Vývoj na americkom trhu s bývaním potvrdzuje, že pokusy vytiahnuť svetovú ekonomiku z krízy fiškálnymi stimulmi sú fiaskom za veľké peniaze. Spotrebu vysoko zadlžených domácnosti totiž nepodporia.
Najnovšie to potvrdilo ukončenie stimulačných opatrení na americkom trhu s bývaním, ktoré spočívali v daňových úľavách 8 000 dolárov pri kúpe domu pre prvokupujúcich a neskôr sa k nim pridalo aj 6 500 dolárov pre vlastníkov minimálne päťročných domov. Tie síce za štátne miliardy dokázali na niekoľko mesiacov stabilizovať trh s bývaním, po ich ukončení sa však problémy vrátili ako bumerang a júlové dáta zverejnené v uplynulom týždni dokonca ukázali prepad anaulizovaného predaja nových (276 tis.) a aj už minimálne raz vlastnených domov (3,83 mil.) na najnižšie úrovne od začiatku vedenia štatistík.
Anualizované predaje nových (fialová) a už minimálne raz vlastnených domov (žltá) v Spojených štátoch
Štátna podpora totiž v žiadnom prípade fundamentálne problémy amerického trhu s bývaním, ktorými sú vysoké ceny a najmä vysoká zadlženosť amerických domácností, neodstránila, len ich odsunula o niekoľko mesiacov do budúcnosti. Americký trh s bývaním a aj celá americká ekonomika bola totiž v posledných rokoch ťahaná rozdávaním úverov, ktorému výrazne dopomohol nízkymi úrokovými sadzbami FED, a miera zadlženia amerických domácností sa pred vypuknutím krízy po prvý krát od dvadsiatych rokov uplynulého storočia vyšplhala nad 100 % HDP.
Dnes sa pohybuje na úrovni 95 % (pričom až tri štvrtiny z toho tvorí hypotekárny dlh) a precitnutie amerických domácností, že žiť na úkor stále vyššieho sa zadlžovania sa nie je možné, americkej spotrebe pri takejto miere zadlženia pozitívne vyhliadky nedáva. A tak sa v Spojených štátoch rozhodli riešiť problémy z opačného konca – zadlžuje sa štát, ktorý sa snaží fiškálnymi stimulmi rozprúdiť ekonomiku vo viere, že domácnosti začnú viac míňať a štát potom z trhu vystúpi. Akurát, že priestor na rast spotreby je pri súčasnej miere zadlženia mimoriadne nízky, a ako ukázali čísla z trhu s bývaním tak po ukončení týchto stimulov umelý dopyt vymizne. Efekt vyhodených miliárd je tak minimálny.
Nedeje sa tak len v Spojených štátoch, podobne dopadli v poslednom čase aj ďalšie pokusy o štátnu stimuláciu nafúknutého dopytu, napríklad predaje automobilov po šrotovnom opätovne nabrali výrazne klesajúci trend, a trh s automobilmi v súčasnosti ťahá najmä novými úvermi podporený dopyt z Ázie. A to ešte pritom vlády nielen v Spojených štátoch, ale všade vo svete stále vyhadzujú peniaze na množstvo „dočasných opatrení“. Tie však môžu ekonomike pomôcť preklenúť ťažké časy len v krajinách s nízkym zadlžením obyvateľstva, kde môže rozhýbať spotrebu, prípadne aj úverovanie. Svetové ekonomické mocnosti sú však dnes dlhom domácností skôr presýtené a tak táto politika v súčasnosti funguje len v rozvojových krajinách na čele s Čínou.
Postupné ukončovanie týchto stimulačných opatrení tak bez rastu spotreby súkromnej sfére, ktorá v súčasnosti spláca staré dlhy, začne opätovne vyplavovať problémy na povrch. Pokiaľ to vlády budú naďalej plátať ďalšími stimulmi, tak sa môžu vystaviť do podobnej situácie ako prednedávnom (nielen) americké domácnosti, kedy sa ich dlh stane neúnosným a finančné trhy im podobne ako Grécku nepožičajú. Vlády sa musia zmieriť s tým, že žiadneho robustného ekonomického oživenia svedkami nebudeme (skôr budeme radi, keď bude globálny ekonomický rast pozitívny), a štátne rozhadzovanie peňazí situáciu v podobe vyššieho štátneho dlhu situáciu len zhorší. Skutočného oživenia sa môžeme dočkať až pri podstatnej nižšej miere zadlženia súkromnej sféry v popredných ekonomikách, kedy sa minimálne tá časť príjmov privátnej sféry, ktorá je dnes používaná na splácanie starých dlhov, vráti do spotreby. Potom však centrálne banky opätovne nesmú podľahnúť pokušeniu ešte viac podporiť ekonomiku nízkymi úrokovými sadzbami, ktoré by spustili ďalší kolotoč zadlžovania sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára