streda, 9. februára 2011

Pomoc Írsku? Krycí manéver odsúdený na neúspech

V hesle "mimoriadne situácie si vyžadujú kreatívne riešenia" sme sa cez víkend dočkali zmeny mandátu eurovalu. Ten bol pôvodne určený pre krajiny, ktoré nie sú schopné sa samotné financovať, dnes už najnovšie slúži na upokojovanie finančných trhov. Hoci sa dá takmer s určitosťou povedať, že Írsko by pomoc o niekoľko mesiacov potrebovalo, faktom je, že mu v súčasnosti bola pomoc nanútená.

Vrcholní predstavitelia eurozóny tak naivne dúfajú, že sa finančné trhy upokoja, a dajú portugalským, španielskym a ďalším dlhopisom pokoj. Tento krok je však odsúdený na zánik, podobne ako všetky predchádzajúce snahy zamerané na upokojenie obchodníkov na finančných trhoch, a nie na riešenie podstaty problému, ktorým je dlh samotný. Tak ako z dlhodobého hľadiska neupokojil situáciu februárový prísľub krajín eurozóny, že Grécku pomôžu, a neupokojil ho ani májový euroval, tak zbožné priania politikov, že nebudú nútení robiť rozsiahle nepopulárne opatrenia, neupokojí ani pomoc pre Írsko. Ostatne potvrdzuje to aj vývoj na dlhopisových trhoch, kde aj napriek aktivácii eurovalu výnosy z dlhopisov problémových krajín naďalej rastú.

Podstata nedôvery voči dlhopisom viacerých krajín tkvie totiž niekde inde ako v „zlých“ špekulantoch na finančných trhoch, ale v neochote politikov vzdať sa myšlienky, že dlhy sa nemusia platiť, stačí ich len prerolovať, teda splatiť starý dlh novým. A tak nám úroveň štátneho dlhu dlhé roky neustále narastá, a to nielen v krajinách PIIGS, ale vo všetkých svetových ekonomikách (viď. graf 1). Keď niečo sem-tam klesne, je to „sexy“ porovnanie k HDP, v časoch, kedy je rast ekonomiky rýchlejší ako rast zadlženia, vtedy sa politici tľapkajú po pleci, ako znižujú zadlženie, ale znižujú tak akurát podiel verejného dlhu na HDP.

Graf 1: Vývoj verejného dlhu Nemecka (žltá), Francúzska (tmavomodrá), Veľkej Británie (červená), Spojených štátov (biela) a Slovenska (svetlomodrá) v rokoch 1991-2009

V dobrých časoch sa politici držia hesla, že deficit na úrovni 3 % je v pohode, keďže nezvyšuje pomer zadlženia k HDP, dokonca ho pri rýchlom ekonomickom raste znižuje. To síce môže byť pravda, ale keď prídu horšie časy, kedy keynesiánci kážu míňať, míňať a tlačiť peniaze a verejný dlh prudko zvýšia, tak po upokojení situácie sa staré dlhy nesplatia, ale opäť len prerolujú, a vlády sa vrátia k „udržateľnému“ trojpercentnému deficitu, ale pri podstatne vyššom zadlžení.
Ako je možné, že pri pomaly exponenciálnom raste zadlženia prudko nerastú náklady na obsluhu dlhu jednotlivých krajín a nie sú tak donútené k ubratiu výdavkov na inom fronte? Odpoveď je potrebné hľadať v politike centrálnych bánk, ktoré znižovaním úrokových sadzieb, prebiehajúcim kontinuálne už zhruba dve dekády, znižujú bezrizikovú sadzbu, ku ktorej si investori prihodia v prípade dlhu väčších krajín nízku prirážku (viď. graf 2). Pekným prípadom je USA, kde aj napriek prudkému nárastu zadlženia zaplatí krajina v roku 2010 menej na úrokoch ako v rokoch 2007 a 2008.

Vývoj výnosov z desaťročných nemeckých (žltá), francúzskych (tmavomodrá), britských (červená), amerických (biela) a slovenských (svetlomodrá) dlhopisov od roku 1991 (v %)

Výnosy však pomaly narážajú na dno a dlhová párty, za ktorú platili účty centrálne banky, sa s minimálnym ďalším priestorom pre pokles úročenia blíži ku koncu. Znížiť aspoň podiel dlhu na HDP by mohol pomôcť vyšší ekonomický rast, ten sa ale pri vysokej zadlženosti západných domácností, ktoré v súčasnosti viac splácajú staré dlhy ako míňajú, dostaví len ťažko. To si začínajú uvedomovať aj investori, ktorí o najmenej kvalitný dlh prestávajú mať záujem.

Počet štátov na infúziách tak bude naďalej narastať, onedlho pribudne k Írsku Portugalsko, ktoré si budúci rok bude musieť z finančných trhov požičať 35 mld. eur, zhruba pätinu HDP, a ďalšími kandidátmi sú Španielsko, Taliansko, či Belgicko, nápor prvých dvoch menovaných by už ale euroval nezvládol a reštrukturalizácia dlhu a ďalšie bankové problémy by sa stali realitou. Zastaviť tento trend môžu výrazné úsporné opatrenia (nie také naoko, ako tu máme dnes), už aj na tie však môže byť neskoro, keďže spotreba v mnohých krajinách je natoľko závislá od štátnych peňazí, že by výraznejšie šetrenie vyústilo do väčšej recesie, ktorá by mohla spustiť klesajúcu špirálu daňových príjmov.

Pri tomto neodvratnom vývoji sa okrem nanútenia pomoci Írsku ešte dočkáme ďalších tragikomických pokusov, ako upokojiť finančné trhy, aby nebolo potrebné robiť výraznejšie úsporné opatrenia. Ďalším na rade bude pravdepodobne nemecké ustúpenie od požiadavky, aby náklady na pomoc problémovým krajinám niesli veritelia z finančného sektora, na ktorej v súčasnosti krajina nástojí. Čo bude ďalšie, si ale už netrúfam tipovať, som ale presvedčený, že posledné slovo pri monetarizácii dlhu ešte nepovedali centrálne banky....

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára