streda, 9. februára 2011

Dokedy bude USA odolávať dlhovej kríze?

Otázka neznie či, ale kedy sa dlhová kríza rozšíri na druhú stranu Atlantiku.
 
Dlh Spojených štátov presiahol v decembri astronomickú métu 14 bil. dolárov, a pohybuje sa na úrovni 95 % HDP, čo je viac ako v prípade Portugalska, či Španielska, ktoré v súčasnosti majú obrovské problémy predať svoj dlh. Americké dlhopisy sa však stále tešia veľkej obľube a to aj napriek neochote americkej vlády šetriť. Obamova administratíva aj roku 2011 chystá masívne stimulačné opatrenia, ktoré podľa odhadov kongresu posunú deficit nahor o 1,5 bil. dolárov. Spojené štáty tak budú v roku 2011 jedinou západnou krajinou s dvojciferným deficitom, a od volebného roku 2012 taktiež veľké škrty nie je možné očakávať.

Vývoj amerického dlhu za posledných 10 rokov

Americká ekonomika v súčasnosti rastie takmer výhradne vďaka dvom inštitúciám – vláde a FEDu. Dlh amerických domácností podľa najnovších dát FEDu dosahuje 13,4 mld. dolárov, čo je zhruba 91 % HDP, a americké domácnosti pri minimálnej kapacite sa viac zadlžovať a neistých ekonomických vyhliadkach svoje dlhy splácajú ako sa zadlžujú, čím im logicky ostáva menej na spotrebu, americká ekonomika by teda mala klesať. Tu ale prichádzajú na scénu spomínané dve inštitúcie, ktoré americkým domácnostiam prostriedky na spotrebu dodávajú.

Priestor pre FED na znižovanie dlhodobých úrokových sadzieb, ktoré umožňujú americkým domácnostiam znižovať splátky refinancovaním starého dlhu, je minimálny a tak FED ako priamy stimulátor spotreby amerických domácností do budúcna odpadá, americkú ekonomiku tak bude môcť držať nad vodou už len vláda deficitným hospodárením. Politicky by teda výrazné znižovanie štátnych výdavkov bola samovražda, a tak vychádzam z toho, že americká vláda bude tlačiť na pílu, až kým investorom prasknú nervy a začnú sa amerického dlhu zbavovať.

Čo bude potom? Keďže Spojené štáty, podobne ako drvivá väčšina krajín staré dlhy spláca novými, ostanú len dve možnosti ďalšieho vývoja po strate dôvery v americký dlh. Buď krajina vyhlási bankrot, alebo americký dlh skúpi jeho centrálna banka. Tá ho síce nakupuje aj dnes, jej primárnym motívom však je snaha držať nízke dlhodobé úročenie, ktoré sa odvíja od výnosov zo štátnych dlhopisov, a nie nedôvera voči dlhu krajiny.

Cesta bankrotu by položila (nielen) americký finančný sektor, naopak cesta monetizácie väčšiny amerického dlhu by ešte viac zatlačila na už v súčasnosti mimoriadne krehkú dôveru voči americkej mene. Jej kurz by na devízových trhoch ešte viac utrpel kvôli vlastníckej štruktúre amerického dlhu, zo zhruba 9 bil. dolárov voľne obchodovaných dlhopisov (zvyšných 5 bil. poväčšine predstavujú poväčšine záväzky voči štátnym penzijným fondom) až 4,3 bilióna z nich držia zahraniční investori, ktorí by s americkými dlhopismi predávali aj americký dolár. S poklesom kúpnej sily dolára v zahraničných menách by sa pokojne mohla vytratiť aj dôvera Američanom voči vlastnej mene, čo predstavuje hyperinflačný scenár.

Kedy tieto problémy prepuknú? Každá takáto vlna nedôvery udalosť potrebuje spúšťač. Napríklad nedôveru na medzibankovom trhu a na finančných trhoch v roku 2008 odštartoval krach Lehman Brothers, alebo nedôvera voči európskemu dlhu sa začala správou o falšovaní štatistík v Grécku. Pre americký dlh by týmto spúšťačom nedôvery mohlo byť napríklad odňatie AAA ratingu na záväzky, ďalšia recesia v krajine, bankroty amerických regionálnych samospráv, či eskalácia dlhovej krízy v eurozóne. Takéto udalosti nie sú vylúčené už v tomto roku, takže rozšírenie dlhovej krízy na druhú stranu Atlantiku vôbec nie je hudbou vzdialenej budúcnosti.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára