuje to aj tabuľka, ktorú som zostavil nižšie. Z nej je jasné, že v posledných desiatich rokoch na seba v celom západnom svete súkromná sféra za podpory centrálnych bánk nabrala príliš veľa dlhu (v Spojených štátoch a Británii je nižšia miera zadlženia korporátnej sféry vďaka podstatne vyššiemu využitiu akciového kapitálu ako v kontinentálnej Európe). Z tej tabuľky je okrem iného možné vyčítať, akým smerom sa budú popredné svetové ekonomiky v najbližších rokoch uberať. Ukazuje to japonský príklad, kde sa megabublina z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sfukuje už 20 rokov, a miera zadlženia domácnosti v posledných desiatich rokoch aj napriek nulovým úrokovým sadzbám v krajine klesala, keď súkromná sféra pokračovala v splácaní svojich dlhov.


Alfa a omega globálnej ekonomiky, spotreba domácností, tak s veľkou pravdepodobnosťou ostane vo vyspelom svete, ktorý tvorí vyše dve tretiny globálnej ekonomiky, v najbližších rokoch obmedzená. Súčasný trend nahrádzať súkromnú spotrebu štátnou, ku ktorej ešte viac motivujú extrémne nízke úroky, je, ako som už písal v minulosti (čítajte viac: Štátna podpora ekonomiky sú vyhodené peniaze) odsúdený na neúspech. Keďže však vládam nejde ako domácnostiam o vlastnú kožu, môžu sa aj v súčasnosti držať hesla „po nás potopa“. Podobne ako pri privátnej sfére sa však onedlho bude musieť aj štátne zadlženie postupne vracať do normálu (podobne ako v Grécku), tento proces pravdepodobne spustí strata AAA ratingu na záväzky niektorej z väčších krajín (v súčasnosti to vyzerá na Britániu alebo Francúzsko), a súkromná sféra pocíti okrem vlastného dlhového bremena v podobe vyšších daní a nižších výdavkoch aj dlhové bremeno verejnej sféry, čo sa ešte viac podpíše na spotrebe.

Toho sú si vedomé aj samotné vlády, a tak sa z tejto situácie snažia vykľučkovať na úkor uchmatnutia spotreby iných krajín. Tieto snahy sa vyostrujú najmä v súčasnosti, kedy s ukončovaním niektorých stimulačných opatrení dochádza k spomaľovaniu rastu v popredných ekonomikách, a krajiny sa snažia získať pre svoju ekonomiku väčšiu konkurencieschopnosť oslabovaním vlastných mien, v mediálnej sfére tento proces nadobudol prívlastok menová vojna.

Toto zúfalstvo globálnych ekonomických lídrov, ktorí sa v beznádeji uchyľujú k praktikám zo sedemnásteho storočia, zatiaľ finančné trhy ignorujú a vo vidine nových peňazí od centrálnych bánk akcie a komodity rastú. Rastú však aj dlhopisy, čo znamená, že jedni stavili zo strednodobého hľadiska na ekonomické oživenie a infláciu a druhí naopak na slabý rast/recesiu a minimálnu infláciu/defláciu. Jedni musia mať pravdu, ja osobne to vidím, ako nám to ukazuje japonský prípad, na druhú možnosť. Ako to bude z dlhodobého hľadiska, ukáže až to, ako sa centrálne banky zachovajú k budúcim problémom, ktoré nevyhnutný návrat zadlženia späť do normálu ešte so sebou prinesie...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára