Pokiaľ by sa zrealizoval Obamov návrh, ktorého finálna podoba by mala byť známa v lete, tak by si banky museli vybrať, či budú pôsobiť ako retailové banky s účasťou v schéme garancie vkladov, alebo ako investičné banky, ktoré majú dovolené obchodovať na finančných trhoch na vlastný účet a investovať peniaze do hedžových a private equity fondov, avšak bez garancie vkladov, aby tak vyššie riziko, do ktorého vstupujú neznášali všetci.
Základný predpoklad tejto navrhovane regulácie spočíva v tom, že za krízu boli vo veľkej zodpovedné rizikové investičné aktivity finančným domov. Tie však boli len dôsledkom väčšieho celoekonomického fenoménu, ktorým bola mimoriadne uvoľnená politika americkej centrálnej banky FED. Tá vo víre hroziacej recesie začiatkom tisícročia zaviedla politiku nízkych úrokových sadzieb, ktoré pretrvali zhruba do roku 2005, kedy FED dobehla inflácia. Nízke úroky prilákali Američanov k vyššiemu zadlžovaniu sa a množstvo peňazí v americkej ekonomike tak narastalo, len medzi 2001 a 2004 sa vzrástlo o 30 %. Veľká časť týchto peňazí smerovala aj vďaka štedrým štátnym bonusom prostredníctvom hypoték na trh s bývaním, kde vzrástli ceny domov od ruku 2001 do vrcholu v polovici roka 2006 až o tri štvrtiny.
Bez prílevu nových peňazí sa však kupujúci z trhu s bývaním vytratili a ceny domov nemal kto posúvať ďalej nahor. Pri vyšších úrokových sadzbách vzrástli náklady domácností na refinancovanie dlhu a tí čo mali problém so splácaním pri absencii kupujúcich nedokázali predať svoje domy za požadovanú hodnotu a ceny nabrali smer prudko nadol. Banky nedokázali predajom domov, ktoré odobrali problémovým dlžníkom v exekúcii, získať späť požičanú sumu a problém v bankovom sektore bol zrazu na svete.
Nové peniaze, ktoré nevznikali len v Spojených štátoch, ale aj v ďalších krajinách vedúcich uvoľnenú peňažnú politiku, prúdili aj do iných aktív, ako napríklad komodít, akcií či mien rozvojových krajín, a nafukovali ich cenu, ktorá sa časom podobne ako v prípade domov prepadla a spôsobila tým, ktorí do nich vložili peniaze neskôr výrazné straty. Okrem toho vytvorili nízke úroky z globálneho hľadiska nové kapacity, ktoré však so spomalením prílevu nových peňazí nedokázali byť životaschopné, keďže nedokázali vygenerovať minimálny trhom požadovaný výnos, ktorý s rastúcimi úrokovými sadzbami narastal. Práve vyčistenie globálnej ekonomiky od neživotaschopných investícií ju poslal do recesie.
Jedným z aktív, na ktorých sa taktiež prúdom nových peňazí vytvorila bublina boli hypotekárne deriváty, odpisy hodnoty ktorých položili investičné banky Bear Sterns a Lehman Brothers. Práve na investičné aktivity, ktoré praktizovali tieto banky, by sa mala vzťahovať nová regulácia. Obama však akosi pozabudol, že v obrovských problémoch sa ocitli nielen tieto banky, ale aj pološtátne hypotekárne domy ako Fannie Mae a Freddie Mac, či ďalšie banky s veľkým portfóliom úverov a hypoték, ktoré sa časom stali problémové, tie už ale podľa Obamu za krízu zodpovedné nie sú, keďže ich nemieni drasticky regulovať. A aj v prípade, že by regulácia, na ktorej nedostatok sa dnes Obama spolu s FEDom vyhovárajú, obmedzila tok nových peňazí do hypotekárnych derivátov (alebo na trh s bývaním), tak by lacné peniaze vytvorili bubliny na iných aktívach a scenáru, ktorý svet v posledných rokoch zažil, by sme sa nevyhli. Podobne ani do budúcna regulácia vzniku bublín pri uvoľnenej peňažnej politike nezabráni, len ich presunie inam.
Nový Obamov návrh je tak len populizmom, ktorý sa snaží vyťažiť z negatívnej verejnej mienky voči bankám politický kapitál. Pokiaľ chce Obama zamedziť ďalšej kríze, mal by obrátiť pozornosť na manipuláciu množstvom peňazí v obehu a tým pádom aj ich cenou, najmä keď v súčasnosti FED spolu s ostatnými centrálnymi bankami vytvárajú zárodky ďalšej krízy, keď dávajú narkomanovi, ktorým je v tomto prípade globálna ekonomika, ďalšiu dávku v podobe nových peňazí, namiesto toho aby ju poslali na odvykačku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára