Účty tak napokon bude možno musieť zatiahnuť Európska centrálna banka
V snahe vyriešiť obrovskú nedôveru voči štátnym dlhom krajín PIIGS a samotnému euru sa krajiny eurozóny a Medzinárodný menový fond uchýlili k zúfalému kroku – sľúbili 750 mld., ktoré nemajú. Naivne pritom dúfajú, že prísľub veriteľa poslednej inštancie, ktorý by v prípade platby neschopnosti tej ktorej krajiny za ňu „zatiahol účty,“ zaistí dlhodobú dôveru finančných trhov v dlhopisy krajín PIIGS a aj ďalších nadmerne zadlžených európskych krajín.
Podobný plán už raz nefungoval, a z rovnakých dôvodov podľa môjho názoru nebude fungovať ani teraz. Bolo to vo februári, kedy po prudkých výpredajoch gréckych dlhopisov eurozóna a MMF taktiež prisľúbili Grécku pomoc v očakávaní, že upokoja situáciu a prostriedky uvoľniť nebudú musieť. Situácia sa aj na čas upokojila, Gréci sa však so šetrením neponáhľali a keď im opäť investori prestali veriť a došlo na lámanie chleba, ochota uvoľniť prostriedky zrazu vymizla. Napokon k pôžičke došlo, k tomu však eurozónu prinútili najmä výpredaje dlhopisov ďalších krajín PIIGS.
Podobne ako v prípade Grékov, ochota výraznejšie si utiahnuť opasky neexistuje ani teraz. Španielsko a Portugalsko síce ohlásili opatrenia na zníženie obrovských deficitov o zhruba 1 % HDP, na obnovu dôvery v ich dlh však v konečnom dôsledku nemusia stačiť ani deficity na úrovni 3 % HDP, takže keď chcú obnoviť dôveru, musia prijať podstatne drastickejšie opatrenia, ohľadom čoho som však skeptický, keďže sociálnych vymožeností sa bez úplného zatlačenia do kúta (ako v prípade Grécka) vzdáva mimoriadne ťažko. Keď tak neučinia, predajný tlak na ich štátne dlhopisy sa opäť vyostrí a do centra pozornosti sa dostane 750-miliardová záchranná sieť.
500 mld. eur z nej by malo prísť zo strany krajín eurozóny. Veľmi však neverím, že na ich uvoľnenie sa nájde politická vôľa. Jedná sa totiž o vyše šesťnásobok pomoci pre Grécko, ohľadom ktorej sa stále vedú ostré politické debaty, a pre mnohých politikov by poskytnutie takejto sumy znamenalo politickú samovraždu. Ako voliči dokážu zrátať nepopulárnu pomoc cudzím krajinám, ukázali krajinské voľby v nemeckej spolkovej republike Severné Porýnie-Westfálsko, ktoré stáli nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú väčšinu v hornej komore nemeckého parlamentu a spravili z nej tak prú politickú obeť pomoci Grécku.
A pokiaľ by sa zázračne aj politická vôľa pre uvoľnenie 500 mld. eur našla, stále sa jedná o vyše 5,5 % HDP eurozóny. Krajiny eurozóny by si pri súčasnom deficitnom hospodárení museli na takúto pomoc požičať, čo by dostalo deficity mnohých z nich do dvojciferných čísel a neochota finančných trhov financovať deficity a rastúci štátny dlh by sa tak presunula aj na nich, čo by mimoriadne sťažilo získavanie si takejto sumy.
Ďalších 250 mld. eur by mal v prípade potreby poskytnúť MMF. Ten však v súčasnosti toľkými prostriedkami ani nedisponuje. Disponuje síce prísľubom solventnejších členov v prípade potreby poskytnúť ďalšie miliardy, disponibilita týchto prostriedkov však podobne ako v prípade eurozóny bude závisieť od politickej vôle, ktorá sa ako som písal nájsť nemusí.
Aký bude mať tento príbeh koniec? Podľa môjho názoru zasiahne ako veriteľ poslednej inštancie Európska centrálna banka, ktorá v tomto týždni ukázala, že nie je vôbec tak konzervatívna, ako sa tvári. Začala totiž prostredníctvom národných centrálnych bánk zo sekundárnych trhov nakupovať štátne dlhopisy krajín PIIGS. Tento krok naznačuje, že v krajnom prípade, ktorý by nastal v prípade nedostatočného šetrenia a neuvoľnenia neexistujúcich prostriedkov zo 750 miliardového balíčka, ECB nebude musieť odolať vytiahnutiu zbraní najväčšieho kalibru v podobe priameho financovania štátneho dlhu. Toto je však vysoko inflačné riešenie, a keďže centrálne banky v súčasnosti nepripúšťajú vyrovnanie nerovnováh, ktoré nové peniaze spôsobujú, vysokou infláciou, tak sa problémy ako bumerang opäť vrátia po prudšom zvýšení úrokových sadzieb, ktorými zareagujú na rast cenovej hladiny.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára