streda, 9. februára 2011

Eurozóna má ešte jedno Írsko

Výnosy z írskych dlhopisov pokračujú v prudkom raste, krajina si v súčasnosti požičiava za také sadzby ako Grécko niekoľko týždňov pred záchrannou pôžičkou zo strany eurozóny a MMF. Krajinu sužujú neustále rastúce náklady na sanáciu bankové sektora, ktorý utrpel obrovské straty v dôsledku odpisov hodnoty zlyhaných úverov pre developerov a hypotekárnych dlžníkov po prasknutí hypotekárnej bubliny. Do Bank of Ireland a Allied Irish Banks nalial štát po 3,5 mld. eur a bol nútený prebrať Anglo Irish Bank, do ktorej zatiaľ putovalo 23 mld. eur, čo predstavuje 14 % HDP.

Banky však stále vo svojich súvahách držia veľkú časť problémových aktív (66 %), ktoré od nich za výrazne nižšiu než účtovnú hodnotu vykupuje štátna „toxická“ banka NAMA, stratám írskych bánk a sanácii teda ešte v žiadnom prípade nie je koniec. Na to si však Írsko musí požičiavať a štátny dlh, ktorý sa z úrovne 25% v roku 2007 míľovými krokmi približuje k úrovni 100 %, bude ďalej narastať, čo drasticky zvyšuje riziko, že Írsko svoje záväzky nebude schopné splatiť.

Príčinu týchto írskych problémov je potrebné hľadať v násilnom zosúladení monetárnej politiky Írska s tvoriacou sa eurozónou, do ktorej krajina vstúpila s úrokovými sadzbami na úrovni 3 %, pričom ešte niekoľko rokov predtým sa sadzby pohybovali v dvojciferných číslach. Výrazné zníženie úrokových štandardov, ktoré nižšie sadzby priniesli, sa pretavili do masívnej úverovej expanzie. Tá priniesla krajine s prudkým rastom zadlženia súkromnej sféry vysoký ekonomický rast a aj každoročný dvojciferný rast cien domov. Ekonomické zázraky z rozdávania úverov však môžu existovať len dovtedy, kým nepríde čas splácania. Pri vysokej miere zadlženia a vyšších úrokových sadzbách, ktorými ECB reagovala na inflačné tlaky, sa kupujúci z trhu s bývaním v roku 2006 začali vytrácať a megabublina začala praskať.

Podobná situácia sa stala aj v Španielsku, ktoré taktiež muselo pri vstupe do eurozóny ísť s úrokovými sadzbami prudko nadol. Ceny domov v krajine od roku 1998 do roku 2007 podľa španielskeho ministerstva stavebníctva vzrástli o vyše 170 %, dokonca viac ako v Írsku. Kým v Írsku od vrcholu klesli ceny domov už o vyše 35 %, v Španielsku to zatiaľ nebolo ani o 10 %.

Dôvodom tohto diametrálneho rozdielu je prístup, ktorý banky v oboch krajinách zvolili. V Írsku sa banky zexekuované nehnuteľnosti snažili predať a zvyšovali tak ich ponuku na trhu, pri slabom dopyte sa ceny začali prudko prepadať. V Španielsku naopak najmä regionálne sporiteľne (tzv. „cajas“) zexekuované nehnuteľnosti nepredávajú, naopak držia ich vo svojich súvahách, aby tak nezvyšovali tlak na pokles ich cien. Takáto stratégia však môže fungovať len za predpokladu, že ceny domov opätovne začnú rásť, čo je pri dvadsaťpercentnej nezamestnanosti v krajine a vysokej miere zadlženia domácností minimálne do najbližších rokov nereálna predstava. Španielske banky tak v konečnom dôsledku svoje straty z trhu nehnuteľností budú musieť priznať a účty za nich pravdepodobne preberie podobne ako v írsku štát, čo podstatne zvýši tlak na už aj tak problémové španielske verejné financie.

Na dlhopisových trhoch však v súčasnosti panujú za nové peniaze od centrálnych bánk veľké hody (viac TU: http://finweb.hnonline.sk/c3-46390610-kP0000_d-svetu-hrozi-dlhova-kriza-obrovskych-rozmerov-span-class-koment-komentar-dna-span) a investori vo veľkom kupujú dlh pomaly každej krajiny, ktorá nie je zopár týždňov od krachu. Kým za desaťročné írske dlhopisy si finančné trhy v súčasnosti pýtajú výnos 6,47 % p.a., za španielske je to len 4,15 %. Pritom na rozdiel od Írska, ktorému problémy spôsobujú výhradne banky, má navyše Španielsko problém aj s fiškálnou disciplínou. Vysoký rozdiel medzi výnosmi írskych a španielskych dlhopisov je tak ďalšou ukážkou, ako súčasná politika centrálnych bánk dostáva finančné (v tomto prípade dlhopisové) trhy mimo realitu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára