streda, 9. februára 2011

Nová americká regulácia krízam nezabráni

Obamova administratíva prezentuje svoje nové pravidlá pre finančný sektor ako tie, ktoré zabránia vzniku ďalšej krízy. Jadro tejto novej legislatívy spočíva v obmedzení rizikových transakcií a prísnejších kapitálových pravidlách pre banky, sprísnení bankového dohľadu a vo väčších právomociach pre FED. Je však skutočne tento koktejl opatrení tým, ktorý má zabrániť vzniku ďalšej krízy? Ani zďaleka...

Hlavným dôvodom krízy totiž neboli rizikové transakcie finančných inštitúcií, ale hypotekárna bublina, ktorej vznik, zdá sa, amerických zákonodarcov netrápi. Tak si teda jej vznik pripomeňme: V snahe podporiť ekonomiku po prasknutí technologickej bubliny znížil FED v rokoch 2000-2002 cieľové úrokové sadzby zo 6,5 % na 1,25 %.  Takéto výrazné zníženie bezrizikovej sadzby sprístupnilo hypotéky (ale aj iné úvery) domácnostiam s podstatne nižšou bonitou a „párty" na americkom trhu s bývaním sa mohla začať.

Vysoký dopyt po domoch financovaný lacnými hypotékami (ktoré navyše ešte viac zvýhodňovala štátna podpora) vyhnal priemernú cenu nového domu od roku 2000 do prvého kvartálu roku 2007 z 210 tis. až na 330 tis. USD, teda takmer o 60 %. Na toto prehrievanie sa nielen trhu s bývaním, ale aj celej americkej ekonomiky musel FED reagovať zvýšením úrokových sadzieb. To malo dva následky:
 
1. menej bonitní dlžníci začali mať pri vyšších úrokoch problémy so splácaním hypoték;
2. pri drahších hypotékach a vysokých cenách domov sa začali z trhu s bývaním vytrácať kupujúci.

Keď teda banky začali predávať zexekuované domy od neplatičov, nepodarilo sa im pri minime kupujúcich nájsť na trhu s bývaním protistranu a ceny domov nabrali špirálovitý smer nadol. Banky tak boli nútené preceňovať hodnotu svojich hypoték vo svojich súvahách a začali vykazovať obrovské straty. Odobne veľké straty utrpeli banky aj pri preceňovaní hypotekárnych derivátov, ktoré predstavovali balíky hypoték predávané hypotekárnymi bankami ďalším finančným inštitúciám v snahe znížiť svoje kreditné riziko.

Práve straty z preceňovania týchto hypotekárnych derivátov, neskôr nazývaných aj toxickými, ktorými bolo prenesené riziko nesplácania hypoték na ďalšie finančné inštitúcie, položili Lehman Brothers, ktorý bol ich popredným upisovateľom. Podobne sa do problémov dostali aj ďalšie banky so širokými portfóliami hypoték a hypotekárnych derivátov a kalich horkosti si do dna musela vypiť AIG, ktorá prostredníctvom ďalších derivátových produktov (kreditné deriváty) ručila za dlh pomaly celému americkému finančnému sektoru. Ako vyplýva posledných riadkov, banky z Wall Street majú prostredníctvom derivátových transakcií leví podiel na nákaze vo finančnom sektore, keď fatálne zlyhali pri vyhodnocovaní rizík investovania do derivátov, za krízu však ani zďaleka nemôžu.

Hypotekárne deriváty len prenášali riziko nesplatenia z jedného subjektu na druhý, konečná sekera by teda bez týchto transakcií bola podobne vysoká, akurát by nemalá časť z nej neskončila na Wall Street, ale ostala u samotných hypotekárnych bánk. Na tie sa však už americkí zákonodarcovia vo svojich pravidlách akosi zabudli. Pritom je potrebné pripomenúť, že len rekapitalizácia pološtátnych hypotekárnych agentúr Fannie Mae a Freddie Mac stála amerických daňových poplatníkov viac ako rekapitalizácia AIG, okolo ktorej je bolo v médiách ďaleko viac rozruchu.

Freddie Mac a Fannie Mae, ktoré mali na vrchole slávy rozdané hypotéky a garancie na hypotéky v hodnote takmer 7 bil. dolárov, dostali od štátu po 100 mld. dolárov, a v snahe rozhýbať rozdávanie hypoték od nich odkúpil FED hypotekárne aktíva a dlh za ďalšie stovky mld. dolárov. Tieto dve agentúry mali dlhy voči ďalším finančným inštitúciám vo výške 1,5 bil. dolárov, takže len ich samotný bankrot by dokázal položiť americký finančný systém. Pokiaľ by svoje hypotéky nepredávali v balíčkoch ďalej, boli by pritom ich problémy podstatne väčšie a štát a FED by síce museli poskytnúť menej prostriedkov investičnejšie zameraným bankám, vrátilo by sa im to však na tomto fronte.

Suma sumárum, hoci väčšia regulácia vo finančnom sektore, hlavne v oblasti derivátových transakcií, pomôže znížiť riziko, do ktorého komerčné banky vstupujú a tým pádom znížiť aj riziko pre klientov, ďalšej kríze nezabráni.

Na začiatku príbehu totiž neboli (a ani dobudúcna nebudú) deriváty, ale monetárna politika centrálnych bánk, ktoré sa snažia podporiť ekonomický rast podporiť zvyšovaním množstva peňazí v obehu. To však môže fungovať len dovtedy, kým sa ekonomická rovnováha nezačne nastolovať prostredníctvom vyšších cien, o ktoré sa postará zvýšený dopyt v dôsledku rozdávania úverov (a hypoték). Potom existujú už len dve cesty – zrýchlenie inflácie, alebo spľasnutie bubliny prostredníctvom zvýšenia úrokových sadzieb, pričom obe z nich sa dajú nazvať krízovými.

Najväčším fórom na navrhovanej regulácii finančného sektora je to, že ďalšej kríze majú zabrániť aj zvýšené právomoci pre FED, teda pre inštitúciu, ktorá kategorickým odmietnutím svojho podielu na súčasnej kríze strčila hlavu do piesku a tvrdí, že ceny domov poskočili o 60 % svojvoľne šibnutím čarovného prútika a nie kvôli výraznému zníženiu úverových štandardov z jej strany.

Zverejnené 8.7.2010 na http://www.finweb.sk/ (http://finweb.hnonline.sk/c3-44698190-kP0000_d-nova-americka-regulacia-krizam-nezabrani)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára