Problémy Grécka a ďalších vysoko zadlžených južných krajín dostávajú eurozónu pred vážne rozhodnutie, ktoré sa výrazne podpíše pod jej ďalší vývoj.
Prvým riešením by nebolo robiť nič a prenechať pomoc na Medzinárodný menový fond, ktorý za normálnych okolností slúži ako veriteľ poslednej inštancie. To by však vyslalo signál, že eurozóna je len zoskupenie do dobrého počasia a pri problémoch si každý začne hrabať na vlastnom piesočku a pokojne sa môže kedykoľvek rozpadnúť a dôvera v euro by tak dostala silnú ranu.
Ďalšou možnosťou je nechať Grécko vystúpiť z eurozóny, nech si svoje nerovnováhy rieši menovým a nie cenovým kanálom, pri ktorom by nízku konkurencieschopnosť vyriešila slabšia grécka mena zlacňujúca exporty a zdražujúca importy a nie politicky mimoriadne neprijateľné znižovanie platovej hladiny. To by sa však podobne ako v prípade prvej možnosti výrazne podpísalo na kurze eura, keďže by sa z eurozóny vytvorilo dobrovoľné združenie krajín platiacich spoločnou menou, do ktorého by krajiny vstupovali a vystupovali ako by im to bolo výhodné.
Poslednou možnosťou, ktorá podľa môjho názoru ako jediná pre dlhodobé udržanie eurozóny reálna, je pomoc Grécku, či už v podobe preklenovacieho úveru, garancie štátneho dlhu, alebo inej formy pomoci, na výmenu by však muselo Grécko pristúpiť k výraznejším škrtom v štátnom rozpočte, aby sa zamedzilo morálnemu hazardu, ktorý by mohol ďalším krajinám eurozóny správať sa nezodpovedne. Krajiny eurozóny by tak ukázali, že nie sú len zoskupením do dobrého počasia, a že existencia spoločnej meny je opodstatnená. Navyše by sa vytvoril precedens, ktorý by pomáhal riešiť podobné problémy do budúcna. Dnes to je Grécko, zajtra možno Portugalsko, o dvadsať rokov to pokojne môže byť aj Slovensko.
Ani vytvorenie pravidiel, ako riešiť existenčné problémy členov eurozóny, však pre budúce prežitie eurozóny nie je dostatočné. Keď má byť účinná spoločná monetárna politika, tak nesmú byť obrovské nerovnováhy medzi fiškálnymi politikami jednotlivých krajín, a musia sa odstrániť prekážky k budovaniu spoločnej ekonomiky (migračné obmedzenia, zvýhodňovanie domácich spoločností...). To, že spoločná monetárna politika snažiaca sa násilne zosúladiť hospodárske cykly členov eurozóny bolí, už ukázali problémy, ktoré výrazné zníženie úrokových sadzieb v niektorých krajinách spôsobilo.
Lacnejšie peniaze nafúkli bublinu s nehnuteľnosťami v Španielsku a Írsku, Grécku ekonomiku zase nadmerné štátne výdavky financované lacnými peniazmi. Pri neexistencii menového kanála, budú tieto krajiny nútené svoje nerovnováhy odstraňovať prostredníctvom cenového kanála, teda poklesom platovej a cenovej hladiny. Bez hlbšej politickej a najmä fiškálnej integrácie, ktorá by pomohla vytvoriť súrodú ekonomiku s jedinou menou, sa však nemusia medzi krajinami eurozóny podariť zosúladiť hospodárske cykly nikdy, a nerovnováhy v rámci eurozóny budú narastať a vyhliadky pre jej životaschopnosť klesať.
Je projekt eurozóny pre jej členov výhodný? Na túto otázku v súčasnosti odpovedať nedokážem, nakoľko bude úspešný , ukáže až budúcnosť. Na jednej strane predstavuje projekt eurozóny nevojnovú ekonomickú, a keď chce prežiť aj politickú integráciu, ktorý by v prípade úspechu mohol priniesť pre jej členov výhody vyplývajúce zo spoločného trhu a meny, na druhej strane sa ale nemusí nájsť k potrebnej ďalšej integrácii vôľa a tak sa časom môže zoskupenie pod ťarchou rôznorodosti jej členov a nerovnováh medzi nimi rozpadnúť.
Zverejnené 3.1.2010 na finweb.sk (http://finweb.hnonline.sk/c3-40811470-kP0000_d-grecko-posuva-eurozonu-do-dalsej-vyvojovej-etapy)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára